Ako išli 2-valce na Vandrovku 2/3

3. deň

Ráno vstávame okolo 8, aby sme pred pol 10 vyrazili. Lúčime sa s dedkom a vraciame sa na Hochalpenstrasse, pokračujeme po cestách s nádherným výhľadom.

Krátka zastávka na Hochalpinestrasse

Vidíme ďalšie procesie, ľudia v krojoch, našťastie už neblokujú cesty. Pred Talianskom tankujeme plné. Prechádzame do Talianska a najvýraznejšia zmena je na kvalite asfaltu – popraskaný a deravý. Ďalej pokračujeme do malebnej Cortiny d´Ampezzo, v okolí sú krásne hory a skalné steny. Táto prvá talianska preplnená cesta nás veľmi vyčerpala a v Cortine sme sa rozhodli najesť. Je 12:00, väčšina reštík je zavretých a keď sme konečne jednu našli, tak si nás čašníčka všimla tak po pol hodine. Donesie jedálny lístok, ktorý ponúka len šaláty a cestoviny. A keďže nie sme bylinožravci, tak odchádzame a usadáme do krásnej pizzerie v centre. Ceny sú premrštené, ale sme hladní a musíme jesť. Máme 3 skvelé pizze za 50 € aj s dodatočne naúčtovanou obsluhou (Serviccio).

Pravá talianska pizza

Fotíme centrum a smerujeme na Falzarego. Rozsmradení z rakúskych ciest ideme opatrne, lebo asfalt je polámaný. Prechádzame ďalšími passami, cez passo Gardena až do Bolzana. Andreja už nebaví zastavovanie kvôli fotkám. Je strašne teplo a v oblečení sme dopotení ako dvere od chlieva. Na passoch sa jazdí najlepšie večer, keď zapadá slnko, klesá teplota i hustota premávky a cyklistov. Andrej sa vyhýba tankovaniu v IT, no ERka sa na passoch rozožrala. Nemá benzín a passá zchádza bez motora :D. Hľadáme benzínku a Andrej tankuje 10l za nekresťanských 1,85 € aby mu to vyšlo do Rakúska. Schádzame do malebného San Leonarda - snobského predraženého mestečka.

Podvečer cestou do San Leonarda

Tak sme sa po tme vydali o dedinku ďalej, kde začala kalvária s ubytovaním. Všade na plagátoch ceny od 18€ ale v reálne dvojnásobné. Sme v Taliansku a tak zjednávame – nie ? Babka nechce zľaviť pod našu psychologickú hranicu 25 ohne Frühstuck. Tak ideme o dom vedľa, ale tu má už prsty dôchodcovská mafia. Babky sa obvolali, že hľadáme ubytovanie a tvrdohlavo držia cenu ako kartel. Nakoniec o 22:00 sme našli krásny penzión vysoko na svahoch, za dobrú cenu a s úžasným výhľadom na hučiacu rieku, celé mestečko a na ohňové symboly, ktoré pálili veriaci na vrcholkoch 2000-tisícoviek. Áno na svahoch hôr, milí ochranári ! Redukujeme paštétové a kaizerkové zásoby, nabíjame kamery a zmordovaní sa ukladáme spať. Na záver dňa konštatujeme, že Taliani sú Taliani, a oproti Rakúšanom majú väčší zmätok a horšie cesty.

Výhľad na mestečko z apartmánu

4. deň

Začína kultúrne – v knižnici. Ja musím na internet - pracovný mail, kde trávim skoro pol hodinu drahocenného času. S vedúcim kecáme a dozvedáme sa, že tam žije veľa Sloveniek, ktoré sa vydali za (pozor, nie Talianov ale) Južných Tirolcov. Ďalší zaujímavý postreh z Talianska je, že nikde nie sú wifi, a tobôž nie free. Domáci na ubytovaní vám inet ani pc neposkytnú. Konečne vyrážame na Timmelsjoch (ktorý bol podľa informácii minulý týždeň uzavretý kvôli snehu). Talianska strana je nádherná, málo áut, ale skoro sme mali kolíziu s Milkou, ktorá spadla zo strmého svahu do neprehľadnej zatáčky. No čokoládu na koleso od nej by som radšej nechcel :D. Prechádzame na Rakúsku stranu a hneď nás vítajú milí mýtnici.

Cestou na Timmelsjoch

Prvá vec čo robíme v Rakúsku – tankujeme ! Okrem mňa – ja mám benzínu na zamýšľanú trasu dosť. Dochádza k nedorozumeniu a robíme si dlhšiu zachádzku po diaľnici. Nepríjemná príhoda v 7km obojsmernom tuneli, kde mi začína kuckať motorka a dochádza benzín. Našťastie našmátram ventil a prepínam na rezervu. (GS nemá ukazovateľ paliva ani kontrolku proste „keď musíš, tak musíš“ - prepnúť na rezervu). K nepríjemnosti situácie prispievalo aj to, že tunel bol nevetraný a bola tam čierna štipľavá hmla. Som z toho trošku nesvoj. Kompenzujem si to tankovaním na prvej benzínke. V Rakúsku sme sa nadlábli obrovským chutným šnicľom. (Naučil som sa dve slová „Wienerschnitzel mit Pommes“ a „Danke“). Pokračujeme na Stelvio okolo krásnych jazier s kostolnou vežou.

Veža - pri ceste na Stelvio

Pod Stelviom sme ostali pár minút na semafóre ako prví a tak sa nám otvorila skoro prázdna cesta, skoro – pretože tam boli samí fučiaci bezmotoroví účastníci cestnej premávky. Výjazd zo zatáčky 1-2-3 a hneď 3-2-1. Nepríjemný je neutrál keď ho trafíte v náklone v zatáčke :D. Stelvio je krásne ale aj náročnejšie, tesne pod vrcholom chytáme autobus. Andrej ho pochybne predbehne, ja idem na parkovisko oddychujem a fotím. Inak klobúk dole pred tým busárom, prejsť zátačky s veľkým autobusom, kde má problém aj osobné auto... tož ako hovorí kamarát „z rukou si uplet vánočku“. Na vrchole sú stánky a bufetár nás oslovuje čecho-slovenčinou.

Passo Gavia pred búrkou

Dlho sme sa nezdržali a už klesáme dole po nekonečných zatáčkach, cestou nás ešte prekvapil skalný tunel s prameňom vody na vozovke a so zákernou zatáčkou skoro 90°, kde všetci brzdíme aj očami. Smerujeme k Švajčiarsku do Livignia. Tankujeme úžasný lacný benzín, fotíme si cenovky :D. Benzín berieme aj do vreciek, ja som do plnej nádrže nadlávil ešte ďalšie 2 litre, mal som ju až kopcom. S veľkou nevôľou opúšťame tento raj a pokračujeme do Commezadury, kde sme boli pred rokmi na lyžovačke. Je 8 hodín a hovoríme si, že je to „len“ 100 km. Cesta vedie malebnými mestečkami, ale neuvedomili sme si že tých „len 100 km“ obsahuje najmenej 2 passy. Prechádzame ľudoprázdnym lyžiarskym strediskom a stúpame na passo Gávia. Začína sa zvečerievať, cesta je veľmi úzka – ba jednosmerka, nestretávame ani živú dušu a máme pochybnosti o tom, kam to vlastne ideme. Konečne cesta prestáva stúpať, asfalt sa zmenil na kusy bývalého asfaltu, pri ceste vyrástli 2 m steny snehu. Fotíme sa pri zamrznutom jazere a pozeráme pamätník i večernú oblohu, kde sa schyľuje k búrke. Je tam strašná kosa, pri fotení ani nevypíname motory. Začína pohadzovať a my schádzame druhou stranou, fotíme sa s kamzíkmi (alebo s akýmisi kozami), ktorí nás majú v paži. (áno ochranári, zvieratá 4 m od cesty ignorujú motorkárov!) Klesáme dole a naše pocity umocňuje prichádzajúca tma a búrka, ktorá je v doline a filmovo-hlboké priepasti vedľa cesty. Namiesto zvodidiel sú tú použité skaly asi každé 2 metre na okraji cesty.

Klesanie z pso Gavia

Klesáme do lesa a už fajne prší, ponáhľame sa pomaly. Ale nikde ani známka po ľuďoch, kde budeme spať ? Nakoniec objavujem tabuľu „Bikers welcomed“ a stretávame Giorgia, ktorý sa nad nami zmoknutými kurencami zľutuje a ubytuje nás v penzióne za 24 E ohne Frühstuck v krásnych apartmánoch. Motorky idú do garáže k jeho Ducatke, Hornetovi a Piaggu. Je to skvelý chlapík, kecáme po anglicky o motorkách. Giorgio nám dáva heslo od jeho wifi, až môžeme pozrieť predpoveď počasia. V noci sa ešte premelie búrka ale my sme v suchu.