Rieju MRX 125 - Ako sme stavali adventure

A tak to všetko začalo. Bola to dlhá cesta a hlavne pomalá, nakoľko povinností je veľa a času málo. Ale nevadí, nakoniec je všetko v kope.

Hlavným dizajnérom bol stanovený syn. Ja som sa pasoval za výrobcu kopyta, "laminíra" a technického poradcu. Nie sme profíci a ani naše vybavenie lepšie, budú sa vám možno naše postupy zdať smiešne, ale nevadí.

Fáza 1: Úpravy pre turistiku

Keďže motorka mala slúžiť k potulkám cestou i necestou nielen na jeden deň, bolo potrebné spraviť všetky úpravy na zbalenie batožiny. 125-ka neoplýva prebytkom výkonu, takže všetko muselo byť čo najľahšie. Zvolili sme dural a hliník (inak pri celej úprave a výrobe konštrukcií nebolo použité železo, len hliník a dural). Platňa pod nosič kufra a opierky "sateltašiek" + duralová lyža na tie necesty, aj keď svetlá výška je cca 30 centimetrov, neraz pomohla a zachránila.

Fáza 2: Výroba predlohy a kopyta

Kartónová krabica, lepiaca páska, lepidlo na drevo, veľa malých ústižkov novín a more fantázie. Túto „technológiu“ som poznal z výroby hlavičiek maňušiek na bábkové divadlo. Keď všetko vytvrdlo, vystužili sme formu z vnútra drevenou konštrukciou a z vonku vyhladili polyesterovým tmelom. Tak sme dostali kopyto, na ktoré sme natiahli laminát.

Fáza 3: Laminovanie

Skúsenosti som nejaké mal z dôb boľševika, keď som si vyrábal kapotáže a kufre na svoju Jawu. Problém bol skôr kde zohnať materiál. Tu pomohol bohusact. On ako skúsený profík po telefóne pomohol. Poradil aké plátno, živicu a dal kontakt na dodávateľov. Dík.

A tak sme to jeden večer "splácali". Ráno sme hneď bežali pozrieť, čo sme napiekli. Bol som prekvapený a spokojný so svojou prácou. A možno to bol zásah zhora ako odmena za našu snahu. Stiahli sme krásnu priehľadnú škrupinu z kopyta, orezali okraje a vytešovali sa obaja ako malí chlapci s vyklápacou tatrou na piesku.

Fáza 4: Výroba duralového držiaka pre kapotáž

Teraz už nastúpil synátor a konečne začali naše predstavy naberať reálnu formu. Musím povedať, že som ho s obdivom sledoval, ako precízne meria, strihá, brúsi a ohýba duralový profil a plechy. Všetko to musel robiť po milimetroch, lebo len pri takej práci zistíte, že pravá a ľavá strany motorky nie je zrkadlová. Všade je niečo o milimeter posunuté a stred nakoniec nie je stred. Bolo treba myslieť aj na káble, rôzne veci a prístroje, ktoré v priestore kokpitu budú. No a nesmelo sa zabudnúť na pevnosť. Pevnosť konštrukcie bude ovplyvňovať funkčnosť a životnosť kapotáže, ale aj všetkých prístrojov pri jazde v teréne a pri možnom páde. A to, že to v teréne jazdiť bude, je jasné.

Fáza 5: Posledná fáza povrchovej úpravy bola plná očakávania z celkového vzhľadu motorky

Musím však poznamenať, že stále nie sme na konci. Povrchová úprava je len dočasná. Po dojazdení sezóny ide do nového laku. Syn chce na nej prezentovať svoju prácu a streknúť airbrush. Viem, že už má jasnú predstavu, čo tam dá. Škoda len, že sa už na nej veľa nepovozí. Prechádza na Hondu XL 400 R, ktorá stojí na dvore. Od nového roku nový vodičák, „nová“ motorka a žeby nová prestavba (Honda XL 400R retro dakar)?

Nuž čo, stačí povedať a pridám sa. Túto stavbu sme si spolu užívali.

Fáza 6: Prvá jazda – Super! A hlavne nefúka

Tak toto je môj článok ako sme so synom prerábali motorku a ako sme trávili prázdniny.