Anketa:
Spomienka na prvý alpský trip
ZdieľaťPridané: 18.11.2013 Autor: pebro
Čitatelia: 7441 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Minulý rok som si konečne zadovážil svoj vytúžený stroj Suzuki V-strom DL 650. Hneď sme si s kámošom naplánovali trip do Francúzska. Ale ako sa hovorí „človek mieni, pán Boh mení“. A tak sa aj stalo. Kámoš pár dní pred výjazdom so svojou Hondou CBF 1000 zrazil autobus a z výletu nebolo nič.
Tento rok som si zaumienil, že musím niekam vypadnúť, aj keby sa proti mne postavili všetci čerti. Niekde som čítal, že motorkárom sa staneš až keď absolvuješ trasu na Grossglockner… Tak bolo rozhodnuté… Výber padol na rakúske Alpy.
Prípravy začínali pomerne neskoro. Najprv bolo treba uzavrieť 3.rok vysokej školy štátnicami. Potom som sa konečne mohol venovať svojmu stroju. Povinná údržba po zime, výmena náplni, výroba a montáž rôznych doplnkov.... Stromokocúr pripravený. Ešte dovybaviť seba a ľadvinku. K promóciam som vyfasoval nové oblečko a ľadvinka mi hneď začala vyčítať, že vyzerá pri mne jak chudobná príbuzná
Už nám chýbali iba nepremoky. Ale aké a odkiaľ aby boli naozaj kvalitné? Veď človek nevie ako ho dokáže alpské počasie prekvapiť. Kombinézu alebo dvojdielny? Nakoniec padla voľba na dvojdielny nepremok a plachtu na moto od značky SPARK. Týmto sa chcem poďakovať p. Dugovičovej za cenné rady, ochotu a trpezlivosť pri výbere. Nepremoky sú naozaj kvalitné aj s rukavicami a vďaka zabudovanej kapucni ich je možné použiť aj ako pršiplášť. Ale späť k téme.
V stredu poobede prebehlo rýchle balenie do kufrov a vo štvrtok ráno odchod. Tí čerti naozaj nespali a hneď ráno ako sme nahadzovali veci na motorku začalo prašť…keby radšej padali dvojeurovky z neba…. Chvíľu sme váhali či vyraziť alebo počkať...hrmelo, blýskalo sa...padlo rozhodnutie, oblečieme nepremoky a uvidíme... Hneď ako sme sa do nepremokov natiahli prestalo liať a vykuklo slniečko. Takto si z nás niekto hore pekne vystrelil. No čo už. Nepremoky sa vrátili späť do tankvaku a konečne sme vyrazili.
![]() |
1. deň: Hlohovec – Bratislava – Viedeň – Graz – Faakersee – Viehhofen. Spolu 687km (jauvajs naše rite-ale pohodička)
Zvolili sme rýchly presun po diaľniciach spodom Rakúska so zástavkou na Fakeersee, kde sa každoročne konajú veľké moto zrazy. Už tu sa nám naskytli krásne pohľady na horské jazero obklopené skalnatými kopcami. Bol to príjemný oddych po dlhom čase strávenom na diaľniciach. Dali sme si kávu na posilnenie a hor sa smerom na Salzburg a Zell am See.
![]() |
Vyplatili sme 10 ojro mýtne za vstup na horskú diaľnicu (rakušaci fakt vedia ako zarábať…). Cesta ubiehala pokojne až pokiaľ nás nezastavila stopka so signalizáciou dymu v tuneli pred vjazdom do tunela za Rothenwandom. Nikto netušil čo sa tam deje-ani záchranári sa nejak nevedeli vymačknúť. Po asi 15 minútovom čakaní prišli policajti, ďalšia záchranka a aj hasiči a po ďalšej polhodine nás vpustili do tunela. V tuneli sme nič divné nevideli, takže vôbec netušíme prečo sme mali tú nedobrovoľnú pauzu. Pokračovali sme horskou diaľnicou, ktorá sa vinula medzi krásnymi kopcami, kde sme porobili zopár úvodných fotiek.
![]() |
Do penziónu Embacher vo Viehhofene sme sa dostali okolo 20:50. Penzión bol krásny, vyzeral ako nový. Domáca pani Frau Emacher bola veľmi milá, príjemná a bolo vidieť, že motorkárov rada víta. Tátoša sme odparkovali pod prístrešok k českým kamarátom, rýchla sprcha a vydali sme sa hľadať niečo pod zub, nakoľko v penzióne podávajú iba raňajky (1noc na osobu s raňajkami 20€). Dosť nás zarazilo, že po deviatej večer sa už nikde nedá nič zohnať. Našli sme otvorený jediný podnik kde som si dal vytúženého pivsona, v penzióne sme zjedli čo nám ostalo z cesty a ťahali sme na kute…
![]() |
2. deň: Viehhofen – Edelweisspitze – Grossglockner – Krimelské vodopády - Viehhofen. Spolu 256km
Ráno začalo super raňajkami – švédskými stolmi a kávičkou – v penzióne Embacher. Navliekli sme na seba moto oblečenie a vyrazili sme do kopcov. Po zaplatení 23€ (čo by mohlo byť aj menej) poplatku za vjazd motorky na horské cestičky (bizňis je bizňis…) sa nám naskytol krásny pohľad na kopce a vrchy poprášené snehom a ešte krajšie kľukaté cestičky… Ako prvý sme absolvolali „výstup“ na Edelweisspitze. Výstup bol fantastický.
![]() |
Tu ostávalo najviac roboty na našom stromíkovi… Nevedel som čom mám od neho čakať, kdeže takúto trasu som na ňom ešte neabsolvoval. Čím sme išli ďalej, tým bola cesta užšia, strmejšia a zákruty ostrejšie. Treba dodať, že sa tu motá okrem motoriek, áut, autobusov aj strašne veľa cyklistov, ktorí keď nevzládzu, „plávajú po celej ceste“. Okrem spomínaných účastníkov cestnej preváky Vás tu môžu na ceste zastaviť aj ovce alebo kravy, ktorým je úplne jedno, že brzdia premávku v oboch smeroch. Niektorým by mali zadky natreť na červeno, aby ich bolo aj z diaľky vidieť. Nechcem si ani len predstaviť stret ovce alebo kravy s dobre nakopnutým strojom, ktorý sa sem prišiel vyblázniť… Absolvovali sme kopec zastávok s úmyslom si priniesť kopec pamiatkových foto.
![]() |
Ďalšia zastávka bola Grossglockner. Respektíve Kaiser Franz Josefs Höhe. Keď sa nám konečne podarilo zaparkovať na úplne napratanom parkovisku, prehodili sme pár slov z chalanmi zo slovenska, pofotili sme ľadovec, kopce, zaujímave úpravy strojov, svišťov a svišťali sme ďalej.
![]() |
![]() |
Ďalej v tomto prípade znamena naspäť až po Bruck an der Grossglocknerstrasse a smer Krimml. Krimelské vodopády sme obzerali a fotili len od cesty, nechcelo sa nám s vecami trepať až hore… Po ceste naspäť sme sa najedli v peknej reštike, kde sme si dali obaja pizzu (bola perfektná) a fičali sme späť do Viehhofenu.
3. deň – Viehhofen – Salzburg – Viedeň – Bratislava – Hlohovec. Spolu 530km
Po raňajkách sme prehodili zopár viet s jedným kolegom stromákom z čiech, ktorý jazdil s manželkou na litrovom stromíkovi. Cestu domov sme zvolili trasu vrchom Östereichu cez Salzburgerland a neskôr sme zistili, že sme urobili dobre. Krásna príroda, kopce, super cesty – nie ako tie tankodromy u nás… Takže posledné foto a už potom len rýchly diaľničný presun na rodnú hrudu.
Záver:
Bol to náš prvý trip za hranice slovakostanu, ktorý v nás zanechal silné dojmy a už uvažujeme, čo bude nasledovať. V pláne je určite Rumunsko a jeho Transfagarasan, Talianske a Francúzske alpy atď. Pôvodne som nemal plán sem ani nič písať nakoľko podobných článkov je tu more a ja niesom žiadny spisovateľ (prosím len ma hneď nekameňujte), ale v rámci spomienok a prezerania fotiek mi to nedalo. Asi to spravil za mňa ten opätovný nával vzrušenia.
Pridané: 18.11.2013 Autor: pebro Zdieľať
Ďalšie články tohto autora:
Nové oficiálne videá:
Vtip
Pridal:
Princípy moderného inžinierskeho designu
Štandardizovaný rozchod koľají na železniciach v USA činí 1435 mm (4 stopy a 8,5 palca). To je ale neobyčajne divná hodnota. Prečo je rozchod práve toľko? No pretože tak stavali železnice v Anglicku a železnice v USA stavali emigranti z Anglicka.
Prečo to Angličania stavali práve tak? Pretože prvé železnice boli postavené ľuďmi, ktorí predtým stavali električkové trate a tie mali taký rozchod.
A prečo ti použili taký rozchod? Pretože ľudia, ktorí stavali električkové vozidlá, na to použili rovnaké nástroje ako pri stavbe kočiarov, ktoré mali taký rozostup kolies.
Fajn! A prečo teda mali kočiare práve taký divný rozostup kolies? No pretože keby skúsili urobiť kočiar s iným rozostupom, tak by sa kolesá na starých cestách v Anglicku mohli ľahko zlomiť, pretože na nich boli vyjazdené koľaje práve toho rozostupu.
A kto postavil tie staré cesty s koľajami? Prvé dlhé cesty v Európe (a Anglicku) postavili v Rímskom impériu pre legionárov. Od tej doby sa používajú.
A koľaje? Pôvodné koľaje, ktoré každý rešpektuje zo strachu zo zničenia kočiarov, boli vyjazdené rímskymi vojnovými vozidlami. Od doby, keď boli vozidlá stavané pre Rímske impérium, mali všetky podobný rozostup kolies.
Tak sme sa konečne dobrali k odpovedi na pôvodnú otázku. Rozchod koľají železníc v USA je odvodený z pôvodnej špecifikácie vojnových vozidiel Rímskeho impéria.
Byrokracia a špecifikácie sú nesmrteľné. Takže až budete zase študovať nejakú špecifikáciu a čudovať sa, čo to tam je za konský zadok, môžete tým trafiť klinec na hlavičku – pretože vojnové vozidlá Rímskeho impéria boli široké tak akurát na dva zadky vojnových koní.
A ešte niečo. Keď sa pozriete na raketoplán na štartovacej rampe, uvidíte po stranách palivovej nádrže dva pomocné raketové motory. Vyrába ich spoločnosť Thiokol v továrni v Utahu. do toho tunela vošli. Tunel je o málo širší ako železnica, a železnica má rozostup koľají asi tak na dva konské zadky.
Takže taká dôležitá vlastnosť najpokročilejšieho dopravného prostriedku na svete bola určená šírkou dvoch konských zadkov!