Invalida Balkán trip 2023 14/15

Deň 12. jeden z TOP

Trasa: Kaňon Osum - Gërmenj - Sevran i Madh - Raban - Piskovë - Pagri - Kaňon Kamenckës - Kreshovë - Frashëri - Orgockë - Lenckë - Çlirim - Qafzez - Mollaj

Dnešok to bol výživný. Bude veľa fotiek! Sa naskroluješ...

Raňajky sa nám trochu natiahli, lebo nejaký čas nebola elektrika. Ja som ale bez kávy nepoužiteľný a nie je ani predpoklad, že by sme si ju mohli dať niekde blízko cestou. Voláme s Milanom. Stretnúť sa máme v nejakej krčmičke v dedinke Piskovë. Vyrážame. Tu dávam do pozornosti veľmi peknú asfaltovú cestičku do dediny Helmës cez dedinu Zogas. Kopa zákrut, minimálna premávka, dobrý povrch a pekné výhľady. Naspäť potom cez dedinu Potom (hehe) a Gjerkovë. To by mala byť pekná šotka, ale už si na to spomínam len veľmi matne. Šiel som to ešte v roku 2020. Dnes túto trasu ale vynechávame. Máme čo robiť aj bez toho. Dávame pár zastávok pri kaňone a fotíme. Veď, keď sme už tu...

Video: Canyon Osum, Albania (10/2023)

V mieste kde sa odkláňame od kaňonu, končí asfalt. Po pár sto metroch je jasné, že sme sa včera rozhodli správne. Cesta ozaj nie je najľahšia a potme by to bolo veľké trápenie. A asi aj nebezpečné. Párkrát ideme ponad dosť strmé zrázy. Na druhej strane, ak ich človek v tej tme nevidí, tak tam skrátka nie sú (aké jednoduché)... Navyše, opäť je treba hodne stáť a fotiť, keďže je čo. O scenérie by sme nočným prejazdom prišli. Je tu slabý signál a tak Milanovi píšem len SMS, že to bude na dlhšie, ako sme mysleli.

Video: Gërmenj - Raban, Albania (10/2023)

Od dediny Raban je cesta stále šotolinová, ale už dosť v pohode. Za mostom cez rieku Lumi Lumicës je to už potom doslova štrková diaľnica až po hlavný ťah na Permët. Prášime ostotristo. Jirko z toho až tak nadšený nie je, keďže jazdí druhý.. HA HA! Ako sa blížime k hlavnej ceste, pred nami sa týči vysoký a veľmi zaujímavý hrebeň. Už sa vidím, ako sa motám niekde hore. Niekedy nabudúce. Raz darmo... Stále tvrdím, že na to, aby to tu človek prejazdil dokonale, by boli dva mesiace čistého času málo.

Dorážame do Piskovë, ale po Milanovi ani stopy. Dohodli sme sa, že bude niekde pri hlavnej ceste, aby sme ho podľa motorky ľahko našli. Snažím sa mu teda dovolať, ale nedvíha. Nečakáme a vydávame sa na opačnú stranu smerom na Permët. Treba nám tankovať, tak využijeme čas, kým sa starý invalida bude ráčiť ozvať. Dnes je v pláne prejazd národným parkom Hotovë - Dangëlli. Od Piskovë je treba sa vrátiť kúsok späť po tej parádnej prašnej ceste, ale potom, pri moste cez Lumi Lumicës pokračovať rovno. Ako tak tankujem a tlačím do hlavy nejaký ten cukor, konečne volá Milan. Čakal nás do jedenástej a bolo mu pridlho (a tiež sa už začínal báť čo i len trochu nakloniť hlavu na stranu, lebo ľadový čaj a kola by mu začali tiecť ušami). Keďže mal od nás správu, že to ide pomaly a nemal tušenie, kedy dorazíme (signál nebol), vybral sa smerom do Grécka s tým, že ak sa v rozumnom čase ozveme, vráti sa za nami. Popritom si ale zabudol zapnúť komunikátor a tak nevedel, že voláme. Momentálne je ale už dosť ďaleko a otáčať sa nemieni. Ako si tak po telefóne preratúvame časy, vychádza nám, že pri odbočke z hlavného ťahu sme sa míňali asi o dve minúty. Tak tohleto mně už namouduši, žádná legrace! Zo stretnutia tak dnes opäť nie je nič.

Vyrážame teda s Jirkom späť ku Piskovë a tesne pred dedinou odbáčame doprava, na cestu, po ktorej sme prišli. Za mostom, ktorý sme tentokrát minuli, sa začína cesta do národného parku dvíhať a kľukatiť.

Stúpame a stúpame, až prichádzame na pomerne veľkú čistinku so sedením a altánkom. Pasie sa tu stádo kráv. Stojíme a dávame pauzu. A robíme naozaj dobre. Po ľavej strane je dolina a na jej opačnej strane vidno cestu, ktorou sme dnes ráno schádzali. Pohľad je to pekný a pre mňa zaujímavý. Rád vidím takto z diaľky kade som šiel. Ale... na strane pravej je húština a za ňou sa tiež rysuje niečo ako dolina alebo roklina. Idem teda obzrieť napešo a... hotovo... onemel som. Objavil som Kaňon Kamenckës mapy.cz/s/depuhujupa. Teda, jasné, objavili ho predo mnou už iní, ale absolútne som netušil, že tu je. Táto trasa je z knižky a ani tam o ňom nie je zmienka. Autor, Filip Weber (alebo Béba, ako ho prezývajú), okolo neho skrátka prefrčal a nevšimol si ho. Neverím, že by takéto niečo do knihy nedal. Alebo janevjemuš že čo... Ťažko to tu opísať slovami. Je to obrovské, monumentálne, skrátka brutal. Kaňon tu má hĺbku odhadom do 100 metrov, ale z kraja vyčnieva niečo ako rímsa. Siaha tak 30 metrov do kaňonu a dá sa na ňu ísť. Je úzka, takže keď prejdeš až na okraj, si uprostred ničoho. Takmer všade okolo Teba prázdno. Fakt dychberúce. Sadám si, lebo sa mi z toľkej nádhery trochu točí hlava. Myslím to vážne! Chvíľka nepozornosti a letím dole. Najkrajšie zážitky sú tie nečakané a toto je jeden z nich. Chce to dron, bezpodmienečne! Gimbal to má ale definitívne zrátané. Dokonca pri pokuse o zapnutie aj zadymil. Skúšam to aj tak. Dron samotný lieta bez problémov. Len stabilizácia kamery si robí čo chce. Snažím sa ju nastaviť do želanej polohy nahulváta - rukou, ale chvíľu po vzlietnutí sa otočí pánu Bohu do okien. Grrr..! Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia. A tak som napchal do vertikálneho kĺbu kúsok konárika, ktorý mu zamedzil v pohybe nahor a zafungovalo to. Robím teda aspoň pár roztrasených záberov. Sem sa ešte určite vrátim. Inak, cesta k tomuto miestu je nenáročná. Zvládol by to aj osobák.

Video: Canyon Kamenckës, Albania (10/2023)

Video: Canyon Kamenckës, Albania (10/2023) DJI - broken gimball

Vôbec sa mi odtiaľto nechce. Sedel by som tu donekonečna. Jirko ale obligátne čaká hore a už by rád ísť (Áno, on si to tu fakt nechal ujsť!). Dobre teda, pohýname sa. Stúpame hore k hrebeňu. Kúsok pod vrcholom si všímam zaujímavú odbočku vľavo. Jednu z mnohých, ale tejto fakt nemôžem odolať. Cestička je široká a okrem nádherných výhľadov sa tu dá miestami uháňať, čo to dá. Proste, zase porno! Nádherná, divoká, miestami možno až nehostinná krajina. Musím povedať, že toto je pre mňa asi najkrajšia časť Albánska. Nie na každého to takto pôsobí, ale mňa to neskutočne baví. Tie zvláštne šedočierne skaly, pomedzi ne lesy a kde-tu hnedá až hnedočervená zem. Navyše, zdá sa to byť nekonečné. Všímam si malé jazierko nad dedinkou Kreshovë. Chceme (resp. chcem) sa tam ísť pozrieť, ale nevieme presne kadiaľ. Keďže Jirko ani zďaleka nezdieľa moje nadšenie a bolo by sa treba trošku pomotať, kým by sme tam trafili, asi po šiestich kilometroch, tesne pred dedinou sa otáčame. Nevadí. Toto pohorie určite navštívim znovu a prisámbohu, prejazdím tu každú jednu cestičku. Dvakrát!

Video: Frashër - Kresovë, Albania (10/2023)

Prehupávame sa cez hrebeň a otvára sa nám pomerne rozsiahla dolina okolo dedinky Frashëri. Opäť tá krása a divokosť. Začínam mať pocit, že som s opisom tunajšej krajiny už trápny, ale naozaj sa neviem vynadívať. Strašne ma to tu berie. Pod nami je krásne vidieť cestu, ktorou sme šli, ale hlavne čistinku a kaňon. Odtiaľto sa zdá, že na dĺžku nebude nič moc, respektíve celá a jediná jeho zaujímavá časť je viditeľná práve z miesta, kde je skalný výbežok na ktorom som sedel. Je úžasné, čo všetko dokáže naprojektovať príroda. Na opačnej strane si zase obzerám cestu, ktorou sme šli pred dvoma rokmi potme. Dnes nás čaká tiež, ale opačným smerom. Vtedy to bol celkom záhul. Prečítaj si tu na strane #7:
Šotolinami cez Macedónsko, Albánsko a Čiernu Horu (+ podrobné mapy, trasy, fotografie a videá)

Schádzame dolu do Frashëri.

Video: Pagri - Frashër, Albania (10/2023)

Vchádzame do dediny a tu sa mi deje asi najväčšia haluz všetkých haluzí. Začalo to takto: Na začiatku dedinky sedia dvaja miestni. Prechádzame okolo a, samozrejme, kývnutím ruky zdravíme. Pokračujeme ďalej. Radi by sme kávu a tak hľadáme nejakú krčmičku. Nikde však ani živáčika. Našli sme niečo ako penzión, ale brána zavretá a je tam mŕtvo. Vraciame sa teda späť na začiatok dediny za tými dvoma, že sa spýtame. Oni že jasné, tuto kúsok, veď poďte za nami. Bol to onen penzión, len bolo treba zvoniť.

Vyšla nám otvoriť veľmi milá postaršia pani. Dá sa tu aj prespať, ak by bolo treba. Ideme teda do dvora a tí dvaja, že tiež s nami chvíľu posedia. Jeden z nich vie veľmi mierne anglicky, tak sa dalo trochu podebatiť. Medzitým nám pani robí aj omeletu. Ono, najbližších pár kilometrov žiadna dedina nebude, tak je fajn sa posilniť. Samozrejme, vyťahujem pálenku. Ten starší sa po chvíli pýta, odkiaľ sme. Odpovedám, že ja som Slovák a kamarát je Čech. Na to pánko zbystril a lámavo na mňa spustí: "Ček..., ček...! Piľip Weber?" Pche! Kto by ho nepoznal. S frajerským výrazom v tvári vyťahujem z kufra knižku s názvom "Albánie, offroadový ráj", ktorej autorom je práve on. Pánko ju vezme a so záujmom v nej listuje. Tak si vravím, že zrejme o Bébovi už počul. Predsa len, je to vychýrený cestovateľ. Po chvíli zastane na strane 198 a podáva mi knižku späť. Pritom ukazuje na seba. V knižke na fotke je chlapík. Predo mnou sedí chlapík. Pomaly mi dochádza. To nemyslíš vážne! Je to on! Toto si nenaplánuješ. To sa proste deje. Chlapík sa volá Pandi a s Bébom sa pozná osobne. My ho tu stretneme len tak. Na toto si musíme pripiť. Hoc len symbolicky, keďže ja na moto (ani za volantom) nepožívam. Toto je druhýkrát. Prvýkrát som musel piť pred dvomi rokmi s macedónskymi vojakmi. Inak nás nechceli pustiť ďalej. Prečítaj si tu na strane #3:
Šotolinami cez Macedónsko, Albánsko a Čiernu Horu (+ podrobné mapy, trasy, fotografie a videá)

Inak, Pandi pracuje v múzeu, ktoré sa nachádza v hornej časti dediny. Venované je Naimovi Frashërimu, podľa ktorého je aj pomenovaná. Aj by som sa tam skočil pozrieť, ale to by Jirko už asi neprežil. Nasleduje spoločná foto a autogram od "celebrity" priamo do knihy.

Na záver stretnutia tu mám ešte jeden odkaz: Béba, ak toto moje dielko náhodou čítaš, mám Ťa sprdnúť, že vraj si sa už dlho neozval. Koniec hlásenia. Poberáme sa ďalej, lebo dnes by sme chceli prísť až do Korçë. Boli myšlienky prespať u Artiho Dalipiho v Ogren – Kostrec. Áno, je to ten, ktorého som spomínal v úvode. Opustil nás začiatkom tohto roku, keď som začal písať tento cestopis. V dobe, keď sme boli na výlete, ešte žil a ubytovanie u neho a jeho manželky bolo jednoducho čarovné. Toto nám však nevychádza časovo. Ogren je odtiaľto len kúsok a prišli by sme tam "moc skoro". Preto budeme ťahať ďalej. Hneď za Frashëri nasleduje asi dvojkilometrový dosť náročný úsek. Vôbec som s ním nerátal. Pred dvoma rokmi som tadiaľto, síce v opačnom smere, ale so svorkou psov v pätách, išiel. Vôbec to nebola prechádzka ružovou záhradou, ale úprimne si neviem predstaviť, ako by som to teraz dal v takom tempe, ako vtedy. Navyše, pred dvoma rokmi sme to išli už potme. Cesta najprv stúpa niekoľkými strmými vracákmi. Je hrboľatá a plná veľkých šutrov. Ťažko sa vyberá vhodná stopa. Časom sa stúpanie zmierňuje, ale ideme po boku kopca a dosť šikmo. Povrch je ten čierny, veľmi sypký a nestabilný piesok. Miestami mám nedobrý pocit, že sa zošmyknem do doliny. Na pár úsekoch si musíme dokonca pomáhať. Jeden ide na motorke na jednotke cez spojku s nohami na zemi, druhý istí zadné koleso. Možno by sme to prešli aj bez týchto cirkusovín, ale skúšať to nemienim. Radšej to dať päťkrát "na trapoša" so zbytočnou pomocou, ako sa raz "na frajera" bez pomoci zrúbať dolu.

Video: Frashër - Qafa Shkëmbit, Albania (10/2023) 1

Video: Frashër - Kresovë, Albania (10/2023)

Video: Frashër - Qafa Shkëmbit, Albania (10/2023) 3

Takto je to až po sedlo Qafa Shkëmbit. Odtiaľ, až po ďalšie sedlo - Qafa Dëllinjës, piesčitý povrch vystriedala hlina s kameňmi. Prechádzame početné naplaveniny, ktoré sťažujú cestu. Niekedy sú to riadne kopy. Tu mi dochádza, prečo je cesta tak náročná v porovnaní s tým, ako si ju pamätám. V nedávnej minulosti tu musela byť silná búrka, ktorá narobila paseku.

Na vrchole hrebeňa v okolí sedla, kde je cesta viac-menej vodorovná, je kopa blata a kaluží. To len potvrdzuje, že tu nedávno intenzívne pršalo. Stále sa nejde moc dobre. Začíname pomaly klesať a po pár zákrutách stretávame Nemčúra na Géčkovom Mercedese. Cestuje sám. Pýta sa na cestu a my jeho tiež - keďže sme sa stretli oproti. Vraj k brodu cez rieku Osum je to už dosť pohodka. Škoda, že nemôžem potešiť aj ja jeho. Tie dva kilometre do Frashëri mu nezávidím. Pýtam sa ho, ako dlho ešte k brodu pôjdeme. A on miesto navigácie vytiahne áštvorkový zápisník a mapu. Kreslí si každú križovatku a píše si k nej časy a kilometre. Popri obdivovaní a spoznávaní krajiny sa baví ešte tým, že nepoužíva GPS (i keď nepochybujem o tom, že kdesi naspodku kufra, hneď vedľa zubnej pasty, ukrytú pod sklom s nápisom „Rozbiť len v prípade krajnej núdze", ju určite má). Už si ani nepamätám, čo nám povedal. Nie je to teraz dôležité. Pri rieke dávame krátku pauzu. Pár povinných foto - keďže ja som tu už bol. Aj tie sa mi kamsi stratili a tak sem dávam aspoň niečo z predvlani. Kedysi tu stál most. Dnes je úplne rozpadnutý. Je to zaujímavé miesto. sk.mapy.cz/s/fukuboguja

Len pre zaujímavosť, na bebawebe som vyčmuchal foto pravdepodobne niekedy z jari. Ako môžeš vidieť, akýkoľvek pokus o prebrodenie by znamenal istý a zrejme aj hodne veľký prúser.

Odtiaľto opäť nachvíľu stúpame. Zhruba po dedinu Çlirim je to silne skalnatý a technický úsek. Stále však dostatočne v pohode na to, aby sa tu dalo ísť relatívne rýchlo. Musíš vyberať stopu a hooodne pracovať s váhou motorky, ale mňa toto vyslovene baví a patrične si to užívam. Za Çlirimom sa povrch postupne zlepšuje a časom pribúda aj asfalt. Uroním slzu, lebo toto bola posledná šotolinka výletu. Čo už, všetko sa raz skončí. Za ďalším mostom cez rieku Osum (Osum má dva samostatné prítoky, ktoré sa neskôr zlievajú do jednej rieky a oba sa už od prameňa volajú rovnako) odbáčame doľava na smer Korçë. Teda až na niekoľkýkrát. Cesta je krásna, rovná a úplne novučičká a nie je ešte ani na mape, preto tie motanice. V čase, keď píšem tieto riadky (je máj 2024), na mape síce pod označením SH75 je, ale značená len šedou prerušovanou čiarou. Nerozumiem tomu. Je už tma. Cestou sa obzeráme po ubytovaní. To nachádzame kúsok pred Korçë pri dedinke Mollaj v moteli Bolv na pumpe po ľavej strane. Pri večeri mám inak s Jirkom asi najdlhší rozhovor celého výletu. Rozkecal sa chalanisko o sebe, o rodine a tak... Normálne ho nepoznávam. Apropo, ubytovanie... Je to tu fajn, majiteľ prívetivý a ochotný, jedlo chutné, pivko majú tiež, ráno natankuješ v papučiach a dostaneš k tomu pol litra rakije ako pozornosť... Ale... Tie izbyyyy...!! Budeme sa tváriť, že to vôooobec nie je hodinový hotel. Ja vlastne ani neviem, čo to hodinový hotel je. Sladká nevedomosť...

Nie, fakt neviem!
Dobrú noc!