Anketa:
Najväčší motovýlet roka 2016? Stredná Ázia - Mongolsko - Vladivostok 5/5
ZdieľaťPridané: 26.01.2017 Autor: kutri
Čitatelia: 31183 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Moje samostatné putovanie ,,roman,,
24.9.
Dobrý ročník!
Kto by to bol povedal. V roku 1952 zišlo z linky v Týnci nad Sázavou niekoľko kusov motocyklov. Boli špeciálne pripravené pre československú armádu v zelenej farbe. Tá moja bola jednou z nich. Možno to bolo práve po celozávodnej dovolenke. Robotníci boli dobre oddýchnutí a odviedli skvelú prácu. Ťažko povedať aké príbehy a osudy stretli ostatné a či ešte existujú.
Chvíľku som sedel nad mapami a počítal kilometre. Práve tu v Ulanbátare mám najazdených cez 20000 kilometrov z tohto výletu. Ľahké zamyslenie nad cestovaním z minulých rokov ma dostalo k zujímavému číslu 100 000 kilometrov. Áno, práve tu som odvalil na mojom starom železe stovku od roku 2009.
Dnes opäť štartujeme. 8500 kilometrov pred nami
3.10.
Z Ulanbátaru som nakoniec vyrazil až v pondelok. Prvá noc v stane ma presvedčila, že to v tomto období bude možno ťažšie ako obvykle. Stan mi do rána úplne zamrzol. Nemohol som sa z neho dostať von, lebo bol primrznutý zips. A to bolo len okolo -6 stupňov. Oproti nasledujúcim dňom parádne tepľúčko. Včera bolo -13
Po tejto skúsenosti som zaviedol nové zvyky:
-naolejovať zips večer pred spaním
-akumulátor z motocykla si beriem k sebe do spacáku
-kúrenie v stane zabezpečujú 3 čajové sviečky
3.10.
Ulan Ude po tretí raz
Už som tu ako doma. Teraz s malou technickou vsuvkou. Bolo treba vymeniť reťaz. Dopasovali sme tam s miestnymi motorkármi nejakú kvalitnú ruskú. Chlapi si zo mňa robili srandu, keď videli stav mojich pneumatík a odporučili mi zaujímavé riešenie...
3.10.
Bajkal sa vydaril.
Na poslednú chvíľu som našiel perfektné miesto na južnom brehu a príjemný čas na pravú bajkalskú večeru
3.10.
Ešte zopár bajkalských. Je to pre mňa momentálne hrejivá spomienka
3.10.
Irkutsk- Keď ma prestanú baviť motorky, určite si kúpim loď
3.10.
-3, dážď so snehom, 500 kilometrov denne. Triasol som sa tak, že mi to až bolo trápne. Každý mi hovorí: zamrznešzamrzneš! A ja sa im snažím vysvetliť, že ma tým veľmi nepovzbudzujú. Ale ide sa ďalej... mám parádne rukavičiská a zopár dobrôt na cestu ešte z Ulanbátaru
5.10.
Včera o 19:00 dorazilo parádne vychladené slovenské mäso do Novosibirska. Našťastie to bolo teraz len chladenie vzduchom. Rozhodol som sa, že na pár dní seknem s kempovaním a budem využívať všetky možné hostely, motely,...
Dnes som mal celkom pekný deň v meste. Tu sú pohľadnice:
7.10.
Živá panoráma, lokalita Sibír.
Tak, ako som včera nedorazil do Omska, dnes som nedošiel do Tulmenu. Ale užil som si 600 kilometrov krásnou krajinou a práve som vyliezol zo sauny. No nie je to pekný deň?
7.10.
Pamätáte sa, ako mi pri prvých 1500 kilometroch na tomto výlete vestrielalo za deň aj 5 špicí na kolese? Kamarát Jozef mi musel celú novú sadu poslať do Volgogradu. No predstavte si, tie špice mi dnes začali samé rásť. Krásny deň
9.10.
Aktuálna poloha Jekaterinburg
Včera som sa zastavil u kamaráta Ivana v Kamyšlove. Poznáme sa už niekoľko rokov a konečne sme mali príležitosť osobne sa stretnúť. Ivan spolu so všetkými nadšencami historických vozidiel v Sverdlovskom kraji spojili sily a pomohli mi nájsť zadnú pneumatiku, ktorú som už potreboval ako soľ. Aktuálne mala po 4 a pol mesiaci odvalených 25000 kilometrov. Po snehu motorka išla radšej do všetkých strán než vpred. Môj rozmer pneu je aj v Rusku veľmi ťažké zohnať. Pneumatiky pre motocykle URAL sú príliš široké. Stala sa neuveriteľná vec. Československá pneumatika Barum čakala v Rusku nepoužitá celých 50 rokov, aby som ju teraz mohol obuť a doviezť ju späť domov.
10.10.
Prvý deň v Jekaterinburgu patril strojom
Navštívil som múzeum, historických vozidiel, ktoré spravujú Ivanovi kamaráti. Okrídlené ameriky vesmírneho veku, predvojnové a aj nejaké zaujímavé motorky o ktorých sa mi nikdy nesnívalo. Dopustil som sa veľkého prehrešku. Boli tam aj jawy, ale mám ich už tak napozerané, že ma nenapadlo ich odfotiť...
10.10.
Jekaterinburg- Pamätník Borisa Jeľcina
Ako každý pondelok všade na svete, múzeá sú zavreté. Tak som to dnes vychytal. Všetko som si pozrel len zvonka. Budova je zapichnutá medzi riekou a výškovými budovami, ktoré zasklili teda poriadne
10.10.
Jekaterinburg- Chrám na krvi
Názov znie trocha nepríjemne. Chrám bol dokončený v roku 2003 na mieste, kde bola v roku 1918 popravená cárska rodina. Pošťastila sa mi len jedna fotka z interiéru. Opäť sa za mnou rozbehli nervózni strážnici, že fotiť sa nesmie. A potom na mňa takticky poľovali všade. Fotenie v kostoloch je zjavne medzinárodný škandál
13.10.
Ešte jedna zastávka za Jekaterinburgom:
Ganina Jama
Z predchádzajúcich príspevkov už viete, kde v Jekaterinburgu zastrelili cársku rodinu. Neďaleko mesta, v lese po ceste na Perm sa nachádza pútnické miesto, kde bola rodina pochovaná.
13.10.
Po Milošových stopách...
Prakticky sa teraz pohybujem v stopách Milošových. Ako sa však stáva na výletoch, tá istá cesta je vždy niečím iná.
Tak napríklad Perm. Odchytili ma motorkári, pochválili sa veľmi zaujímavým klubom- v areáli sa nachádza protiatómový kryt v pôvodnom stave. Ešte aj radiačné filtre fungujú.
Uzavreté mesto:
Perm bol centrom sovietskej výroby tankov a zároveň uzavreté mesto pre cudzincov. Bol som si pozrieť múzeum zbraní, ktoré sa tu od roku 1865 vyrábajú.
13.10.
Ja som Milošovi celkom neveril...
Povedal som si, že ten Iževsk musím preskúmať. Bohužiaľ je to pravda. O slávnej histórii motocyklového závodu sa nikomu nechce ani len premýšľať. O Ižoch sa v Rusku veľa hovorí, ale zrejme ich už nikto nechce. Asi to bude podobné ako stou smutnou Jawou.
Ale mám s týmto mestom aspoň jeden vtipný zážitok:
Idem si mojou štandardnou rýchlosťou a vidím, ako pri ceste čosi máva. Utrápený žigulák nelogicky odstavený na krajnici a a dvaja chlapi sa idú potrhať, aby niekoho zastavili. Tak som teda zastal... Vraj došiel benzín... Bez nejakých zvláštnych okolkov som im podaroval dvojlitrovku z mojich zásob. Žigulák mal asi práve svoju spurnú chvíľku. Namiesto toho, aby naštartoval, vyžral celú baterku. Ostáva už len tlačiť. Práve okolo prechádza policajná hliadka. Spomalí, ale nezastavuje... tlačíme ďalej, až sa nám podarí všetko uviezť do chodu. Chlapi mi od samej vďaky ponúkli nocľah u nich v Iževsku. Hovorím si prečo nie, už bude aj tak za hodinu tma. A teraz prichádza na scénu policajná hliadka...
Počkali si nás... Podľa môjho odhadu by malo byť všetko v poriadku len neviem, prečo tí moji dvaja iževskí žiguláci akosi záhadne a náhle posmutneli. Koniec všetkým plánom. Ukázalo sa, že pilot aj copilot je zľahka pod vplyvom...
15.10.
Pozdravujem z Kazane, hlavného mesta Tatarstanu
Prvou zastávkou bolo Múzeum ruského životného štýlu. Nahromadené predmety pre bežný život a zábavu každý mohol vyskúšať, obliecť, chytiť si do ruky. Strávil som tu 3 hodiny aj vďaka perfektnej prezentácii najväčších vychytávok.
15.10.
A aj trochu tej Kazane
-Kremeľ je zapísaný v Unesco a vstupuje sa doň bielou vežou s hodinami.
-Mešita s modrou strechou je nanovo upečená, zvonka pekná, zvnútra sterilná a na schodoch som si skoro rozbil hlavu.
-Tehlová veža sa volá Suyumbike podľa princeznej, ktorá si z nej radšej skočila hlavičku, akoby sa mala vydať za Ivana Hrozného. Veža je trocha na šikmo, tak sa jej dobre skákalo...
- ten uslintaný drak stráži poklad na dne jazera v centre mesta, ktorý tam ukryli obyvatelia pred Ivanom Hrozným.
17.10.
Ruské ženy v obchode a službách sú Niekedy! ako tieto čierne hranoly... ostré a primitívne zároveň...
Včera pri večernom príjazde do Nižného Novgorodu mi akumulátor zľahka naznačoval, že by mu pár hodín na nabíjačke neublížilo.
Ráno som sa teda rozhliadol po internete a našiel motoshop. Súčasná populárna značka XY. Vystúpil som neďaleko načančaného svätostánku XY, akumulátor v kabelke a na jazyku jasná otázka.
Do cesty sa mi postavila po zadok ryšavá o pol hlavy vyššia ikonická skoromodelka s parametrami, že by sa mi hádam ani nesnívalo.
Na sucho som prehltol, položil moju skromnú otázku, a ako dôkaz som z kabelky opatrne vyložil ošuchtanú baterku. Skoromodelka sa pri pohľade na čiernu vec trocha nahla dozadu, aby hodila vlasmi a spýtala sa ma, či mám motocykel značky XY. Ja že nie...
Ale my sa špecializujeme na XY. Snažím sa jej vysvetliť, že batéria je univerzálna vec... fakt sa snažím!
No my pre našu značku XY uprednostňujeme batérie značky Z. S kamennou tvárou do mňa strelila taký blesk, že ma skoro vyvalilo s koreňmi.
Ale ešte stojím... Poprosil som teda, aby zavolala servisáka, určite sa nejako dohodneme... Že nie!
No táto si hádam myslí, že som cez trištvrte mesta prišiel pozrieť na jej cecky. Zúrim... asi len Miloš vie ako... Pýtam sa jej či vie, kde je Slovensko, ale na odpoveď nečakám a pokračujem: Lebo u nás by si vašu XY kúpil na cestovanie len totálny idiot, dieťa alebo nízkopríjmové skupiny. Takým odpadom u nás spevňujeme násypy.
Vypučila na mňa tučné pery tak, že sa skoro nimi dotkla nosa. Asi už stárnem, ale naveľa som ju ešte pri rýchlom odchode poslal ne všetky pekné teplé miesta so strohým slovenským akcentom.
Pokus číslo 2:
Anonymný zaprášený motoservis, v ňom skromný predavač. Pozrel na baterku, pozrel na hodinky, zdvihol obočie, bleskom zamkol predajňu, nazúril Ladu a do pol hodiny sme zohnali novú batériu.
Aký krásny deň.
17.10.
Toto som včera pozoroval, keď som v Novgorode čakal na autobus. O čo podľa vás ide?
- snaha o vybrúsený obraz
- venčenie najlepšieho priateľa
20.10.
Nižný Novgorod
V tomto pokročilom jesennom období je vraj dobré konzumovať veľa cibule. No a ja som sa jej už nakonzumoval celkom dosť. V každom väčšom meste sa na mňa valí z každej strany. V Nižnom Novgorode majú skoro všetku cibuľu zlatú.
20.10.
Múzeum GAZ
Hovoril som si, že už nebudem zabíjať čas po rôznych automobilových a motocyklových múzeách. Zvyčajne je to všehochuť značiek so stručným popisom a tak trocha bez ladu a skladu. V Nižnom Novgorode sa naskytla príležitosť navštíviť múzeum slávneho ruského výrobcu GAZ. Znova vo mne zarezonovala ozvena detstva. Ako každý správny malý chlapec, som sa rád hral s autíčkami, a ako každý správny veľký chlapec sa teraz hrám s bábikami
22.10.
Cestou do Moskvy som si doprial malú zastávku v mestečku Suzdal.
Už som bol unavený z obrovských kremlov vo veľkých mestách, ktoré sa ani do očí nezmestia. Suzdalsky kremel je skôr taký kremlik, ale veľmi pekný. Zároveň to bol relax po boji s motocyklom. Motorka mi opäť pripomenula, že okrem benzínu, oleja a pneumatík žerie aj uhlie. Ako je to možné? Moje archaicke zapalovanie prestalo vyrábať elektrinu. Kým som prišiel na chybu (zodraty uhlik), narástli mi Ďalšie 3 šedivé vlasy.
22.10.
Moskva po tretí raz
Včera som opustil toto mesto, kde sa už pohybujem skoro ako doma. Teraz som sa pomotal po turistami menej vyhľadávaným miestach. Objavil som mesto v meste, za železničným valom medzi starými robotnickymi domami. Centrum interiérového dizajnu a architektúry.
23.10.
Motorka vŕzga, píska, piestne krúžky šprngajú. Krásny lak, zlaté linkovanie a jagavý chróm je ukrytý pod kôrou z prachu. Naposledy som ju umýval v Biškeku v Kyrgizsku. Textilné materiály sa pri námahe rozpadávajú. ... vyzerá dosť biedne. Niekoho sa to dotklo a nechal mi anonymný dar 10 rubľov. Každopádne, rútim sa domov. Práve som 100 kilometrov pred Kyjevom na Ukrajine. Zajtra o 16:00 sa vidíme v Michalovciach.
28.10.
Bez mojich ľudí by bolo Slovensko len nápis na tabuli
Od pondelka sa konečne pohybujem po rodnej hrude.
Tesne pred ukrajinsko-slovenskou hranicou ma ovalila neskutočná horúčava až 13 stupňov. Posledné stovky kilometrov som si rekapituloval niektoré dojmy a musím sa priznať, že mi skoro polročná zmena životného štýlu bude veľmi chýbať.
Proces socializácie v rodnom prostredí započala svorka z východu- rodina kamarátov motorkárov. Tú bodkovanú šatku, ktorú mi podarovali na cestu som znova zabudol v Ulanbátare, takže sa stalo presne to, čo sľúbili ak sa vrátim bez nej.
Prvá zastávka? No predsa Tesco Michalovce... a kúpil som si hneď kilo tresky. Dobre padla po uvítacom chlebe a soli.
Nemohol som obísť starú mamu v Banskej Bystrici... už tri týždne mi prihrievala bryndzové halušky.
Aktuálna poloha je Kremnica- moje tretie rodné mesto. No a zajtra konečne po viac ako piatich mesiacoch Púchov
1.11.
Zdá sa, že by sa už dal náš výlet konečne a definitívne ukončiť. Chvíľu mi trvalo, kým som sa dohnal ku klávesnici. Sám za seba môžem povedať, že by som sa najradšej hneď vrátil späť na kolesá, na prašné cesty v boji s vetrom, vodou, snehom. Sú to zážitky, ktoré mi tu dokážu vykompenzovať len moji ľudia.
Znova som v prostredí, ktoré som opustil. Chodil som po byte a obzeral som si detaily, zariadenie, knihy. Veci, okolo ktorých som prešiel milión krát a tvorili môj dôverný priestor, sa teraz na niekoľko mesiacov stratili. Možno som prestal veriť, že tieto veci ešte niekde existujú. Prešiel som odvtedy stovkami dverí a teraz po čase otváram tie, ktoré úž boli len v rýchlo blednúcich spomienkach. Pripadalo mi to ako nejaký krok späť. Asi som sa len bál, že by som si mohol znova zvyknúť. Mám pocit, akoby všetky tie veci chceli chytiť a uväzniť nekonečné možnosti. Vymedziť priestor, v ktorom sa mám pohybovať, lebo som za ne zodpovedný. Je veľmi ťažké zmieriť sa s niečím takým, keď zistíte, ako chutí sloboda.
Možno bude teraz viac času v teple zhodnotiť stovky fotiek, ktoré ste vôbec nevideli, videá a texty, ktoré som zámerne tajil. Mnoho názorov a dojmov musí dozrieť, aby mohli byť definitívne napísané. Pretože text považujem za najvyššiu a najvýstižnejšiu formu prejavu určenú pre elitu so skutočným záujmom. Posnažím sa, aby ste sa mohli previezť 31000 kilometrami a znova preleteli 166 dňami.
Zvraty na ceste, medzi nami, v nás počas dlhej doby vždy spájala takmer neuveriteľná vec. Výrazne rastúci počet sledovateľov stránky pohľadnice z ciest. Ani neviem, kde sa ich toľko nabralo. Na začiatku sme spravili slabú, skoro žiadnu propagáciu medzi pár kamarátmi a boli sme zvedaví, či vôbec niekoho zaujme. Je to veľká česť a helmu pred nimi dole, že sa nechali spamovať takú dlhú dobu.
Na záver Vám venujem jednu z prvých poznámok, ktorú som si poznačil do niekoľkostostranového denníka z našej cesty
Aká dlhá doba musí prejsť, alebo aké situácie sa musia odohrať, aby skoro zmizol jeden Starý sen? Ten sen hýbal mojim životom a doslova ho vymedzoval v tom, čo chcem, musím a môžem urobiť. Balancoval som v trojuholníku týchto slov a rutina ma skoro zaviedla niekam, kde sa už ani snívať nedá. Keď som sa s tým priznal skvelému človeku, dostal som skvelú radu:
,,Hlavne nezabudni udržať balanc!…,,
pre seba som si to vtedy doplnil:
A keď budem konečne v strede, pokúsim sa prebehnúť cez niektorú z troch strán, aby som sa dostal ďalej.
Ten sen nebol nijak špeciálny. V porovnaní s inými veľkolepými cieľmi ľudí bezvýznamný, ale pre mňa stále dôležitý.
Niečo sa zmenilo na tom, ako veľmi som môj Starý sen chcel prežiť. Presne, ako keď pracujete na niečom… nejakom diele, projekte. Musí to začať, musí to mať zmysluplný priabeh a jasný cieľ, výsledok. Ak však procesy z rôznych dôvodov prebiehajú príliš dlho, odhalenie, odovzdanie sa v hlave premení na nejakú nutnosť. Možno niečo, čo si chceš a musíš odfajknúť, lebo to proste treba dokončiť a možno aj iní na to čakajú.
Možno je to aj tým, že moje vzdušné zámky dokážem postaviť až prirýchlo. Presnejšie, na počkanie. Základy k nim potom budujem celé roky. Vytvoríš si vlastnú vysnívanú prácu, medzi všetkou tou snahou spoznáš nových skvelých ľudí a zrazu ani tak veľmi nechceš všetko opustiť. Obzvlášť keď vieš, ako veľa udalostí a príležitostí ti unikne, kým sa budeš pol roka drbať po cestách necestách len sám pre seba...
Tak čo, bol to najväčší motovýlet roka 2016? Pre nás určite áno :-) Pre viac fotiek a rôznych iných informácií o nás a našich cestách pozrite www.retrotravel.eu
Pridané: 26.01.2017 Autor: kutri Zdieľať