Ako som (ne)dobyl Ararat alebo cez divý Kurdistan 2/4

Ráno som o 7.00 začal s opravou motorky a kufrov. Po piatich hodinách intenzívnej práce za nezištnej asistencie domorodcov sa mi podarilo uviesť motorku do ako-tak pojazdného stavu. Kufre sa mi však nepodarilo vyrovnať, tak som musel z batožiny a zásob vyčleniť to, čo budem potrebovať len vo výnimočnom prípade. Všetko som to narval do kufrov a tie zalepil americkou páskou a zviazal horolezeckým lanom. To znamená, že som vylúčil v ďalšom spanie v stane, používanie zimných vložiek, ako aj nejaké časté prezliekanie do čistého. Zmieril som sa s tým, že v nasledujúcich dňoch budem smrdieť ako tchor. Vlastne aj tak mi toho po včerajšku veľa čistého nezostalo a celý som od blata.
Ďalší deň bol odmenou za predchádzajúce utrpenie. Ešte večer som sa rozhodol ísť pozrieť pohorie Kaçkar a tým som trochu zmenil plán. Popri pobreží som išiel asi 40 km cez Cayeli, Pazar a tesne pred Ardesenom som zahol na Çamlihelmşin, čo bolo ďalších asi 25 km. V Çamlihelmşine som stretol zaujímavého chlapíka, majiteľa hotelíka Doĝu, ktorý veľmi dobre hovoril po anglicky a údajne ešte lepšie po francúzsky, lebo žil v Paríži. Ten mi odporučil, kade sa mám vydať. Keď počul, že sa chcem dostať, ak sa bude dať, až na úroveň snehu, dosť neveriacky krútil hlavou a pýtal sa, či sú všetci Slováci takí.
Za krásneho počasia som sa vydal po šotolinovo-kamenisto-blatistej ceste z hotela Doĝu vo výške 392 m n.m. Na jednotke, občas dvojke som sa driapal stále do kopca. Náročnosťou by som to prirovnal k najťažším úsekom na Islande s tým rozdielom, že teraz som nemal obuté žiadne drapáky, ale univerzálne, ani ryba ani rak, Pirelli Scorpion so značne zjazdeným dezénom. K dnešnému dňu majú spolu s Islandom za sebou 8300 km. Musel som dávať veľký pozor, aby som sa nevysypal. Dvíhať motorku sám by bola dosť divočina. Je naložená viac, ako na Islande a aj tam som mal občas problémy. Po ceste sa mi podarilo predbehnúť predpotopný Jeep Willys pomaly sa šplhajúci nahor. A potom to prišlo. Pádu som sa nevyhol. V strmej blatistej pasáži mi podstrelilo zadné koleso a už som ležal. Našťastie ma o chvíľu dobehli maníci na Jeepe a pomohli mi. Odteraz som si dával dvojnásobný pozor, kochal sa prírodou a fotil. Vo výške nad 2000 m prišla aj spomienka na Island a malý smiešny brod. Pohrdlivo som na neho pozrel a zaútočil naň s úsmevom na perách. Zrazu úsmev mrzne, motorka padá a Kapro sa váľa vo vode. Neuvedomil som si, že zodratá Pirelli nedokáže to, čo drapáky Metzeler Karoo. Navyše kamene v brode boli obrastené prapodivným machom alebo riasou alebo čo to bolo. Podstatné je, že som mal problém po tom aj chodiť. Na motorke som nemal žiadnu šancu. Nikde nikoho. Neostávalo mi nič iné, len sa zduť a motorku zdvihnúť. Podarilo sa. Väčší problém však bol dostať sa na druhú stranu. Guma šmýkala. S vypätím všetkých síl som prebrodil a pokračoval do 2510 m vysoko ležiacej osady Başyayla.

Vlastne to ani nebola osada, len ohrada pre dobytok a jedna chatrč. Tam bol koniec toho, čo sa podobalo na cestu a úplne smiešny malý brodík, ktorý som musel prebrodiť, aby som sa mohol otočiť. Na moje prekvapenie a žiaľ sa situácia opakovala a ja som opäť ležal vo vode. Neuveriteľné. Kamene vo vode sa tak šmýkali, že motorka sa chovala ako na ľade. Tentokrát som mal väčšie problémy so zdvíhaním, ale nakoniec sa aj to podarilo. Silu mi dodal začínajúci dážď a krupobitie. Bol som poriadne premočený. Aj tak nebolo kam, tak som sa vydal naspäť. Cez brod vedľa motorky, tlačiac ju a snažiac sa vyhnúť pádu. Druhý, väčší brod som radšej prešiel s nohami vo vode pomáhajúc šmýkajúcej sa zadnej gume. Zostúpil som do 2000 m a znova stretol maníkov s Jeepom, ktorí neveriaco gúľali očami, keď som im naznačil, kde som bol. Za odmenu ma poslali do vedľajšieho údolia, vraj sa dá dostať ešte vyššie. To už riadne pršalo, ale čo už. Aj tak som bol kompletne mokrý a kedy sa sem znova dostanem. Keď sa dá vyššie, tak sa ide vyššie! Tak som sa teda na jednotku trápil asi 40 min. a prešiel som 8 km do opustenej osady Vreçenik vo výške 2618 m n.m. Zrejme ju na zimu opúšťajú a sťahujú sa nižšie, veď kto by tu, preboha, žil.

Celý premočený v teplote 7,0 °C, tesne pod hranicou snehu, som to otočil a plnou parou vyrazil do hotela Doĝu, kde som sa rozhodol prespať a vysušiť si veci. V hotelíku býval ešte jeden postarší manželský pár, a keďže bol čas ramadánu, čakali kým zapadne slnko a vystrojili hostinu. Samozrejme pozvali aj mňa, dobre som sa napráskal a presvedčil o typickej tureckej pohostinnosti. Alláh zaplať! Ráno som vstal o 6.00, aby som hneď za svitania mohol vyraziť na cestu. Dni sú už veľmi krátke a treba využiť každú minútu. Už keď som o 7.11 odchádzal z hotelíka, musel som sa navliecť do raincoatu, lebo výdatne pršalo. Kým som prešiel 25 km od hotela k moru, dážď sa zmenil na tropickú búrku. Táto trvala celý čas jazdy popri pobreží, cca 55 km, až kým som to za Rize opäť nestočil do hôr, smerom na Erzurum. To som ešte netušil, že dnes bude deň, ktorý sa vyrovná, ak aj nepredčí, ten najťažší islandský. Za 55 km cesty popri pobreží padlo na mňa zaručene viac vody, ako za dva týždne na Islande. Bol som úplne mokrý, raincoat po páde pri havárii, aj keď opravovaný, netesnil.
Od mora sa cesta tiahla naprieč pohorím Kaçkar. Najprv sa začalo prudko ochladzovať z príjemných 16 °C pri mori. Zhoršila sa aj kvalita cesty, ktorá začala veľmi intenzívne pripomínať tankodrom. Z času na čas asfalt úplne zmizol a zmenil sa roletovo-šotolinovú cestu, aby sa na pár metrov opäť premenila na rozbombardovaný asfalt. Teplota s narastajúcou výškou systematicky klesala. Z úbočí nado mnou padali na cestu kamene miestami veľké ako pol chlapa. Oproti idúce autá museli často zastavovať a kamene z cesty odpratávať, aby vôbec mohli prejsť.

Od 2200 m začala byť situácia dosť kritická. K dažďu sa pridalo sneženie a to som vedel, že prechod je niekde vo výške 2600 m. Po chvíli už regulérne snežilo a na vrchole vo výške 2685 m snežilo husto a cesta bola pokrytá vrstvou snehu. Teplota klesla na 1 °C. Išiel som na jednotku a dával riadneho bacha, aby som sa nevyváľal.

V duchu som ďakoval za dve veci. Za vyhrievané rúčky, ktoré som si po Islande hneď zadovážil a za zníženie motorky o 3 cm v predných tlmičoch deň pred odchodom. Konečne som bez problémov dočiahol na cestu a samozrejme som ani nepadal tak, ako na Islande. (Doteraz len 5 pádov, aj to mi raz motorku zhodil zvedavý pumpár.)