Gažko a Kapro. Mláďencov líbyjské príhodi a skúsenosťi 1/3

Krátenie si času čakania na Gažka, ktorý mal ku mne prísť okolo 20,00, skončilo na pohotovosti Fakultnej nemocnice v Bratislave, kde mi službukonajúci doktor a sestrička venovali dva stehy. Výsledkom bol stres, zabudnutie množstva užitočných vecí a odchod z Bratislavy 17. 3. o 3,00 v noci. Po ceste sme sa ešte zastavili vo Viedni u Gažkovho kamaráta pre mapy Líbye a potom už zúrili chudáka Defendera, čo mu sily stačili, aby sme stihli trajekt v Janove. Ten sme nakoniec, šoférujúc na striedačku celú noc a deň, stihli s časovou rezervou a vyhli sa panike, ktorá nás nervovala minulý rok.

Pre zmenu sme meškali na príjazde do Afriky, keď loď stála z neznámych príčin asi dve hodiny pred bránami tuniského prístavu. Asi kapitán nevedel nájsť drobné do prístavného parkovacieho automatu. Okolo 20,00 po absolvovaní klasického vyloďovacieho rituálu sme sa pohli smer Tataouine. Ráno sme sa zastavili u Aliho Bechira kvôli povoleniam na vstup do tuniskej vojenskej zakázanej zóny a dohodli sa, že si povolenie vyzdvihneme 2. 4. po návrate z Líbye.

Poobede sme sa už ponevierali okolo morského pobrežia pri líbyjských hraniciach, ktoré vyzeralo ako skládka komunálneho odpadu. Našli sme si útulné miestečko medzi prázdnymi plastovými fľašami od olejov, všakovakých prípravkov, pneumatikami a sajrajtom všetkého druhu, až kým nás z nášho ležoviska nevyhnal príliv.

Večer sme sa pomotali po prihraničnom mestečku Ben Gurdane, v ktorom funguje zaujímavý druh šedej ekonomiky. Domorodci sa na autách vyberú do Líbye s prázdnymi nádržami, tam za facku natankujú (v Líbyi stojí liter benzínu cca 3 Sk, nafta ešte menej). Vrátia sa domov, kde hadičkou obsah nádrží za rázneho vypľúvania vypitého benzínu prečerpajú do plastových bandasiek a ten potom so ziskom predávajú. Všetci sa z toho veľmi tešia.

Gažko ešte navštívil miestne kaderníctvo, nahodil slušivý účes vzor koleno, dali sme si mätový čaj, pofajčili šišu a postavili stan v olivovom hájiku.

Ráno nás čakal proces prekonania štátnej hranice do Veľkej líbyjskej arabskej ľudovej socialistickej džamahírije. Šesť prúdov čakajúcich áut sa postupne zbehlo do dvoch. Samí benzínoví turisti. Tuniskí colníci im prezerali autá, preklepávali blatníky, či v nich nemajú nádrže a tak. My sme mali bez problémov prejsť na líbyjskú stranu, kde nás mal čakať majiteľ cestovnej kancelárie Hadi Bkai. Tuniskí colníci nás samozrejme nikam nepustili, lebo sme v pasoch nemali líbyjské víza. Po telefonickom rozhovore jedného z colníkov s Hadim sme boli odstavení na bok a boli nám odobraté pasy. Po dvoch hodinách čakania sa Hadi konečne objavil a potom už všetko išlo ako po masle. Líbyjský colník, teda vlastne nejaký eštébák v civile, sa ma ešte pýtal, či mu nemáme predať whisky, ale ja som pre istotu naše dva litre dezinfekčnej slivovice zatajil. Za hranicami nás ešte Hadi pozval na kuskus, zamenili sme si peniaze (1 USD = 1,3 LID) a vydali sa so sprievodcom smer Ghadamesh, niečo cez 500 km. Po ceste sme ešte natankovali asi najlacnejší benzín na svete. Tu sa prejavil arabský zmysel pre poriadok, keď sa autá dobýjali k stojanom z oboch strán a samozrejme nikto nechcel uhnúť. Večer sme sa dotrepali do Ghadameshu a ubytovali sa na priváte za 15 LID.

1. 3., Ghadamesh, 100 km

Hneď ráno sme sa pustili do skladania rozobratých a do Defendera napchatých motoriek, čo nám trvalo dlhšie, ako sme predpokladali. Dokúpili sme nejaké zásoby, hlavne vody, nasýtili bruchá a vydali sa do boja s Líbyou.

Prológ sa nám veľmi nevydaril. Začali sme poobede po kamenistých pláňach a šotolinových cestách. Po 47 kilometroch sa nám podaril prvý husársky kúsok. Stratili sme Sulejmana, nášho sprievodcu aj s jeho dvadsať ročnou Toyotou Land Cruiser, ktorá sa hrdila tachometrom zaseknutým na hodnote 890 000km. Navyše ja som nabehol na kameň a dostal defekt. Našťastie sa neskôr ukázalo, že to defekt nebol, len mi unikol pri náraze vzduch cez ventil. Gažko sa teda podujal vrátiť a hľadať Sulejmana. Dohodli sme sa, že budem čakať trištvrte hodinu a potom pôjdem pomaly do Ghadameshu. Po uplynutí dohodnutého času som sa teda vybral späť a po pár kilometroch stretol Gažka aj s rozhnevaným Sulejmanom. Najprv stratil naše rezervné gumy a potom, aby bola zábava, aj nás.

Keďže Sulejmanova rýchlosť napredovania bola oveľa nižšia ako naša, krúžili sme okolo neho a nestrácali ho z dohľadu. Z tmavej oblohy sa spustil jemný dážď. Objavili sa prvé menšie pieskové polia, na ktoré sme odbiehali si zablbnúť. Celý excitovaný som sa po čase obzrel a Gažka nikde. Fotiť asi nezastavil, lebo už bolo šero. Poprosil som teda Sulejmana, nech sedí na zadku a čaká a vrátil sa hľadať Gažka. Po pár kilometroch som ho našiel jemne dezorientovaného stáť vedľa motorky. Už na prvý pohľad nebol v poriadku. Ani on, ani motorka. Napral to rovno do 20 – 25 cm vysokého, našťastie šikmého, kameňa, ktorý ho okamžite katapultoval. Ďalej si už nič nepamätal, len to, že keď chcel vstať, tak sa motal ako mača (jeho vlastnými slovami). Utrpel silný otras, lebo do kolečka mlel to isté. Narazená kľúčna a ramenná kosť, krk, pravdepodobne od helmy. Nevládal zdvihnúť pravú ruku.

Aj motorka bola pokrčená. Ohnuté upínacie skrutky riadidiel tak, že musel večer vymontovať tlmič riadenia aj nadstavce na zvýšenie riadidiel, čo mu dosť znepríjemňovalo ďalšiu jazdu. Tiekol mu jemne olej, prerazil kryt motora v blízkosti otvoru na nalievanie oleja. Zvyšok zranení Gažka a motorky bol viac menej nepodstatný.

Keďže sa už stmievalo, Sulejman rýchlo našiel miesto na prvý bivak. V noci neprestajne pršalo, takže sme poriadne zmokli. Gažko so Sulejmanom spali pod holým nebom. Gažko toho navyše kvôli bolesti určite veľa nenaspal. Ja som zaliezol pod Toyotu, čo mi veľmi nepomohlo, lebo pršalo raz z jednej, raz z druhej strany. Prémiou za absolvovaný prológ bol kvapkajúci olej z tohto prehistorického vehiklu rovno na môj expedičný spacák.

22. 3., 221 km

Ráno bolo po daždivej noci ponuré. Taký vytrvalý dážď by som na púšti nikdy nepredpokladal. Po raňajšom čajovom rituále sme jazdili obrovské šotolinové pláne. Ja som sa vytešoval a jazdil hore dole, Gažko úsporne, len toľko, čo mu zbedačené telo a motorka dovoľovali. Na obed sme zastavili neďaleko pastierov tiav, posušili veci, Sulejman pripravil čaj. Upozornil nás, aby sme sa na motorkách nepribližovali k ťavám, lebo tie sa motoriek boja.

Popoludní sme pokračovali pozvoľným tempom. Tempom, ktoré nám Sulejmanova Toyota a Gažkove rameno umožňovali. Ja som sa stále vytešoval a obiehal okolo nich ako valenčný elektrón. Niet divu, že ku koncu dňa som mal nabehaných o 25 km viac ako Gažko.

Večer sme zaparkovali v kúsku zelene uprostred púšte a spravili si bivak, schovaní za veľký ker. Sulejman navaril večeru zo všelijakej zeleniny a cestovín. Medzi zeleninu zamiešal aj niečo podivné, pripomínajúce väčšie sušené slivky. Vraj „patato deserto“. Skôr to chutilo ako šampiňóny, rozhodne nie ako zemiaky. Fascinovaný som ho pozoroval, jeho úsporné pohyby, skromné zásoby, bezodpadkovú technológiu. Vyžarovala z neho symbióza s prírodou. Bral si z nej len to, čo nevyhnutne potreboval a dbal o to, aby ju zbytočne nezaťažoval. Zračilo sa mu z tváre nepochopenie pre kopu haraburdia, ktoré sme si my, panáčikovia z kresťanského sveta, vláčili so sebou. Neskôr sme pochopili, že naozaj väčšinu somarín ani nepotrebujeme.

Vidieť Sulejmana, ako s láskou pripravuje čaj, varí jedlo, umýva svoj skromný riad v piesku bolo ohromujúce. Dokonca ani jeho občasné motlitby mne, človekovi nezaťaženému dogmou, neliezli na nervy. Klaňal sa Alláhovi zriedkavo, vždy stranou od nás, zato úprimne a nefanaticky. Vždy som ho jedným okom pozoroval. Z jeho jogínskych polôh a pružných ukľudňujúcich pohybov vyžarovala hlboká pokora, kľud, pokoj a rovnováha. K svojej viere nepotreboval žiadnu cirkev, žiadnu mešitu, nikoho, kto by ho usmerňoval ako veriť...

To, čo som videl v podaní Sulejmana vo mne večer, zaspávajúc a pozorujúc hviezdy, ktoré vďaka hustej tme asi nikde nežiaria tak, ako na púšti, zobudilo dávnu otázku, ktoré z náboženstiev Knihy má vlastne pravdu? Moslimovia tvrdia, že Islam, ktorý je zjednodušením a vylepšením Kresťanstva, ktoré je zjednodušením a vylepšením Judaizmu. Boh vie.

Potom som už len skontroloval Veľký voz, či je na svojom mieste a upadol do hlbokého spánku, čierneho ako saharská noc.

23. 3., 293 km

Aj keď sme boli v Alláhovom výsostnom teritóriu, tak sa pravdepodobne ten náš, kresťanský vedúci preoblečený za beduína na toto územie vkradol a rozhodol sa ma potrestať za heretické myšlienky z predchádzajúceho večera. Ale všetko má svoj čas, príčinu a dôsledok. Deň začal krásne, jazdili sme opäť po úžasnom teréne. Konečne prišli aj pravé pieskové duny, miestami oveľa väčšie, ako si pamätám z Tunisu. Gažko stále opatrne po havárii, ale ja som bol v siedmom nebi. Hlavne duny boli orgastické. Bolo neskutočné, ako sa dokázal Sulejman v dunách orientovať a vždy nájsť najlepšiu cestu. Ja som sa zase hral na valenčný elektrón a lietal kade tade. Moja orientácia však zďaleka nebola taká dokonalá, tak ma jedna duna zaskočila. Vyletel som na ňu a za ňou asi 3 m hlboká jama. Ustál som to len vďaka 5-mesačnej motokrosovej príprave a motorku položil, viac menej od prekvapenia, až keď už bolo po všetkom. Ku sklonku dňa sme opustili duny a dostali sa na kamenisto pieskové polia. Šli sme priamo proti slnku a vtedy prišiel trest za moju herézu. Stalo sa mi čosi podobné ako Gažkovi, len s miernejšími následkami. Trafil som osamelý kameň asi v 60 km rýchlosti (ostala mi zaradená štvorka). Že je zle som pochopil v momente, keď som pred očami zbadal dezén predného kolesa a pod ním zem, z čoho logicky vyplývalo, že nejdem po zadnom, ale sa pokúšam o akýsi nedefinovateľný gymnastický cvik pripomínajúci stojku na predných riadidlách s hlavou položenou na prednom kolese. Možno som sa mohol zapísať do dejín freestylu, ale keďže som to neustál, tak mi namiesto toho predné koleso popísalo prilbu a bundu čiernymi šmuhami. Chvíľu si potom nič nepamätám a prebral som sa na zemi rozpleštený ako žaba. V prvom momente som si myslel, že je všetko v poriadku, nič ma výrazne nebolelo, len som skrivil riadidlá a predný ráfik.

Keď opadol adrenalín, rozbolela ma polovica tela. Najhoršie na tom bolo rameno a koleno. Rameno ma bolí ešte teraz, po troch mesiacoch a koleno je úspešne po artroskopickej operácii. Tak, a odteraz sme mohli s Gažkom zavýjať vo dvojici a rozprávať si, čo koho bolí. On ešte stále nevedel zdvihnúť pravú ruku. Gažko je tvrdý chlapík, ktorý sa nikdy nesťažuje. Musel hodne trpieť, keď tentokrát občas zahundral, že ho čosi bolí...

Pár kilometrov sme ešte urazili, ja výrazne pomalšie než zvyčajne. Bivak sme postavili priamo uprostred pieskových dún. Niečo úžasné. Okrem toho, že som kvôli bolesti nevedel spať, bolo aj chladno. Teploty v noci sa blížili k 0 °C, pričom cez deň odhadom dosahovali 30 °C. Nadôvažok, vždy pripravený Gažko spravil logistickú chybu a zobral si spacák hrúbkou a tepelnou ochranou pripomínajúci roztiahnutý cólštok.

24. 3., 177 km

Dnes bol taký nič moc ubolený deň. Prešli sme len 177 km, z toho 90 km v teréne a zvyšok po asfalte do mesta Ghat. Nahodil som ešte pomalšie tempo ako Gažko, nevedel som takmer vôbec stáť v stupačkách a všetko som si to odtrpel.

Do Ghatu sme dorazili okolo obeda, ubytovali sa v kempingu v malých prútených chyžiach, konečne si dopriali sprchu a večer v meste šišu.

Poobede sme ešte spravili malý servis na motorkách. Gažkovi trochu vytekala voda z podivnej dierky na zadnej strane valca a olej z prasknutého motora. Je technický typ, tak si neustále lámal hlavu, načo tam tá dierka je. Mne zas tiekla voda cez prepad, netuším prečo (v Bratislave som prišiel na to, že som mal zaseknutý termostat), vytekal olej okolo sekundárneho kolečka a ešte odniekiaľ, čo som nevedel identifikovať. Tiež som bol voľakedy technický typ, tak som to riešil pragmaticky, dolievaním vody a oleja. Dával som veľký pozor, aby som si nezamenil vodu s olejom. Príšerne ma to vyčerpávalo...

25. 3., 286 km

Čakal nás návrat asi 100 km po asfalte do „mesta“ Serdeles pre povolenie na vjazd do oblasti okolo pohoria Akakus a doplnenie zásob vody a benzínu. Stále som si nevedel zvyknúť na to, že za vyše 80 l benzínu zaplatíme 240 Sk! Tomu sa hovorí NICE PRICE!

Hneď, ako dofrčal Sulejman s povolením, sme vyrazili do púšte. Najprv nás privítali šotolinová cesta a kamenné polia, ktoré neskôr vystriedal hrubozrnný piesok s kameňmi. Celkovo sa v Líbyi povrch neustále menil. Chvíľami piesok, hrubý, jemný, chvíľami kamene, veľké, malé, chvíľami duny. Realita úplne zmenila moju predstavu o púšti. Myslel som si, že púšť je len o piesku.

Obrovské polia piesku tu boli lemované rôznymi kamennými útvarmi. Keby som to chcel fotiť, tak by som strávil hodiny a hodiny len fotením. Na to však nezostával čas, tak som sa musel uspokojiť s fotením kompaktom.

Kým na ceste z Ghadameshu do Ghatu sme za tri dni nestretli ani živú dušu, tu sme už sporadicky stretávali autá s turistami. Sulejman nás povodil po miestnych atrakciách, ako boli starobylé nástenné maľby, ktoré akoby maľoval nejaký miestny umelec, aby sem dotiahol turistov. Hlavne voz starých bojovníkov sa záhadne podobal na vysokozdvižný vozík Balkancar, ktorý mám vo firme.