A zas Balkán, alebo motoBalkán po druhé 2/4

Ráno sa budím zavčasu, a keď slniečko vykúka spoza okolitých kopcov tak sa balíme a ideme naposledy do mesta, v pekárni ktorú sme večer videli kupujeme niečo chutné pod zub, v kaviarni pri kávičke to zlupneme.

Sarajevo

Lúčime sa so Sarajevom, cesty sú v sobotu ráno o poznanie prázdnejšie, tak sme na výpadovke celkom svižne. Cesta sa mi páči, za letiskom, ako končia posledne domy, sa cesta zareže do údolia, s riekou Željeznica.

Rieka Željeznica

Cesta sa pekne točí, takže pekný výhľad na okolitú prírodu strieda pôžitok z jazdy... pravá ľavá a pravá..... toto milujem snáď ani kúsok rovnej cesty, sama zákruta výhľad na hory v diaľke so snehovými fľakmi teší oko, cesta cez horský prechod so serpentínami a vracákmi ma baví, užívam si to až do chvíle, kým vyletíme zo zákruty, aby som zbadal policajta s radarom v ruke, ako pomaly dvíha ruku, aby nás odstavil na krajnicu. Do kelu, púšťam sa do debaty, dišputujeme o cestovaní a trasách, po všimnom nás púšťajú ďalej s radou na cestu cez hory, kde je podľa neho dobrá cesta a kratšia asi o 150 km, ako bola moja pôvodná trasa okolo Durmitoru. Po asi desiatich kilometroch nás policajti odstavujú zas, tentokrát len tak, skontrolujú nám preventívne papiere od mašín, prehodíme pár slov a vtipov a frčíme ďalej popri rieke Drina. Široká cesta ubieha rýchlo, moc sa mi tu nepáči. V Goražde odbočujeme na skratku. No toto, po prechode mosta cesta samý fľak, úzka, ako jeden pruh normálnej cesty pomaly sa začína rezať a kľukatiť do výstupu kopcami, ale krajina je pekná zvláštnosťou je skryte mestečko Čajniče na úbočí kopcov, husté ihličnaté lesy, krása.

Mestečko Čajniče

Vyrezané štvorce asfaltu, ktoré asi zabudli zaasfaltovať, lebo žiadne stroje sme nestretli, tak kľučkujeme medzi diery, aby sme uprostred tej nádhernej prírody došli k hraniciam Čiernej hory. Je to najpomalší prechod, berú nám pasy aj papiere od motoriek a poctivo ich skenujú a neviem čo všetko tam vypisujú, lebo to trvá celu večnosť, od colníka sa dozvedám že ešte nejakých 30km tejto cesty a dostaneme sa na lepšiu, smer Žabljak - Crno jezero pod pohorím Durmitor. Výhľady sú krásne, ideme vrcholkami Kovač planiny, po náhornej rovine, aby sme začali klesať k mostu cez rieku Taru.

Tara

Juu, most je vysoký snáď 100 metrov voda je sfarbená do tyrkysova, pekný výhľad. Za mostom sa cesta rozdvojuje, zabočíme doprava smer Žabljak v diaľke vidíme pohorie Durmitor v celej krase, so snehovými fľakmi vyzerá pekne.

Durmitor

Škoda, že ten náš privátny mráčik sedí na vrcholkoch a nedovolí slniečku osvietiť majestátne hory, v Žabljaku zahýbame na Crno jezero a hľa, zarábať sa dá aj tak že odstavné parkovisko je v hustom lese, z ktorého nevidíte absolútne nič a po zaplatení vstupného 1 E na osobu a parkovného, musíte 700 m po vlastných k jazeru, ale neľutujem pekný výhľad, i keď v čižmách mi je horko.