Ako som (ne)dobyl Ararat alebo cez divý Kurdistan 1/4

V pláne bolo vyraziť vo štvrtok, ale kým sa mi po Islande podarilo KTM LC8 a všetko príslušenstvo uviesť do prevádzky schopného stavu, bola zrazu sobota. Mal som obrovské problémy s balením, lebo po návrate sme všetky veci nahádzali neznámo kam. Navyše tento krát som sa vydal na cesty sám, lebo Gažka by žena asi nepustila, keďže majú malé deti a s Kubom sme usúdili, že v blížiacej sa dvadsiatke by bolo načim zmaturovať. V škole by jeho mesačnú neprítomnosť s veľkou pravdepodobnosťou zbadali, takže som sa o vercajg, stan a podobné záležitosti nemal s kým deliť a všetko som musel zbaliť sám. Keď k tomu prirátam kopec fotoaparátov, ktoré vždy vláčim so sebou, tak to bola úloha priam sizyfovská.
Ale podarilo sa a v sobotu som o 10.00 za teploty 14 °C vyrazil smer Komárno. V Komárne som ešte dotankoval a tešil sa, že po problémoch so spotrebou na Islande a následnom servise bolo všetko v poriadku a motorka žrala tak, ako sa sluší a patrí. Pred odchodom som „spustil“ motorku o 3 cm dole v predných tlmičoch, aby som toľko nepadal a je to tiež pri manipulácii poriadne cítiť. V Maďarsku som kúpil diaľničnú nálepku aj keď som si nebol istý, či ju na motorku vôbec treba, ale vzhľadom na to, že si po maďarsky z môjho detstva pamätám asi 4 slová, aj to opĺzle, tak som nemal chuť ušetriť pár korún a neskôr sa dohadovať s policajnou squadrou Attilu Húna. Nasledovala bežná otročina po diaľnici, z ktorej si nič nepamätám, keďže diaľnice na motorke z duše nenávidím a zákonite vypínam.
Z letargie ma prebrali až na druhý deň Transylvánske Alpy. Mal som dosť času, žiadny itinerár, ani časový harmonogram. Chcel som sa pomotať po kopcoch, ísť do Brašova, pozrieť deltu Dunaja a odtiaľ popri čienomorskom pobreží do Bulharska. Plán mi zmenila sms od kamaráta, u ktorého som chcel prespať v Istanbule, takže som musel skrátiť trasu. V stredu totiž odlietal. Pobehal som teda cestovateľom po Rumunsku dôverne známe kľukaté cestičky v Transylvánskych Alpách. Kde tu som zaradil aj enduro vložku a vzbudzoval údiv na tvárach domorodcov v miestach, kde sa Marťania objavujú len sporadicky. Keďže jeseň odviedla dokonalo svoju prácu, nevedel som, čo skôr robiť. Či si vychutnávať jazdenie, či sa obzerať po prekrásne sfarbenej prírode alebo fotiť. Môj večný problém. Možno by to vyriešila schizofrénia. Aspoň by si každá časť môjho ja mohla robiť čo chce.
Za chrbtom som teda nechal prekrásne údolia, dedinky aj pastierov ženúcich svoje stáda po cestách a pokračoval cez hraničný prechod v Giurgiu do Bulharska. Hneď za hranicami som musel riešiť prvý technický problém. Na hrboľatých rumunských cestách sa mi ulomilo spätné zrkadlo, ktoré bolo načaté už z Islandu. Ochotní maníci v servise mi ho však privarili.
Bulharské cesty ma neuchvátili, všade plno kamiónov a do toho uplakané počasie. Večer som dorazil do Burgasu pri Čiernom mori a prespal v Sozopole. Na druhý deň som po zúfalo rozbitej ceste pokračoval na hraničný prechod v Malkom Tarnove, ktorý mi pripomínal československé hranice v časoch totality. Všetko bolo oplotené, všade samé ostnaté drôty. Vlastná, aj keď niekoľkonásobná kontrola prebehla pomerne rýchlo a po vydaní víz a nejakého prapodivného „víza pre motorku“, ošklbaní pri zámene EUR na USD kvôli vízam som sa vydal v ústrety jednému z najväčších miest na svete. Okolo 17.00 po strastiplnej ceste Istanbulom v dopravnej špičke som dorazil ku kamarátovi. Vedel som presne, kde býva, ale v tej zápche bol problém správne odbočiť. Ešteže mám GPS. Po hygiene sme vyrazili na večeru, pridali kubánsky doutník a o 23.00 som už spal ako poleno.

Odchod z Istanbulu

Na druhý deň som prešiel do Ázie. Za most cez Bospor som zaplatil 3 YTL (1YTL = cca 25 Sk, resp. 1 EUR = 1,61 YTL) a vydal sa po diaľnici smer Ankara. Pri meste Izmit som zišiel na okresku v domnení, že bude v horšom stave a ja si zajazdím. Znova chyba. Okreska bola 4-prúdová cesta s novým asfaltom. Išlo ma poraziť. Pred dedinkou Kondire som dotankoval a s hrôzou zistil, že mám kus skla hlboko zrazený do zadnej gumy. Pokúšal som sa ho šroubovákom a nožíkom vydolovať, pričom guma zasyčala a vypľula na mňa trochu modrého lektvaru značky Ultraseal. Tlak klesol na dve atm a držal. Rozhodol som sa teda pokračovať. Prešiel som asi 20 km do mestečka Kaynarca rozhodnutý, že keď sa ubytujem, tak dušu vymením. Otvorený predpotopný pneuservis v Kaynarce s asi 15-ročným chalaniskom zmenil plán. Ultraseal som do novej duše už nemal a aj keď po skúsenostiach z Islandu som si vyrobil prípravok na vyzutie zadnej gumy, bolo rozhodnuté. Práci som sa vyhol a nechal si dušu zalepiť v pneuservise.

Defekt v Kaynarce

Chalanisko to zvládol bravúrne, akurát sa vyskytol problém pri nahodení kolesa. V brzde sa skrivil taký malý pliešok, obloženia sa priečili a koleso za boha nešlo nahodiť. Bola už tma a nevidel som takmer nič, takže kým som zádrhel objavil, začala ma chytať zúrivosť. Nakoniec som to s pomocou mladého zvládol, a ten si zapýtal 3 YTL. Dal som mu 5 a vyrazil do 50 km vzdialeného mesta Karasu, čo sa mi pri mojom priezvisku Karas zdalo byť dosť symbolické. V meste som sa ubytoval v hotelíku na námestí za 25 YTL a moja motorka s pískajúcim zámkom na koleso sa okamžite stala atrakciou pre miestne deti a neskôr puberťákov. Po zobudení som pokračoval popri pobreží Čierneho mora, kde sa striedali kľukaté cestičky v prekrásnej prírode s otravnou diaľnicou. Takto som mal v pláne pokračovať až po Trabzon, kde som chcel podľa stavu pneumatiky, ktorá na drsnom tureckom asfalte a šotolinových cestách mizla ako gáfor, podľa potreby upraviť itinerár. Potom však prišiel siedmy deň môjho výletu.

14. 10. 2005, deň siedmy

Čierny deň, veľmi čierny deň! Celé to začalo tým, že ráno bolo po nočnom daždi všetko mokré a mne sa do toho vôbec nechcelo. Ako keby som mal zlú predtuchu. Napriek tomu som o 8.07 sedel na motorke a vyrazil. Teplota oscilovala okolo príjemných 15 °C, a ja som išiel smerom na čiernomorské mesto Sinop. Cesta sa kľukatila po pobreží, občas zahla do vnútrozemia a ja som sa opäť vytešoval ako malý chlapec na kolotoči. Sinop ma neuchvátil, je to typické turecké mesto. Za Sinopom začala nuda a hltanie kilometrov. Krásna kľukatá cesta sa zmenila na otravnú diaľnicu. Rozhodol som sa trochu potiahnuť a nadbehnúť si pár kilometrov oproti plánu. Jediné spestrenie bol občasný dážď. Celé nebo bolo zatiahnuté a tak som občas zmokol a občas vyschol. Teplota sa vyšplhala na nádherných 20 °C a to, spolu s ubiehajúcimi kilometrami a približovaním sa k môjmu cieľu, mi robilo jedinú radosť. Cez mestá Bafra, Samsun, Ünye, Ordu a Gíresun som sa dostal až do Tirebolu. To už som mal za sebou asi 580 km a začínal sa obzerať po ubytovaní, hlavne preto, lebo pred pár kilometrami sa spustil lejak, ktorý ma po prvý krát v Turecku prinútil obliecť si raincoat. Navyše sa začínalo stmievať a viditeľnosť bola mizerná. Vtedy prišla moja osudná chyba. Obzriem sa na dva tunely vo výstavbe na pravo odo mňa a keď pozriem späť, vidím asi 30 – 40 m predo mnou autá. Za normálnych okolností nič mimoriadne, rýchlosť mám do 70 km/h. Na ceste je ale vrstva blata z výstavby tunelov. Zmáčknem brzdy a nič. Zrazu sa mi celá motorka začne priečiť, chvíľu idem takmer bokom. Po chvíli sa zadné koleso chytí a ja končím v nepodarenom highsideri. Ja váľajúci sa po ceste, motorka po premete bokom v priekope a obsah obidvoch kufrov porozhadzovaný po ceste v blate. Pár sekúnd nechápem, čo sa deje. Je to ako zlý film. Dostal som dobrú ranu do prilby. Okamžite mi pribiehajú na pomoc domorodci a snažia sa motorku vytiahnuť z jarku. Naveľa, naveľa sa to darí aj s mojou pomocou, hoci som ešte stále osprostený. Následky sú katastrofálne, našťastie nie fatálne. Obidva hliníkové kufre dokrivené, pravý tak, že bude zázrak, ak sa mi ho podarí dať dokopy, utrhnuté obidva späťáky, obidva predné blinkre, zlomená páčka sytiča, ohnutá spojková páčka, dokrivené nosiče kufrov a boh vie čo ešte. Našťastie motorka bez reptania naštartovala. Aspoň to.

Po havárii

Po havárii

Miesto činu

Maníci, čo mi pomohli, boli celí udivení, že mi nič nie je. Vraj to vyzeralo dosť škaredo. Motorka údajne padla na ľavý bok, vyletela do vzduchu ponad mňa spravila polovičné salto bokom, dopadla na pravý bok, po ktorom sa šúchala až do jarku. Hneď mi bolo jasné, prečo je pravý kufor taký rozbombardovaný. Medzitým niekto zavolal policajtov, ktorí naložili môj v blate sa váľajúci obsah kufrov a krokom ma odprevadili k najbližšiemu penziónu. Penzión? Značný to eufemizmus. Predpotopný robotnícky hotel za 15 YTL. Pred vstupom do penziónu bola hadica s vodou, tak som si aspoň nahrubo všetko poumýval.. Tak mi treba! A s tým, že sa mi nič nestalo to až také ružové nie je. Mám poriadne narazený ľavý bok, nohu a trochu hlavu. Ale ostávam optimisticky naladený, keby ma šmyklo na opačnú stranu do protismeru, už som toto nemusel písať...