Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 3890 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 28572
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (17013)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (11559)
Hodnotenie: (7 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (12)  [Verzia pre tlač] Tlač

Itakorita 2013 alebo Korzika a Taliansko na dva krát 2/3

 Zdieľať

Pridané: 13.04.2015 Autor: Feri Zubal - zeON
Čitatelia: 12276 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Korzické dobrodružstvo - prológ

Ostrov sme obišli celý dookola (cesty okolo mora a v blízkosti mora), skrátka na to treba viac času ako som plánoval, a to som po radách skúsenejších schválne plánoval o 30% menej, než by som na dennú oddychovú dávku bral. Je tu totiž tak fantasticky, že aj 50 km denne je príliš veľa. Vnútro ostrova (teda jeho veľká časť) však ostalo na inokedy. Ono totiž počas celého ostrovného pobytu boli časti vzdialené od mora zahalené v mrakoch. Moknúť sme opäť nechceli, a popravde ani sme nestíhali všetko "pojazdiť".

Korzika

A ešte dobrá rada, ktorá sa osvedčila (pre nekreditkových cestovateľov kempingistov). Ostrov je malý, preto stačí navštíviť málo kempov (stačia aj 2, aj jeden, záleží od plánovania), rozložiť stan, vyhádzať veci z kufrov a voziť sa s odľahčenou motorkou. Ušetrí to čas pri každo rannom balení, ľahšie sa pojazdí okolie atď. atď. No a samozrejme, západná časť, západná... východná je dobrá akurát na rýchly presun zo severu na juh a opačne (dá sa to pekne využiť).

Korzické dobrodružstvo - súbor pocitov

O inom totiž Korzika nie je. Pocity z jazdy, pocity z krajiny, pocity z krásnych miest, pocity z perfektného plnenia žalúdkov, pocity z ľudí navôkol, pocit z... Takže si neskladajte na mape trasu kadiaľ sme šli, skrátka si tam choďte oddýchnuť len a len podľa seba, určite by ste si moju trasu poskladali zle.

Korzika

Radosť z jazdy a krajina navôkol

Hneď po výjazde z trajektu a prepletení sa Bastiou začína raj zákrut (ak nejdete rovnou cestou na juh). Cesty rovné tu hádam ani nie sú. Asfalt kvalitný široký alá okruh a cestičky uzučké rozbité alá kontroluj si boky kufrov. Mix všemožných druhov ciest sa tu strieda o takej intenzite, až sa nestíham tešiť. A potom už len zavrieť oči a dýchať... plné dúšky charakteristickej vône sa nevryjú len do čuchových receptorov, toto ostane hlboko v kôre mozgovej, tento ostrov poznáte ozaj aj po slepiačky. Len keď sa budete oddávať orgiám nazálnym zastavte, lebo viete, zákruty a bezpečnosť, poslepu to nejde, toto nem Hungária.

Korzika

Človek si to teda klopí v jednom kuse, potom v jednom kuse ide tak pomaly lebo obdivuje krajinu, potom by zase všade stál a fotil, a inokedy si musí v kopcoch nechať dostatočný odstup za autami, lebo je tu občas tak horúco a hornato, že aj moderné autá končia ako naša stará Škodevečka 120 onehdá pred Brániskom, teda varia vodu. A na autá fakt pozor, zvyknú aj znenazdajky zastať, áno aj v nich sú väčšinou turisti, a chcú fotiť. Vodítkom je nálepka z trajektu niekde na zadku auta, resp. to, že na ŠPZ nemajú „logo“ Korziky (tá čierna hlava).

Korzika

Ináč ťažko popísať, že ktoré trasy sa oplatí prejsť, proste všetky. Asi ako všade platí, čím bočnejšia cesta, tým väčší kľud a tým viac si viem, aspoň ja, užiť jazdu. Zažili sme aj desiatky km bez toho aby sme stretli živú dušu. Ak nerátame, kozy, prasatá atď. No a na západe popri mori, čo zátoka to úplne iná krajina. Tu by som sa asi aj ja naučil vnímať viac farieb, než je nejaké to základné rozhranie.

Vlastne je to vždy o tom istom... jazda, stop, jazda stop, fotíme lebo výhľad, stojíme lebo krásne miesto na oddych, stojíme lebo opustená pláž ako z filmu, kúpeme sa, aha kaktus, aha úplne iné kraky ako boli v predošlej zákrute, aha loďky, aha viacej lodiek, aha tam by sa dobre bývalo (toto sa dosť často opakovalo)... no vždy je to iné. Z jednej strany pohľad do nekonečna za horizontom mora, z tej druhej pohľad na kopce naskladané za sebou, akoby tiež nemali mať svoj koniec.

Korzika

Gastro zážitky a znalosť jedinej vety po francúzsky

Najprv začnem tou zdanlivo nepríjemnou časťou, cena. Toľko čo tu ostalo pri jednom posedení neprepijem za týždeň na intráku, nie to aby som to za týždeň prejedol (áno preháňam, to len kvôli navodeniu správneho pocitu z ceny).

A ináč som zistil asi len toľko, že sme vlastne všetci gastro barbari. Ok, iné podmienky na život, pindajme si na EU atď. atď. ale tu sa proste obeduje o dvanástej, a o druhej, tretej, štvrtej... v reštaurácii max bagetka, šalát... potom až nekonečne dlhá večera. No ale obedy na obed, aj hoci aké jedlo mimo obed a v obchode pečivo iba ráno, a vždy nebíčko v papuľke. Škoda rozprávať, nech nie som za osobu čo všetko vidí a opisuje iba slovom fantázia, ale dám jednu či dve gastro príhody.

Po francúzsky viem povedať iba: „Prepáčte, neviem po francúzsky, mohli by sme sa prosím rozprávať po anglicky?“ Toto som spustil na každého a všade, keby náhodou niekomu driemala v pamäti 100 ročná vojna či Napoleonove nezdary na mori. Ťažko však pomocou tejto vety zistiť, čože to vlastne ponúkajú v jedálničku ak je len v jednom jazyku. Tak klasika, náhodný ďob do jedálnička. Mal to byť podľa odhadu tanier plný rôznych druhov mäsa a syrov. Ešte faktický detail, ryby všeobecne nemusím, aj na Vianoce mávam bravčové rezne, morské príšery sú teda úplné tabu. A v tom šarmantná prsnatá čašníčka, so širokánskym úsmevom na tvári, predo mňa zloží obrovský tanier, plný nasekanej chobotnice (a kúsok kaviáru, lososa či čoho, a šalátu).

Pocit keď musíš tak musíš, lebo hlad a peňaženka, nahrádza pocit, sakra najlepšie jedlo aké som kedy jedol. No aj celkovo mala korzická anabáza vplyv na zmenu môjho jedálnička aj po návrate domov (zase slaninu si dám aj o polnoci keď na to príde).

Lebo toto "frantíci" vedia, na to majú zrejme gény (nech kľudne kašlú na "stavanie" áut). Raz večer, keď už sme si len tak ležali pred stanom, sa vedľa nás zložil akýsi zbor skautov. Prišli rovno odniekiaľ z lesa, z batohov vybrali ingrediencie typu čokoláda, syr, zemiaky, med, cesnak, cibuľa... a čo ja viem čo všetko, čo by som ani v regále vedľa seba nedržal, nejakým zázrakom to pomixovali a ja som sa v hlave videl ako jem hlinu, lebo taký hlad som dostal, keď som zavetril tie vône.

Skrátka prísť na Korziku a žrať tu Májku, to je aj škoda sem vôbec ísť. Za benzín sme tu utratili násobne menej ako za jedlo.

Dva krát kemp a prečo môžem pokojne umrieť

Faktografické fakty: Kempovali sme v dvoch kempoch, jeden neďaleko mesta Bonifacio, druhý v „zapadákove“ Galéria. Ten južnejší vybavím hneď, nech z tohto „cestopisu“ vzíde aspoň jedna vecná vecná rada. Dobre vybavený, lacný (v roku 2013), ak máte ISIC ešte lacnejší, bez blízkej pláže, ale s krásnym výhľadom na Bonifacio (v jeden večer sme vychytali super ohňostroj nad mestom) a zle som tu vybral flek pre stan (to asi každý), hýbala sa tu totiž zem (mravce, veľa mravcov).

Bonifacio

No tá Galéria, to je vám raj na zemi. Došli sme do nádherného kempu zapotrošeného kdesi za dedinou pod stromami. Dodrbaná betónka na ktorej zastavujem, netvorí kontrast k hlavnej budove, tá je tiež v pohode. Je teplo, z rádia v inej miestnosti vzduchom plynie tlmený hrdelný spev, kempingmama alá Mama Kami sedí vnútri a ležérne ťapkou, už sto krát zdrôtovanou dokopy, vraždí dotieravý hmyz. Aj sa trošku bojím, či tento pľac nie je iba pre miestnych, no len čo sa nadýchnem k vysloveniu bonžúr bla bla bla, už som aj zaplavený vrelo znejúcou francúzštinou, chýbalo už len objatie od neznámej. Kým vyhapkám, že vlastne kangaroo (čo po „staroaustrálsky“ znamená neviem) po francúzsky, už sa spoza narezaných plastových prúžkov dačoho, slúžiacich ako záves, vyhrnie slečna (výzorom takým, že ľutujem, že tu nie som sám), ktorá so mnou vybavuje zvyšok.

Že sú v kempe iba záchody na stojáka, keď sa zotmie tak už nejde teplá voda atď. nevadí (mne). Lebo ráno sa tu človek zobudí na plazivú vôňu čerstvo upečených croisantov, bagiet... lebo večerný kľud pod korunami stromov je ozaj stelesneným pokojom, lebo máte pocit, že ste tu na návšteve nie preto lebo platíte, ale preto, že ste proste tu, a takých lebo, na ktoré nestačí mať nekonečno peňazí, je tu veľa. A keď sme pri hnusných peniazoch, samotný kemp stál skorozadarmo (na naše pomery).

A ten oddych na pláži po jazde. Nekomerčné miesto, málo ľudí, nik sa tu nepredvádza, nik tu nič neponúka. Mnohí by nad takým miestom ohrnuli nosom, katalógovej krásy tu niet. Avšak môže mať človek 30x Mercedes, 15x Ferrari, lietadlo, vilu v každom kúte sveta, dokiaľ neležal zakopaný v kamienkoch na pláži a nesedel pri ňom pes zrelej Korzičanky s vybalenými ceckami, tak nemôže spokojne odísť z tohto sveta.

Korzika

Bastia, Calvi, Sarténe, Ajaccio, Bonifacio skrátka mestá, mestečká dediny

Žiadne megamonumentálne stavby typu čínsky múr na Korzike nehrozia. Mestá, mestečká... sú však vždy niekde niečím známejšie, známe... alebo len proste sadnú do koloritu krajiny. O tých na tomto ostrove platí skôr to posledné i keď... veď poďme polemizovať, googliť, možno niečo nové sa naučiť. Ale to za domácu úlohu.

Ak tu mestá nie sú vyslovene pri mori, tak sú postavené vyslovene v prudkom kopci. Stavby skôr ošarpaného charakteru, škridlové strechy, sem tam kostol... všetko tak trochu obyčajné, tak trochu svojské. Príkladom by malo ísť mesto Sartén, vraj je to to "najkorzickejšie" mesto zo všetkých na tomto ostrove. Ale aby nejako extra vyčnievalo, nezdalo sa mi. Posedieť v kaviarničke v úzkej uličke sa dalo prakticky kdekoľvek na Korzike, proste gýč jak sviňa, "ú aj lajk it", veď aj za týmto sa sem chodí.

Nedalo mi nenavštíviť Calvi a Ajaccio, obe z rovnakého dôvodu, lebo sú to rodné mestá mužov, ktorých som v mladosti žral (nie štýlom referendum za rodinu, ale v knihách dejepisu). Teda presnejšie, Calvi je údajne mesto, odkiaľ pochádza Krištof Kolumbus, a Ajaccio je určite mesto, odkiaľ pochádza Napoleon Bonaparte.

Calvi

Obe zaujali skôr faktami a atmosférou, než stavbami. V Calvi je zaujímavá citadela postavená na malom polostrove a Ajaccio, tam sa akurát pod sochou Napoleona konal turnaj v petangu. Tak okrem Napoleónových gulí na pamätníku pozorujeme aj gule, ktoré si hádžu miestny. Ináč ten chlapík, ktorý ovládol veľký kus Európy musel byť ozaj krpec, keď aj jeho socha mi neprišla nejako extrémne vysoká.

Ajaccio

Čo však bralo dych je Bonifacio. Toto skrátka treba vidieť. Mesto obohnané hradbami, z troch strán obmývané morom, postavené na skale s jedinou suchozemskou prístupovou cestou. Na Sardíniu by som odtiaľ hádam aj kameňom dohodil. Ale skôr by som chcel vyskúšať skočiť si do mora z jedného z okien (asi by som si ale dole rozondil hlavu, nevadí). No postačili aj prechádzky úzkymi a ešte užšími uličkami. A čo urobí chlapec (prípadne chlap) v starodávne vyzerajúcom meste? No vlezie všade na hradby a do okienok kde sa len dá, a hraje sa na obráncu mesta, nuž lepšie ako preliezky.

Bonifacio

Neviem čo by som viac dodal o Korzike, vlastne by som o tom rozprával aj celé hodiny, ale také bludy znesie len úzka partia kamarátov. Preto posledný gastro zážitok v Bastii a 4 hodiny nudy, na poobednej ceste trajektom, naspäť do Livorna.

Korzika

< >

Pridané: 13.04.2015 Autor: Feri Zubal - zeON Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (7 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (12)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: