KRYMinálnici časť 2. -Znova Ukrajina 1/2

5. deň

O piatej je znova celkom zima. Do spacáku si so sebou beriem aj motobundu a čakám na prvé lúče slnka okolo 6:30. Počas balenia vecí na moto má pravý výfuk akýsi zvláštny pohyb. Pri podrobnejšom pohľade si všímam malú prasklinu na uchytení výfuku. Príčinou jej vzniku bol včera niekoľkokrát povolený nosič batožiny, ktorý po uvoľnení prenášal váhu batožiny na výfuk a nárazmi sa takto poškodil. Nie je to kritické a tak pre dnešok postačí improvizácia v podobe hrubšieho drôtu a častejšie kontroly.

Nocľažisko za reštikou v Krasni Okny

Z Krasni Okny zrejme vedú všetky cesty do Odesy, ktorá je dnes našim cieľom. Podľa kvality ciest presne vieme, že sme znova na Ukrajine. Sme už vycvičení z pohraničia a jazda je zábava. Kľučkovanie pomedzi výtlky v asfalte v 90 km rýchlosti je lepšie ako ranná káva. Miestami sú výmole hlboké po koleno. Automaticky zavádzam prirovnanie ,,rozbitý ako cesta do Odesy,,. Približne 70 km pred Odesou dávame pauzu na obed. S dobrým pocitom a vôňou Čierneho mora vo vzduchu zahajujeme poobedňajšiu siest.

Do Odesy prichádzame okolo 14:00 a pohlcuje nás dopravná špička. Chceme sa dostať do prístavu. Pýtame sa okoloidúcich na centrum a oni len vypliešťajú oči. Veď ste v centre. My hlúpučkí Slováci sme zvyknutí na tradičné európske mestá a slovenské veľkodediny. Spočiatku sme si neuvedomili, že sme v miliónovom meste. Pre bežné európske mestá akejkoľvek veľkosti je typické historické jadro, okolo ktorého sa neskôr mesto rozrastalo. V Odese nič také neexistuje.

Mesto je pomerne mladé, len 200 rokov a členia ho skôr podľa prístavov - nákladný rôznych druhov, osobný a tak. Premávka je poriadne hustá, ale vodiči sú ohľaduplní, a keď vidia, že máme možnosť dostať sa dopredu, tak nás púšťajú. Využívam obratnosť môjho stroja a kolegom miznem medzi autami.

Ešte nejakú hodinku blúdime, kým sa nám podarí dostať do osobného prístavu. Je ich tu niekoľko. Panoráma je impozantná. Práve zapadá slnko a všetky žeriavy a lode sfarbuje do oranžova. Samozrejme k tomu prispieva aj trocha hrdze.

Po dvoch hodinách blúdenia konečne nachádzame osobný prístav v Odese

Vlado s Michalom stále riešia nejaký trajekt do Rumunska. Zisťujú, že nič nejde a celkom ma to teší. Neprešiel som predsa tisíce kilometrov, aby som sa potom trmácal hlúpou loďou. A za tie peniaze, čo by to stálo, by som radšej ešte narýchlo zohnal ruské víza a obišiel Čierne more dookola. Bol som rozhodnutý, že sa na to podujmem, aj keby som musel ísť sám.

Trochu začíname mať obavy, kde dnes budeme spať. Pýtame sa očumovačov našich veteránov, či náhodou nevedia o nejakom lacnom ubytku v ,,centre,,. V tomto momente nám ešte stále nedochádza čo tu znamená slovo centrum. Nakoniec sa Miloš dáva do reči s mladým bikerom, ktorý rieši rovnaký problém ako my. Je na výlete s frajerkou a prišli z Kyjeva na nejakej malokubatúrnej mašinke. Obvoláva zopár známych. Na štvrtý pokus to vyšlo a tak ho nasledujeme. Medzitým sa úplne zotmelo. Premávka je náročná, ale snažíme sa držať za každú cenu spolu. Nakoniec prichádzame pred bránu nejakého zariadenia, ktoré vyzerá ako škola. Vlado vtipne poznamenáva, že to asi bude psychiatria. Našťastie je to len novodobý pioniersky tábor so zameraním na bojové umenia.

Dohadujeme sa na cene 100hr na osobu a dostávame izbu. Po chvíli zisťujeme, že je kľúčik zlomený v zámku, tak voláme o pomoc. Prichádza ujo údržbár s metrovým pajsrom v ruke. Zámok ani zárubňa nemali šancu... Aj takto sa riešia problémy na Ukrajine. Chvíľu nám ešte zaberie rozchodiť svetlo v izbe a sprchu, ktorá tečie odvšadiaľ, len nie z ružice. Znie to strašne, ale vyzerá to tu fakt pekne. Je to len zanedbané a keď sa vyskytne nejaký problém, nikto nemá vôľu riešiť ho logicky , ale silou.

Keď je všetko na svojom mieste, neváhame a ideme sa okúpať do mora. Je noc a piesočnatá pláž je úplne prázdna. Pre Miloša je to prvý kontakt s morom v doterajšom živote a vytešuje sa ako malé decko, keď zistil, že voda je skutočne slaná. Aj napriek blízkosti veľkých prístavov je voda priezračná. Ideme si zaplávať.

Podľa prvotného plánu tohto výletu z jesene minulého roka sme dosiahli hlavnú métu pôvodnej trasy. Ako tu tak sedím v slanej vode, vybavujem si každý moment a každý kilometer, ktorý sprevádzal cestu sem a neverím. Všetci tí skeptici, ktorí sa pri našich plánoch a strojoch usmievali popod fúzy a vypúšťali trápne poznámky prameniace z ich obmedzenosti samými sebou sú chudáci. Sme tu! Je to možné a keď sme prišli sem, dostaneme sa na našich muzeálnych kusoch úplne všade. Je to vskutku povznášajúci pocit. Treba si na to pripiť. Koštujeme miestne pivo- jedno, dve tri...

Máme za sebou len cca 200km, ale prežitých naplno.

6. deň

Ráno ma budia akési zvláštne pochody v bruchu. To včerajšie pivo bol kua riadny samoser. Bledý so silami na 15 percent ledva priväzujem svoju batožinu a kým sa nachystajú ostatní, líham si na betón vedľa motorky. Toto som nečakal. Hovorím osadenstvu, že dnes nemôžem ísť prvý.

Ešte sa lúčime s našimi hostiteľmi a dávame spoločnú foto. Je mi ťažko, točí sa mi hlava a po výjazde z mesta len predýchavam a visím cez nádrž. V duchu prosím motorku, nech mi dnes nepripraví nejaký body check v podobe technickej poruchy, lebo to by som nezvládol. Zastavujem na pumpe ani neviem kde a som schopný si len sadnúť ku čerpaciemu stojanu. Od rána som nič nejedol. Michal ma zachraňuje a dáva mi svoje sladké pečivo. Mám teplotu a zabudol som si paralen. V tomto mi pomáha zase Miloš. Po pár minútach sa zo mňa stáva nový človek. Vracia sa optimizmus a pádime ďalej.

Častým úkazom popri cestách sú tržnice uprostred ničoho, kde predajcovia ponúkajú svojpomocne dopestované ovocie a zeleninu. Všetko voňavé a čerstvé. Nie ako umelina, na ktorú sme zvyknutí z našich obchodných reťazcov. Po ranných komplikáciách sa do ovocia púšťam opatrne.

Všadeprítomné stánky s čerstvým ovocím

Máme trochu času, pretože sa nám Miloš akosi stratil z dohľadu. Tesne pred Chersonom zrazu bez varovania odbočil do poľa. Nechápeme, chvíľu čakáme, telefón neberie. Usudzujeme, že je asi na potrebe, píšeme sms a ťaháme ďalej. Rozvili sme aj úvahu o možnej strate príčetnosti, ale nakoniec sa s ním stretávame o pár km ďalej a zdá sa byť v plnej mentálnej sile. Vraj dostal chuť na poľné enduro a nemáme si z toho nič robiť...

Po tunajších cestách sa hojne pohybujú autá s prívesnými vozíkmi plne naloženými ovocím a zeleninou. Veľmi si ich nevšímame a z ľahkosťou ich obiehame. Až do chvíle, keď vidíme v protismere odstavené auto s rozlomenou nápravou na vozíku a ovocím všade naokolo. Je nám ho trochu ľúto . Hovorím, že podnikateľský zámer bol väčší, ako únosnosť prívesu. Odvtedy sme omnoho obozretnejší pri ich predbiehaní.

Dnešná jazda sa končí kúsok pred Armjanskom. Na spánok vyberáme trávnatú plochu neďaleko plytkej zátoky. Krátka trávička naokolo pôsobí dosť podozrivo a Vlado dostáva skvelý nápad usporiadať motorky do štvorca a medzi ne postaviť stany. Znie to rozumne a bude to najúčinnejšia ochrana pred kravskou návštevou v stane. Z neďalekej zátoky sa na nás vrhajú ohromné hejná komárov a na zadku už mám asi 100 štípancov.

Nikdy nesúď deň podľa rána. To sú Vladove slová tesne pred zabarikádovaním sa v stane. Je to pravda. Ráno by ma nikto nepresvedčil, že dnes prežijem cez 300 km jazdy a som rád, že sa nám to podarilo. Zajtra nás čaká prechod hranicou krymskej oblasti. Dnes po šiestich dňoch spím prvý krát v stane.

V pustatine tesne pred Armjanskom rozkladáme tábor