Invalida Balkán trip 2023 15/15

Deň 13. a 14. Grécka bodka a fujáz domov

Trasa: Mollaj - Korçë - Bilisht - Florina - Edessa - Giannitsa - Solún - Gevgelija/

Deň 13.

Sofia - domov, sladký domov

Deň 14.

Ráno sa spájame s Milanom. Je v Solúne a počká nás tam. Odtiaľ sa (už hádam konečne spoločne) vyberieme do Sofie. Pre nás s Jirkom je to síce mierna zachádzka, ale prečo nie... Ja, napríklad, som v Grécku ešte nebol, tak budem mať aspoň čiaročku a ďalšiu nálepku na kufri. Mierime na hraničný priechod Bilisht. Hneď za hranicami nás čaká veľmi pekný prejazd pohorím Falakro. Samá zákruta, dobrý asfalt (nie na úplne celom úseku, ale nám enduristom to nevadí) a takmer nulová premávka. V meste Florina si dávame kávičku. Odtiaľto je to až do Solúnu nuda. Samá rovina a kde-tu aj spŕchne. Ale tých 170 kilákov dáme. Dorážame okolo jednej popoludní. Voláme Milanovi, ktorý je už vrcholne znudený a že super, že už sme tu, môžeme vyraziť smer Sofia. Počkať, počkať... Netrepal som sa sem na toto. Keď už som tu, chcem sa minimálne okúpať v gréckom mori a, samozrejme, sa najesť. Milan o tom nechce ani počuť. Ono, je pravda, že Solún nie je dvakrát pekné mesto. Pláže detto. Ani sa mu teda nedivím. Stačilo to ale lepšie odkomunikovať a tento výlet sme si mohli odpustiť. Kúsok od Korçë je, napríklad, veľmi pekný skalný útvar Guri i Cjapit mapy.cz/s/jacafedoba a ten čas premrhaný presunom sem sme mohli stráviť radšej tam. Opäť je to miesto, kde som bol pred dvoma rokmi a ako už vieš, netrhám sa za tým, aby som navštevoval viackrát po sebe to isté... ale v rámci presunu domov (navyše, ak to máme cestou), prečo nie. Rozhodne by to bolo príjemnejšie, ako terigať sa 300 kilometrov asfaltom do Grécka len na to, aby som sa omočil. Milanovi sa však, okrem iného, ozval jeho kamoš Vali, (ten, u ktorého máme v Sofii odparkované auto s prívesom), že v rámci kamarátstva by sa patrilo stráviť u neho aspoň jeden večer. Uznávam, že má pravdu. Aj Milan uznáva, že sme to mohli naplánovať lepšie. A tak sa opäť hráme na veľkých chlapcov a nejdeme si kaziť celkom pekný výlet. Sú ďaleko horšie veci. Napríklad zlomená noha, že? Zhášame teda emócie, čo sa stalo už sa neodstane, Milan si ide po svojom a my s Jirkom tu ostávame. Vidíme sa zajtra v Sofii. Čo už...

Najbližšia pláž na kúpanie je odtiaľto ešte asi 30 kilometrov. Väčšina cesty ide obchvatom, ale premávka je katastrofálna. Ide mi hlavou, že som si to kúpanie predsa len mohol odpustiť, ale už je to teraz jedno. Aj tak by sme potrebovali pauzu na jedlo a nejaký ten oddych a časovo by to do Sofie už bolo o držku. Preto chcel Milan vyraziť hneď. Cestou ho dokonca stretáme v protismere. Pá pá... vidíme sa zajtra... snáď... Dorážame na malú pláž v časti Kalamaria. Nič bližšie nebolo. Všade len prístavy. Prebehne povinné kúpanie, zbieram pre synčeka pár mušlí. Z Grécka ešte nemáme. Jirko zatiaľ popíja kávu. On už v Gréckom mori bol.

Thesalonike, Grécko 1

Thesalonike, Grécko 2

Potom sa presúvame do miestneho bistra na nejakú grilovanú vec a kávu. Pred odchodom ešte trochu brázdime mesto a ja zháňam nejaké suveníry pre moju milovanú ženušku a synčeka. Napriek tomu, že je celý čas pod mrakom, je príšerne dusno. Motať sa po meste v malých rýchlostiach je hotové peklo. Takto som sa za celý výlet ešte nepotil. Musím uznať, že tentokrát mal Jirko so mnou božskú trpezlivosť. Tieto veci sú ale pre mňa nesmierne dôležité. Nemôžem a nechcem sa domov vrátiť, ako hovoria braťá Češi "s prázdnou". Konečne mám všetko. Solún opúšťame v skorý podvečer. Do Sofie je to takmer 400 kilometrov. Je jasné, že to dnes nedáme, ale to ani nebolo v pláne. Keď už je tma, pozerám do navigácie a klikám na najbližšie mesto. Niečo tam nájdeme. Nevedomky sme sa ocitli až v Macedónsku. Nejak som si nevšimol, že ono mestečko je už za hranicou. Len si tak ideme, zrazu obrovské parkovisko, všade plno kamiónov a bum - pasová kontrola. Dobre teda. V Grécku spať nebudeme. V meste Gevgelija sa ubytovávame na druhýkrát. V prvom penzióne plno, ale že máme skúsiť vedľa. Brnkačka. Večeru si dávame z potravín. Spánok...

Posledný deň sa už nič extra zaujímavé neudialo. Máme to nejakých 300 kilometrov. Minimálne polovica trasy vedie kľukatými cestičkami cez hory. Počasie je ideálne - slnečno, ani zima, ani teplo - takže túto labutiu jazdu si celkom užívam. Do Sofie dorážame okolo tretej poobede. Tak, a je koniec. Do večera ešte stíhame naložiť a uviazať motorky a Milan nás odváža do hotela. Príde nás vyzdvihnúť ráno o piatej. Tu, na záver, si ešte naposledy dovolím sa trochu rozpísať o Milanovej povesti kyborga. Opäť jej nezostal nič dlžný. Včerajšiu noc sa moc nevyspal, lebo ho neustále budil Valiho pes. Samozrejme, o šiestej bol hore. Dnes ho teda dali spať do detskej izby, kam pes nemôže. Spať nešiel dvakrát skoro a asi po hodinovom spánku pri obracaní buchol tou boľavou nohou o zábranu na posteli a opäť bolo po spánku. Miesto o piatej ma teda Jirko budí o jednej, že: "Volal Milan. Prý přijede za půl hodiny." Čumím jak bager na tvrdú hlinu, ale však dobre. No a po tomto všetkom bol schopný našupu odšoférovať 1500 kilometrov do Karlových Varov. Dobre? Dobre... Mňa chlapci vysádzajú v Bratislave na pumpe. Domov to mám slabé dve hodinky. Dorážam o pol šiestej večer. Tak sa to zas raz podarilo, aj keď s boľačkami. Ja kríže (ktoré, mimochodom, občas cítim ešte teraz), Jirko s narazeným rebrom a Milan "na pána" so zlomenou nohou.

Konečná - Sofia, Bulharsko

Lúčim sa teda s heslom "Invalidi všech zemí vyliž... anebo radši ne...Invalidi všech zemí spojte se!"

Veľmi pekne Ti, milý čitateľ, ďakujem za to, že si to (obzvlášť v dnešnej dobe rílsiek a instagramových videjok) dobojoval až sem. Dúfam, že sa Ti moje dielko páčilo. Komentár, alebo zdieľanie ma, samozrejme, určite poteší. Okrem dobrého pocitu je to moja jediná odmena. Tak ahoj a snáď opäť o rok... Vrabce čvirikajú, že by to mohla byť krajina, ktorú som ešte nenavštívil, ale o tom zatiaľ psst...

Ďakujem tiež všetkým, ktorí obetavo a zapálene pomohli s kontrolou pravop Y su. Niežeby som bol nejaké negramotné dežolé, ale sám sa divím, koľko chýb dokážem narobiť pri tak veľkej horde textu ( ,a, tie, čiarkyyy,...!, Pomooc,...). Ak sa predsa len chybička našla, buď zhovievavý. Nejedná sa o profesionálnu korektúru. Všetci (teda vlastne všetky) to robili dobrovoľne a výlučne vo svojom voľnom čase. Menovite sú to: Janka A. prvá a Janka A. druhá (je to čisto rozlišovacie označenie), Danka S. a čiarkologička - Tánička S. Tradične - nakoniec, ale zato najviac, ďakujem rodinke za to, že mi takýto výlet umožnila absolvovať.

Kolesami dolu a bokom napred...!

Čau!