KRYMinálnici časť 1. - Ako sme prešli Moldavskom

Mám jedného veľmi dobrého kamaráta - Miloss350. Vtipkujeme, niekedy sa hádame a od jesene minulého roka sa každá naša piatková diskusia pri pivku zvrtla na tému cestovanie. Obidvaja sme akosi dospeli k tomu, že svet za východnou hranicou Slovenska nás priťahuje viac ako všetko ostatné. Pivné diskusie sa s prelomom roka a príchodom jari pretavili do celovečerných telefonátov a začal sa rodiť plán.

Veľmi radi by sme sa išli pozrieť na Ukrajinu. Názory ľudí na túto krajinu sa rôznia a my chceme zistiť, kde je pravda. Najskôr sme si povedali, že budeme radi, keď uvidíme Odesu, pobrežie Čierneho mora a možno rumunskú Constantu. Človek je tvor večne nespokojný a rád špekuluje. Keď už budeme v Odese, je hlúposť nezájsť na Krym. Veď je to na skok. Samozrejme všetko má svoje obmedzenia. Väčšina ľudí rieši a časom možno vyrieši hlavné dve. Sú to čas a financie.

My sme ale iní.

Obrazne povedané: Rozdiel je v tom, čo máme medzi nohami.

Tento rok uplynulo 60 rokov odkedy opustila moja motorka továreň v Týnci nad Sázavou. Prežila troch majiteľov, jeden politický režim a prelom tisícročia. V roku 2009 začal jej vzostup z popola a každý rok spolu najazdíme tisíce kilometrov. Milošova mašinka je presne o 30 rokov mladšia ale podľa mňa už má tiež najlepšie časy za sebou.

Niekto by povedal, že je to riadna odvaha jazdiť na tak starých motorkách dlhé trasy. Ja vravím, že je odvaha vybrať sa na dlhú trasu na novej mašine bez záložného plánu. Naša obrovská výhoda je v tom, že svoje stroje dokonale poznáme do najposlednejšieho šróbika. Vďaka tomu dokážeme vyriešiť absolútne každý technický problém bez výnimky. Ako hovorí náš kamarát Ing. Michal: ,,Nie je potreba opravovať, keď človek dokáže na začiatku odstrániť závadu.,,

V mojom prípade je to záležitosť životného štýlu a tak trochu okultizmus (kto si napísal pri sčítaní ľudu do kolónky vierovyznanie Motorkár, vie o čom hovorím). Miloš by naopak bez váhania presedlal na modernú mašinu, ale nemal by s kým jazdiť.

A čo nás čaká na tohtoročnom tripe? Moje príslovie je: ,,Človek mieni, Jawa mení,, takže pri plánovaní trasy a počtu km sme opatrní a začíname na čísle 4700. To je tak akurát na menší výlet...

Len s Krymom sme boli ešte mesiac pred odjazdom na vážkach. Našťastie existuje Motoride, ktorý okrem hádok v diskusii ľudí aj zbližuje. Tri týždne pred plánovaným odjazdom sa stretávame s Vladom - gkar a dohadujeme sa na spojení našich plánov. Vlado je očividne cestou na Krym posadnutý už dlhšiu dobu. Nahúpal do toho dokonca aj Michala z Prahy.

Partia je to skutočne rôznorodá z každého uhla pohľadu. Do poslednej chvíle ma prenasledujú obavy, či skutočne môžu dlhodobo vedľa seba fungovať tak rozdielne motocykle. Posledných päť dní pred odjazdom je veľmi hektických.

Vstávam každé ráno 6:30 a plánom na celý deň je servis a príprava stroja. Rovnako sa obávam, že keď sa vrátim na našu rodnú hrudu, cestičky, ktoré som mal vždy veľmi rád sa mi budú zdať nudné a už mi nebudú stačiť.

Zoznam vecí, ktoré treba zariadiť, vybaviť a kúpiť má v pondelok rozsah tri A4, v stredu to je už päť A4. Vo všeobecnosti je platné pravidlo (hlavne medzi architektmi), že v poslednú noc pred deadlinom toho stihnem viac ako za týždeň. Držím sa toho a ono to akosi vychádza. Nevýhodou ale je, že človek musí robiť kompromisy a nakoniec ľahko zabudne napríklad aj otvárak na konzervy. Stalo sa.

1.deň: TranSlovakia

Je ráno, 18. Augusta 2012. Vstávam skoro. Po otvorení dverí na byte ma prefacká benzínový závan. Pri plne natankovanej nádrži sa mi občas vytratí kvapka drahocennej pohonnej hmoty a susedia majú potom o čom týždeň rozprávať. Dnes im však kašlem na dojmy a ponáhľam sa ešte zľahka umyť stroj.

Technicky má pred sebou pol bežnej sezóny a neprestajnej jazdy a tak mu to musím dopriať. Pán sused, starý motorista a môj jediný občasný fanúšik, sa pri mne pristavuje a neskrýva nadšenie nad mojim odhodlaním. S prianím šťastnej cesty odchádza na nákup do Tesca. Ja sa pri tom vytešujem z pocitu, že sa konečne na čas vytrhnem zo stereotypu bežnej reality. Po telefóne zisťujem, že Miloš o 8:40 ešte stále zápasí s batožinou a zhutňuje ju. Okolo 9:30 sa stretávame na čerpačke, konečne nasadáme a štartujeme.

Dnes je v pláne tranzit Slovenskom až na Šíravu. Tam je v plnom prúde motozraz. Trasu severných hlavných ťahov poznáme naspamäť, ale tradične sa vyhýbame diaľnici. Púchov, Považská a Žilina rad za radom miznú v späťáku. Pred Šutovom mi začína pri cca 90 km/h vynechávať motor. Nedokážem identifikovať ktorý valec má problém a postupne mením obe sviečky. V ceste aj napriek tomu pokračujeme. Problém sa nevyriešil, ale vedel som, že ho má na svedomí elektrika.

V Poprade Miloša presviedčam, že kópia dokladov mu nemusí byť na škodu a hľadáme nejakú kopírku. Ďalšia zastávka je až reštaurácia v lietadle tesne pred Vranovom. Dnes sme si naše pekné Slovensko veľmi neužili. Prechádzame ním automaticky a bez povšimnutia. Naše sny čakajú na splnenie omnoho východnejšie.

Okolo 17:30 prichádzame do centra diania motozrazu sveta motocyklov. Sme len pocestní a do bujarej zábavy sa nehodláme zapájať. Večer sa stretávame s Vladom a konečne spoznávame osobne aj Michala z Prahy.

Do teraz si neviem presne ani len predstaviť, čo si Michal asi pomyslel, keď videl, na čom sa zajtra chystáme vyraziť. Pri plne vybavených a naložených BMWčkach vyzerajú naše stroje akosi chudokrvne a podvyživene. Nakoniec odchádzame za nocľahom na neďalekú Vladovu chatu. Vladovmu otcovi sa pri pohľade na môj stroj premietol film mladosti a neveriacky krútil hlavou, že také niečo je ešte bežne v premávke. Myslel si, že technické pamiatky tohto druhu je možné vidieť už len v múzeu.

Dnešných 370km sme ani poriadne nezaregistrovali, ale spalo sa nám skvele.

2.deň

Vstávam ako prvý. Nedá mi spať strach o Vladov život. Jeho spôsob dýchania v spánku mi pripomína vorvaňa. Nadýchne a vydýchne raz, potom 40 sekúnd nič, až mám nutkanie zavolať záchranku. Zrazu hromový rachot a chrapot, že sa trasie sklenená výplň vo dverách. A takto sa to opakuje dookola. Idem teda radšej pozrieť moju neposlušnú elektriku. Z mŕtvych vstáva ako druhý Miloš. Do hodiny je celá partia na nohách a po nabalení batožiny aj na motorkách.

Rozhodli sme sa, že prejdeme cez Ubľu. Na hranici sme cca o 7:00 Nejakým zázrakom sme práve vystihli správny čas, a pred nami je len jedno auto. Za pár minút máme za zadkom asi 10 utečencov bažiacich po lacnom benzíne. Z pohraničnej kontroly som trocha nervózny. Vzácny papierik s nejakou pečiatkou, ktorú mi dali pri prvej rampe musím odovzdať pri druhej. V strese ho odkladám, ale za 5 minút neviem kde. Všetko prehľadávam a nervačím. Ktorý blbec mi ho schoval pod ešus... ďalšia kríza je môj VIN. Aby bol dobre čitateľný, musel by som povoliť nádrž a podvihnúť ju, ale to už na pohraničiara len točím hlavou, že ,,no way,, a on na mňa go away!

Hurá Ukrajina!

Dnes je vedúcim zájazdu Vlado, pretože už má aké-také skúsenosti s touto krajinou. Inak to ani nemôže byť. Azbuku síce mám našprtanú, ale nestíham čítať názvy miest do konca. A zisťujem, že nie som sám. Prvé metre smerujú na čerpaciu stanicu. Musíme napojiť naše hijé a získať valuty. Na čerpačke majú veľmi vtipný vynález. Je to úzky nájazd z dreva pri každom stojane, na ktorý podľa Vladových slov auto nacúva, aby bolo v šikmej polohe a tým pádom sa mu zmestí do nádrže o pár poldecákov lacného paliva viac. Dohadujeme sa, že dnes chceme vidieť aj niečo z tunajších Karpát. S plnou mierime na Volovec.

Po prvých kilometroch som v celkovom šoku. To znamená nie len psychicky, ale aj v oblasti zadku, krížov a stehien. Mám pocit, že každú chvíľu vytrasiem na cestu svoje obličky. Všetko by bolo OK, ale cesty sú o niečo horšie, ako som očakával. Ráno sme si povedali, že tempom 80-90km/h nič nepokazíme a prejdeme trasu, ktorú chceme. Tempo držíme, ale cítim, že pre moju moto to nie je zrovna najlepšie. Vnímam všetky sprievodné zvuky rámu a predpotopného odpruženia. Pri bezhlavých prejazdoch výmoľmi hlbokými aj 20cm sa občas vznášam nad sedadlom. Parťáci na Baworoch z toho majú šou, ale ja viem, že dnes zo mňa artista nebude.

Moja motorka má vôbec prvé odpruženie zadného kolesa, ktoré uzrelo svetlo sveta na civilnom motocykli a predná teleskopická vidlica bola v 46. roku, keď sa môj model začal sériovo vyrábať, tiež veľká novinka (pred tým frčali vahadlovky). Tieto komponenty mám v perfektnom stave, ale aj tak vydávajú riadny heavy metal a 10 km pred Volovcom si to vyberá svoju daň.

Chalani ťahajú vpred a ja musím rázne zastaviť, pretože mám pocit, akoby som mal defekt na zadnom. Po chvíli zisťujem, že mi prejazd po nejakej jame vyrazil vodítko zadného tlmiča. Neveril som vlastným očiam, že sa niečo také môže stať a neuveril by nikto. Je to nemožné. Keby som pokračoval v jazde, buď by mi praskol rám, alebo by som zlomil osku zadného kolesa, pretože teraz držala len na jednom tlmiči. Po telefóne oznamujem technickú pauzu 30 minút. Kým sa s tým babrem, Miloš sa vracia. Prišiel mi oznámiť, že sa ma chystajú skásnuť policajti o pár metrov ďalej. Chalanom už prevetrali peňaženky.

Pre tieto prípady mám dve peňaženky. Moto opäť uvádzam do pohybu a už sa usmievam na muža zákona. V strážnej búdke vysvetľujem, že som študent, balamutím, že moja motorka je u nás najlacnejšia a že som všetky peniaze utratil za benzín. Zo 100 dolárovej pokuty je 7 dolárov a so salutovaním pokračujem v ceste. Vlado s Michalom sa medzičasom stihli aj naobedovať, a tak môžeme pokračovať na Volovec. Na vrchole ešte málinko dolaďujem môj zadný tlmič.

Do teraz som si poriadne nestíhal všímať zaujímavé scenérie a pekné prírodné prostredie. Životu nebezpečné jamy a neprimeraná rýchlosť ma o to pripravila. Uvedomujem si, že nemá zmysel ďalej pokračovať takýmto tempom a začínam sa zžívať s prostredím. Volím rýchlosť 60- 75 km/h a to už je vcelku pohodka. Konečne cestujem a začínam si to užívať.

Dnes je nedeľa a v každej obci bez rozdielu vo veľkosti je rušno. Mladí aj starší posedávajú pred domami a občas mám pocit, akoby na nás čakali aby nám mohli zakývať. Dievušky vyparádené sa prechádzajú hore dole a priebežne ich zdravím. Ony samozrejme pozdrav opätujú. To na Slovensku nie je bežné. Obzerať za nimi sa ale veľmi nevypláca, pretože to má najčastejšie za následok vpálenie do poriadnej jamy. Miestami by mohli byť umiestnené dopravné značky s obmedzenou rýchlosťou z dôvodu pohybu pekných žien. Myslím si, že to by problém vyriešilo typickým ukrajinským spôsobom.

Okrem žien nám cestu spestruje aj dobytok všetkého druhu. Zvieratká sa voľne pasú a prechádzajú po cestách a dedinách. Občas treba spomaliť. Kravy sú už vycvičené a keď vidia, že sa blíži motorka, ostanú nehybne stáť a čakajú, kým prehrmí okolo. Popri štvrtom stáde už plynule prechádzame bez stresu a strachu zo špicatých rohov a tvrdých kopýt.

Vlado nás vedie do vyhlásenej českej krčmy v Koločave a každý si dáva nejakú špecialitu. Nemôžem odolať kvasu - samozrejme nealko. Naposledy som ho pil pred dvomi rokmi s kamarátom z Moskvy.

Doba pokročila a za dnešné nocľažisko sme stanovili Solotvyne. Poberáme sa smerom na juh a musím povedať, že tu sú najhoršie cesty za dnešný deň. Asfalt miestami na niekoľko sto metrových úsekoch nahradili makadamom, z ktorého sa neuveriteľne práši. V tejto situácii úplne zaostávam za karavánou. Hltám prach, ale po dnešku sa z toho už len smejem a pomaly cca 30 km/h zdolávam ohromné výmole. Po ľavej strane nás znenazdajky prekvapuje veľmi pekná vodná nádrž. Je to tesne za obcou Mereshor. Všade sú zákazy fotenia a kúpania. Pri tom zákaze kúpania mali asi na mysli nejaké vyššie bezpečnostné dôvody, pretože do tej zelenej vody by som určite len tak nevliezol.

Každý člen zájazdu myslí už len na to, kedy konečne budeme v Bushtyne. Odtiaľ vedie priamy hlavný ťah na Solotvyne. Začína sa stmievať a konečne naše kolesá pociťujú normálny asfalt. Je to vôbec prvá dobrá cesta. Mašine zadávam svižných 100-110km/h a chalani sa za mnou presvedčujú o tom, že kto maže, ten skutočne jede. Pozerám do späťáku a v kúdoloch dymu vidieť len ich svetlá. Smejem sa do helmy a jedným uchom počúvam piestne krúžky. To je na dvojtakte pri rýchlosti nad 90 bežná vec, aby nedošlo k zadretiu. Do Solotvyne prichádzame už za tmy.

Vďaka jazierkam s veľmi slanou vodou tu vzniklo menšie letovisko. Samozrejme všetko v rámci tunajších zvyklostí a možností. To znamená zanedbané cesty, stánky stojace silou vôle a absencia ohromných reklamných tabúl a pútačov oznamujúcich niečo výnimočné. Ubytko vďaka Vladovým skúsenostiam nachádzame hneď. Vlado si kvôli svojmu spánku na vorvaňa zobral samostatnú izbu a cena je priaznivých 75hr na osobu. Mašiny sú v stráženom dvore a navyše máme priamy prístup k slanej vode. Dlho to netrvá a vrháme sa s Vladom a Milošom do nej. Je to skvelý pocit. Voda je taká presýtená soľou, že nadnáša ako Mŕtve more. Konštatujeme, že tu veľa na nafukovačkách nezarobia.

Dnešných 250 km som v poznámkach nazval Boj o Solotvyne.

3.deň

Ráno je zarosené a o 8:00 vyrážame. Včera bol vedúcim zájazdu Vlado, dnes som to ja. Michal včera nemohol odolať diskotreske, a tak ho trošku bolí hlava.

Ako vedúci potrebujem vhodne umiestniť navigačné zariadenie v podobe útržku papiera, na ktorom mám popísané orientačné body z mapy. Ideálnym miestom je voľný priestor na nádrži pod spínacou skrinkou. Toto riešenie sa osvedčilo do konca výletu.

Dnešné kilometre cez Rakhiv, Kolomyu a Chernivsi ubiehajú akosi bleskovo. Krajina sa už začína podobať na tú bájnu dosku, o ktorej nám Vlado pred odjazdom rozprával. To je pre staršie dámy ideálne, ale aj tak pre istotu počúvam krúžky, keď ideme nad 80.

Za mestom Chernivsi hľadáme miesto na obed. Zistil som, že tento úkon je nekonečný, pokiaľ nie je vodcom stáda rozhodná osobnosť s univerzálnym vkusom. Postupne sa všetci vystriedame vo vedení a nie sa konečne rozhodnúť. Nakoniec vyhráva kukuričné pole pri odpočívadle kamiónov. Výdatný obed je v podobe kuriatka na paprike, Michal je na vesmírnej strave extrémnych cestovateľov.

S plnými pupkami sme sa rozhodli, že prejdeme krížom cez Moldavsko. Nikto z nás v tejto krajine nikdy nebol, a bola by škoda nevyužiť príležitosť. Ideme popri hranici, ktorá je do sto km vzdialená vzdušnou čiarou. Len mi je trochu ľúto, že najbližší deň nebudem mať možnosť trénovať azbuku. Dnes sa mi už darí aj dočítať názvy miest dokonca. Kvalita asfaltu v tejto časti Ukrajiny je na veľmi dobrej úrovni. Dá sa už porovnať s našimi cestami tretej triedy a miestami aj lepšie. Zaujímavé je, že z ciest úplne zmizol dobytok. Tesne pred príchodom na hranicu ešte tankujeme kopcom lacný benzín. Ja pre istotu aj do fľaše od minerálky, keďže mám najmenšiu nádrž. Len 13 litrov.

Prichádzame na hranicu neďaleko moldavského mestečka Criva. Kontrola na hranici je rýchla. Pozornosti pohraničníkov neuniká môj raritný tátoš a so záujmom sa vypytujú o čo ide a ako to ide. Z bezpečnostných dôvodov vždy zaklamem, že sa jedná o najlacnejšie motorky u nás. Po prejazde hranicou sa začína rýchlo stmievať. Všimol som si uvoľnenej skrutky na batožinovom nosiči. Neviem, aké nás ešte dnes čakajú cesty a radšej to riešim ešte kým je ako tak svetlo.

Prichádzame do mestečka Lipcani a už je úplná tma. Neostáva nám nič iné len nájsť nejaké vhodné nocľažisko niekde medzi stromami. Taxikár nás posiela smerom na Siraulti. Cesta je hrozná. Vlečiem sa 40kou, chalani sú z toho na nervy. Pri nízkych otáčkach nestíha moje slabučké dynamo ťahať plné svetlá a k tomu brzdové svetlo, ktoré svieti skoro nonstop. S dobíjaním nie je problém, ale trochu som ho pred cestou precenil, keď som si kúpil len 9Ah baterku.

Naše trápenie zrazu preruší nablískaný GAZ, ktorý nás razantne predbehne a zastavuje pred nami. Spočiatku nevieme, čo si máme myslieť. Vyskočí chalan, policajt to nie je. Čo asi od nás môžu chcieť? Pozerá na Bawory a jeho prvá otázka je: ,,Koľko to stojí?,,

Vlado koktá niečo o 4000e. Mne v tom momente odľahlo, že som s mojou staruškou jawkou mimo hru. Miloš je na tom zrejme rovnako. No a Michal radšej ani necekne. Chlácholíme ich, že sme turisti a potrebovali by sme niekde prespať. Oni, že nie je problém, aby sme ich nasledovali. Michalovi sa to zdá nanajvýš podozrivé a keby bolo na ňom, asi by to rovno otočil späť na hranice.

Nevadí! Sme chlapi. Sme štyria. Ja mám švajčiarsky nožík, Miloš veľký kuchynský, Vlado hmotnosť a Michal rýchle nohy. O.K. ideme za nimi. Z cesty zrazu prudko schádzame do poľa, potom pomedzi stromy lesom na nejakú čistinku. ,,Tu sa chalani môžete zložiť,, hovorí vodič Gazu. Driftom otáča auto a mizne medzi stromami.

Ešte chvíľu nevieme, čo si máme myslieť a pomaly rozbaľujeme táborisko. Zrejme sa na toto miesto chodieva často chľastať. Svedčia o tom prázdne fľaše a obaly od všetkého možného. Po zapálení ohňa sa cítime hneď istejšie. Asi to bude nejaký vrodený pocit dávnych lovcov a zberačov, ktorý je v nás zakotvený. Začíname opekať, Michal je opäť so svojou stravou za kozmonauta. Zrazu vidíme prichádzať dve autá. Hovorím si: ,,no do riti a máme to tu!,, Chalani tiež nepôsobia najšťastnejšie. Ale trvá to len do chvíle, kým nevystúpia štyria borci. Na tvárach úsmevy a plné ruky fliaš a rôznych dobrôt. Ešte stále nechápeme, ale cítime, že je to v pohode.

Vodič Gazu je Dmitrij. Miestny pohraničník. Má niečo okolo 30r. a mladú rodinu. Hovorí, že aj on je bajker a hrdí sa tetovaním na pravom ramene. Vysvetľuje nám symboliku piestov prepletených nápisom Live to ride. Je to naša krvná skupina. Druhý nám rozpráva, že väčšinu roka trávi vo Francúzsku ako robotník. Vysvetľuje nám, aké náročné je prežitie v Moldavsku. Platy sú mizerné a preto dve tretiny obyvateľov odchádzajú do zahraničia. Zostávajúca tretina je zložená väčšinou z roľníkov, ktorí sú príliš naviazaní na svoju pôdu a zvieratá. Od Dmitriho sa dozvedáme zaujímavé podrobnosti o jeho práci. Zaráža nás, že má zakázané viesť si na internete akékoľvek profily s menom. To znamená, že nemá ani vlastný mail. Milošovi dáva svoje telefónne číslo a hovorí, že v prípade problémov na hraniciach mu máme zavolať.

Pýtame sa ho aj na Podnestersko opradené mýtmi. Upokojuje nás a hovorí, že cestou, ktorú sme si vybrali určite nebudú problémy. O niečo neskôr sa partia rozrastá aj o miestneho lesníka. Tvári sa trochu kyslo a so založenými rukami a kamenným výrazom v tvári pôsobí medzi našimi príjemnými hostiteľmi ako veľká autorita. Chce sa uistiť, že po sebe nenecháme bordel, ako sa zjavne dosť často stáva.

Keď dnes Dmitrij hovoril o smiešnych platoch, ktoré u nich majú strážcovia hraníc a zákona, spomenul som si aj na zakarpatských policajtov. Vtedy som si uvedomil, že im včerajšiu pokutu ani nevyčítam. Určite majú svoje rodiny a postarať sa o živobytie majú ťažké. Nás pár chechtákov nezabilo a im hádam pomôžu. Myslím si, že na ich mieste s ich obmedzenými možnosťami, by každý robil to isté. Od domácich pokuty nevyberajú a turisti keď majú na to, aby sa v ich peknej krajine špacírovali, nech si aspoň trochu priplatia.

Medzi rečou popíjame fajnové domáce víno. Pripomína mi vzdialene Kagor, len nie je také sladké. Doniesli aj vynikajúci domáci syr a údenú rybu. Dmitriho ponúkame Milošovou domovinou. Fľašu vody na zapitie, hrdo odmieta. Hovorím mu, že robí chybu. Lupne si jeden a keď vidím ako lapá po dychu, podávam mu vodu znova. Druhý krát ňou nepohrdol.

Zaujímavá vec je, že chlapi majú akosi zakotvené v kultúre pitia výhradne používať poháre. Keď sa aj pohár zlomil, radšej pili dvaja z jedného, ako by mal niekto piť z fľaše. Rovnako je zaužívané vždy si na niečo pripiť. Tieto maniére mal kedysi aj môj moskovský spolubývajúci Andrey.

Večer sa schýlil ku koncu, hostitelia sa vytrácajú a my ideme tiež spať. Dnes sa chystám prvý krát spať pod holým nebom bez stanu. Ešte chvíľu pozerám na jasnú oblohu. Dnes je skutočne o čom premýšľať. Nádielka kilometrov nebola boh vie aká, ale záver dňa nemohol byť lepší. Nie pre to, že sme sa zadarmo nažrali a napili. Uvedomujem si, že u nás doma by sa nám takéto niečo nemohlo stať. Sme hlúpa sebecká kultúra, ktorá by ťažko ponúkla nocľah a pohostenie z mála a úplne cudzím ľuďom. Radšej nikomu nič a ak náhodou utrúsime so zazeraním nejakú almužnu, ktorú nazývame ,,dobrým skutkom,, čakáme na revanš. Všetci sme takí, aj ja a toto bolo ponaučenie. Dúfam, že keď príde správna chvíľa, zachovám sa ako naši moldavskí kamaráti.

4. deň

O piatej ráno ma budí štekajúca líška. Vlado jej vorvaňuje do taktu a je celkom kosa. Ešte sa trochu prevaľujem, kým vstane Miloš. Vlado varí kávičku a popri úvahách nad včerajším večerom sa poberáme zbierať odpadky, ako sme sľúbili. Radi by sme sa odvďačili milým Moldavcom a ako jedinú možnosť vidíme vyzbieranie aj odpadkov, ktoré tu ostali po našich predchodcoch. Ja Vlado a Miloš sme celí žhaví založiť oheň a smeti po slovensky spopolniť. Michal ale rázne protestuje a hovorí, že ich radšej odvezie na nejakú pumpu a starostlivo vyhodí do smetiaka. My barbari ho uisťujeme, že kremácia ich neminie, ale pre pokoj Michalovej duše ho nechávame s jeho dobrým pocitom.

Pred odchodom spadlo na nás zopár kvapiek, ale nie je to nič vážne a skôr to bolo na úžitok. Aby sa nám pri úvodných kilometroch veľmi neprášilo. Tieto kilometre sú estetickým zážitkom. Motáme sa tesne popri hranici s Rumunskom smerom na Edinet. Cesty sú super a krajina je fakt zaujímavá. Ohromne zvlnená, sem-tam nejaký strom a kratučká trávička. Nemohli sme si odpustiť zastávku s fotkou. Náš výhľad som nazval 25 jamkovým golfovým ihriskom. Ten vysoký počet jamôk je kvôli náročnosti terénu.

Ešte presne nechápem, prečo je terén taký uhladený. Presúvame sa ďalej a všetko mi postupne začína dochádzať. Krajina funguje na úrovni poľnohospodárstva omnoho starostlivejšie ako Ukrajina. Každý kúsoček pozemku je efektívne využitý. Pestuje sa obilie a kukurica a ak sa niekde nedá pestovať, je tam Priviazané nejaké zviera žerúce trávu. Priviazané s veľkým P, pretože v celom Moldavsku nestretávame voľne sa pohybujúci dobytok, ako bolo zvykom na Ukrajine.

Ako zatiaľ teoretickému odborníkovi na architektúru mi celkom kazia dojem oplotenia rodinných domov v dedinách. Ploty sú ,,ozdobené,, gýčovými plechovými tabulami, do ktorých sú vytepané ornamenty. Tieto monštrá sú ešte aj pochromované alebo inak upravené do zrkadlového lesku. Je to subjektívny pohľad, ale myslím si, že do klasickej dedinky, aké sú napríklad aj na Liptove sa podobné rárohy nehodia. Ostatné osadenstvo sa k tomu nevyjadrilo. Zrejme si to nevšimli. Výraznými prvkami v dedinách sú aj zastrešené studne. Väčšinou sú prístupné od cesty, takže ich asi môžu využívať všetci. My sa radšej spoliehame na vodu z flaše.

Takýmito dedinkami sú napríklad Pererita, Lopatnic a Fetesti a postupne nimi prechádzame až do Edinet. Odtiaľto vedie priamy ťah do hlavného mesta.

Moldavci sa snažia udržiavať hlavné ťahy v čo najlepšom stave a mnohé cesty stavajú nanovo. Na viacerých úsekoch smerom na Kišinev je asfalt sfrézovaný a na iných miestach je už položený úplne nový. Navyše uplatňujú vtipné riešenie cestných pruhov. Pre autá sú vyhradené dva a dva pruhy v každom smere a krajnice spravili širšie, aby sa po nich mohli veselo preháňať konské povozy. Dá sa teda hovoriť o dva a pol prúdovke v každom smere. Tento stav výrazne prispieva k rýchlosti nášho presunu. Bohužiaľ je to len presun, pretože máme pocit, že cesty sú rovné priamky. Nuda doposiaľ najnudovskejšia.

Počas jednej pauzy pri čerpacej stanici, sa pri nás zastavuje starý pán. Je to od prvého pohľadu obyčajný človek, najpravdepodobnejšie roľník. Zaujali sme ho, a tak sa pýta odkiaľ a kam ideme. Pozoruje mašiny a pýta sa, koľko také niečo asi stojí. Ale najzaujímavejšia bola jeho otázka, že koľko nám platia za túto prácu. Chvíľu nám trvá to pochopiť, ale on zrejme do dnes nepochopil, ako je možné, že sa vozíme len tak pre potešenie. Nedokázal vstrebať, že sme ochotní zaplatiť x peňazí za vybavenie a potom ho bez úžitku používať na bohapusté jazdenie. Je pre nás zarážajúce, akí sú miestni ľudia poznačení hospodárskou situáciou a navyknutí premýšľať prakticky. Nemôžu si dovoliť ani len uvažovať nad úletmi, aké sú pre nás bežné, pretože je to pre nich plytvanie zdrojmi nutnými pre prežitie. Pánko nám poprial šťastnú cestu a mlčky s nepochopením odišiel svojou cestou. Ako mi neskôr Vlado povedal, nebol som jediný, kto o tomto zážitku ešte pár nasledujúcich km dumal.

Rozptýlenie nám priniesol neplánovaný bod dnešného programu. Za mestom Orhei smerom na podnesterské Dubasari pri prekonávaní prašnej a kamenistej cesty pozorujeme zaujímavé údolie po ľavej strane. Najskôr sa nám zdá, že je to nejaká povrchová baňa. Vlado ju pozoruje cez zoom na foťáku a nevieme to identifikovať. Našťastie okolo nás prechádza tetuška a vysvetľuje, že je tam nejaký monastyr/chrám.

Vravíme si, že to vyzerá zaujímavo a keď už sme tu, pozrieme sa zblízka. Máme šťastie. V skutku jedinečné miesto pre stavbu kostola. Rieka Raut sa kľukatí a zarezáva do vápencového podložia. Vznikol kaňon a v jeho strede samostatne stojace skalisko. Na vrchole skaliska je postavený chrám. Sme pri Butuceni.

Zastavujeme pri bufete a okoloidúci nám hovoria, že výstup trvá max 10 minút. Vlado sa rozhodol, že ostane strážiť infraštruktúru, lebo je moc teplo a my traja ideme hore. Chrám je v rekonštrukcii a kúsok od neho stojí veža s podzemným labyrintom vytesaným do vápenca. Tento priestor slúži na modlitby návštevníkov a stráži ho mních. Všímame si, že všetky ženy musia mať pokrývku hlavy - musia mať zakryté vlasy. Je sem zakázaný vstup v kraťasoch a tričku a môj hlučný prejav musím tiež zmierniť.

Pri odchode nás manželský pár smeruje do dedinky pod chrámom. Vraj stojí za návštevu. Funguje zrejme ako živý skanzen. Ľudia tu normálne žijú, ale chalúpky zachovávajú v pôvodnom stave. Niečo podobné ako Vlkolínec. V jednom zo schátraných domov sa mi cez vyrazené okno zablysol nejaký známy tvar v červenej farbe. Vraciam sa a neverím vlastným očiam. Zadný blatník z jawky z 50tych rokov. Jednoznačný dôkaz o československom exporte. Kde asi skončil zvyšok?

Vlado pri bufete nasratý už zapustil medzičasom korene a stihol sa aj s obsluhou pohádať. Vraj mu ani vodu nechcela nabrať do fľaše. Jeho rétorika mi nápadne pripomenula nahrávku telefonnátu motorkára na pohotovosť - ležím tu v priekope doj..ný, holý, ... a ani čaj mi neuvaria...

Vraciame sa naspäť na kamenistú cestu a smerujeme na Dubasari. Tešíme sa na Podnestersko. Tešíme sa na to, ako možno vyvrátime všetky negatívne tvrdenia. Táto autonómia je odrezaná od zvyšku Moldavska riekou Dnester. Pri prechode cez most ponad rieku nás víta parádny tank a opakuje sa tradičný proces s podávaním a odovzdávaním lístočkov s pečiatkami. Na poslednom checkpointe nám dávajú vyplniť obsiahle lajstro. Je to pre nás španielska dedina, alebo skôr podnesterská. Našťastie sa pri nás zastavuje motorkár smerujúci na zraz do Moldavska. Všetkým nám pomáha s vyplnením potrebných údajov. Zisťujem moje druhé meno. Som Roman Ľubomírovič.

Veľmi podstatný v celej situácii je fakt, že podnesterská autonómia žije v komunizme. Vo vlajke majú kosák a kladivo a bazírujú na pravidlách, ktoré zrejme platili v bývalom sovietskom zväze. Pohraničníci opäť obzerajú veterány len jeden znie dosť nepríjemne, keď zisťuje, že nevieme dobre po rusky. Hovorí niečo v zmysle ,,čo tu vôbec chceme, keď ani po rusky nevieme,, a tak ďalej. Najhoršie je, že sa z neho po chvíli vykľul človek číslo jeden. Postupne po jednom musíme ísť k nemu do kanclu. Slamky si neťaháme. Vieme, že Miloš je najlepší obetný baran a ide ako prvý. Sme z toho dosť nervózni. Všetci okolo nás cez hranicu bez problémov prechádzajú, len Miloš je v tom kancli už asi 30 min. Sem tam sa ozve podivné buchnutie cez otvorené okno. Vtipkujeme, že to práve Miloš dostal po hlave hrubým ruským slovníkom...

Nakoniec vyšiel. Živý a zdravý. Nič zlé mu nerobili, len musel čakať na zdĺhavé vyplnenie dokumentov pohraničníkom č. 1, keďže Milošova azbuka pokrivkáva a sám by to nezvládol. Situácia sa opakuje ešte trikrát.

Našou povinnosťou je prefrčať 20km širokým štátikom do 24:00. Teraz je cca 21:00 a určite to nechceme zmeškať. Byrokracia nás pripravila o cca dve hodiny času a posledné lúče slnka. Pokúšam sa zohnať nálepku na čerpačke, aby sme sa mohli hrdiť, že sme tu boli, ale nikde nič.

Parádne sa nám zotmelo. Cesta je nepríjemná. Z priečnych hrbov, ktoré spĺňajú parametre bežného retardéra a náhodne sa opakujú cca každých 500 m idem do vývrtky. Rozpálim to na 80, zrazu brzda na nulu a hore dole. K tomu mi nestíha dynamo na plných svetlách tak spomínam všetkých svätých, že prečo sme nepožiadali o dlhší pobyt. Vlado ide tesne vedľa mňa a svieti mi na cestu. Akosi to dokopeme na ukrajinskú hranicu. Aby toho nebolo málo, ešte mi pred kontrolnou búdou rupne spojkové lanko. Na poloautomat sa zle rozbieha, tak musím mašinu tlačiť cez pol hraničného prechodu ako blbec. Všetci sa smejú a ja zúrim...

A už len zúrim. Lanko mením s prehľadom za 20 min, ale stretávam sa s vlnou nespokojnosti, keď sa snažím presadiť okamžité odstavenie motoriek. Vysvetľujem po stý raz, ako som za tmy zrazil pred Košicami líšku, ale oni len ísť a ísť. Musím sa prispôsobiť. Nakoniec ťaháme až do Krasni Okny. Konečne sa dnes jazda skončila.

Nocľah sme našli v miestnej reštaurácii. Možno aj vďaka našim veteránom, ktoré pútajú pozornosť celého osadenstva podniku. Všetci dobre poznajú Milošov model 634, ale pri mojej mašinke sa len ostávajú nechápavo čudovať. Neveriacky krútia hlavou, keď ich informujem o veku a histórii. Na večeru si dávame tradičný boršč. Prekvapuje ma cena, pohybujúca sa okolo 1,7 eura. Na polievku je to celkom dosť. Máme ale milú obsluhu. Dievčina si dohaduje s Michalom ranné prevezenie. Pochopil som to asi tak, že môžeme prespať na dvore za reštikou, ak ju prevezie na baworovi. Jawky akosi ostávajú v tejto situácii v ústraní. Na nich by sa radšej očividne previezli miestni nadšenci sediaci pri vedľajšom stole. Dnešnú noc opäť neriešime a spíme pod holým nebom.

Fotogaléria k prvej časti.