Každá je iná a všetky sú pekné

Motosezóna sa nám pomaly prehupla do druhej polovice a stále mám pocit, že som tento rok dokopy nič zaujímavé nepodnikol. Keď bol čas, neboli peniaze, keď boli peniaze, nebol čas a občas nebolo ani jedno ani druhé. To sa s minuloročnou sezónou vôbec nedá porovnať. Ako sa začínajú skracovať dni, dolieha to na mňa čoraz viac. A tak sme si s kamarátom Milošom sadli v utorok 30. augusta na pivko a nad mapou sme naše sny premenili na plán cesty.

Na cestu sa z Púchova vydávame vo štvrtok, 1. Septembra v počte dva kusy a to Miloš Miloss350 na jawe 350 z roku 1981. Nazval ju Konopnica (vraj podľa Vencu Konopníka z filmu Slunce, seno, jahody, mal takú istú) a ja kutri na jawe 350 z roku 1952, ľudovo nazývanej Perák. Bola to po vojne pravdepodobne prvá civilná motorka s odpružením zadného kolesa.

Niečo málo po 7:30 uvádzame naše stroje do pohybu smer Žilina. Ráno je príjemné a hlavne svieže. Na tento smer pravidelne jazdíme po starej ceste cez Bytču a tak pre zmenu volíme cestu č. 61 cez Plevník. Estetický zážitok zo slnečného rána trochu kazia včerajšie mušacie obete na štíte, tak to riešim hneď na prvej čerpačke v Žiline. Hlavná vec, že motorečku mám od včera vyleštenú ako zrkadlo. Inak toto je špecifikom pri jazdení na veteránoch. Teda aspoň v našej partii je to zvykom, že naše krásavice umývame tesne pred cestou. Väčšina motorkárov to tuším robí presne naopak.

Zo Žiliny máme namierené do Terchovej. Dávno sme neboli vo Vrátnej a keď sme sa tu vyskytli, nemôžeme ju obísť. Nie sme tu vôbec prví. Síce je len asi 9:30, už sa tu motá plno turistov. Máme v úmysle spraviť zopár fotečiek. Pokračujeme smerom na Dolný Kubín, ale ten nás veľmi nezaujíma. V Zázrivej sa obraciame na Oravskú Lesnú. Toto je krásna cestička zarezaná medzi vrchmi a poskytuje znamenité výhľady na Fatru. Nevynecháme pauzu na fotenie a raňajky.

V Oravskej Lesnej zatáčame prudko doprava smer Tvrdošín. V tomto momente ešte netuším, čo na mňa Miloš chystá. Zastavujeme na Oravskej priehrade pri priehradnom múre. Nie sme jediní motorkári, ktorí obdivujú tú veľkú vodu. Prehodíme pár slov s partičkou z Blavy. Mali za sebou už nejaký ten kilometer, ale opačným smerom, ako my.

S Milošom si hovoríme, že sme už pridlho zodpovední a čestní jazdci a že by nebol od veci aj menší priestupok. Tak teda hybaj cez priehradný múr priamo na Trstenú. Je to prvý z piatich porušených zákazov vjazdu, ktoré nás ešte čakajú. Pri Trstenej sa ťažko rozhodujeme, ktorý názov mesta na ceduli sa nám páči viac. Nad Suchou Horou nečakane víťazí Jablonka. Ani nevieme prečo. Asi nám tam zarezonovala jablkovička. Dostávame sa tak po rýchlostke až na poľskú hranicu. Zisťujeme, že ženy tu nemajú celé, ale len Polky, a tak rýchlo prcháme do Vitanovej smer Suchá Hora.

Nasleduje krásna cesta takmer po hranici TANAPu na Zuberec. Odtiaľ vedie cesta plná zákrut cez Huty k Liptovskej Mare. Toto je pre môj peráčik výzva. Ono sa to možno nezdá, ale je to motorka stvorená na klopenie v zákrute. Presviedčajú sa o tom aj nejakí plechovkári, čo tam zavadzajú. S prehľadom ich zanechávam v oblakoch modrého dymu a poopravujem im tak mienku, že tieto motocykle ešte nepatria do starého železa. Miloš v tejto situácii zľahka zaostáva. Dôvodom je pravdepodobne silný pud sebazáchovy, ktorý mne chýba.

Nasledujúca zastávka je v Bešeňovej. Po obede s mojimi starými rodičmi sa vydávame osemnástkou cez Liptovský Svätý Kríž do Mikuláša. Krásna cesta sa kľukatí popod Nízke Tatry. V Kríži sa zastavujeme, aby sme si pozreli známy drevený kostol. Takmer porušujeme druhý zákaz vjazdu. Pri vstupe na pozemok kostola je závora. Nechceme si však veľmi pohnevať cirkev, a tak motorečky na pozemok len tlačíme. Samozrejme kvôli fotke.

Významným bodom dnešného programu je návšteva hornej priehrady na Čiernom Váhu. Liptovský Mikuláš a Hrádok len prefrčíme. Kráľovu Lehotu tak isto. Zákaz vjazdu tradične ignorujeme a šplháme sa za vodou. To, čo sme hore uvideli, odteraz nazývame Štýlový Pohľad. Pokojná vodná hladina lemovaná výrazným čiernym pásom priehradného múru a v pozadí naše veľhory. Zhodujeme sa, že taký bazén chceme, keď budeme veľkí.

Čas tlačí a rozhodujeme sa kadiaľ ďalej. Dnes chceme prespať v Dedinkách v južnej časti Slovenského Raja. Našou voľbou sú dva zákazy vjazdu a cesta okolo dolnej priehrady a elektrárne do Liptovskej Tepličky. Pokračujeme na Hranovnicu a Hrabušice. Odtiaľto sa dá prejsť krížom cez Slovenský raj do Stratenej. Upútava nás dopravná značka, ktorá je asi snom každého motorkára- pozor zákruty s dodatkom 20km. Značka neklame. Cesta sa krúti ako had pomedzi stromy a skaly až na sedlo Kopanec. Je len škoda toho asfaltu. Miestami dosť nečakane chýbal, tak sme naše jawky poriadne prepružili. Naposledy som touto cestou išiel v roku 2009 a to boli na niektorých úsekoch cesty popadané balvany. Teraz sú už odpratané a je tam na kúsku nový asfalt.

Cesta nás doviedla do Stratenej. Odtiaľ sa presúvame k Palcmanskej Maši do Dediniek. Vidieť, že sezóna skončila. Je tu skoro prázdno, aj krčmy nám pozatvárali o desiatej. Tu sa naša dnešná cesta končí. V pološere rozbaľujeme stan a ohnisko, sumarizujeme a zvažujeme naše zajtrajšie možnosti. Dnes sme urazili 368 km.

Deň druhý

Ranné vstávanie je ťažké. Všade rosa a kosa ako hovado. Miloš je svieži, no o mne sa to povedať nedá. Podcenil som karimatku, a tak som celú noc klepal zubami namiesto spania. Kým sa nám uschne stan, ideme na nákup a plánujeme trasu. Dnes nás čakajú poriadne ,,Krkaháje,,. Takto Miloš nazval cesty tretej triedy, po ktorých sa budeme motať. Neviem ako došiel k tomu výrazu, ale on je starý lingvistik a vie svoje. Mne len ostáva držať hubu a točiť plynom. Nakopávame naše zemeplazy a vyrážame smer Telgárt. Cestou nás upútava hnedá tabuľa, ktorá ukazuje k prameňu Hrona. Neodoláme a ideme koštnúť. Nech mi nikto viac nehovorí, že voda v Hrone nie je pitná.

Ďalšia pauza je v Telgárte. Mám tu overenú jednu pizzériu. Kávička po prebdetej noci je spasenie. Dáme pizzu, pokecáme so spolužiakom Matúšom, ktorý je tu domáci. Načali sme aj rómsku otázku hlavne v rámci susedských vzťahov. Sme prekvapení, ako si tu ľudia vzájomne pomáhajú a vôbec sa neobmedzujú čierno-bielymi myšlienkami, ako to poznáme z iných kútov Slovenska.

Doba pokročila a vydávame sa do Muráňa. Tak tu som prvýkrát v živote. Zastavujeme pri kostole a vzbudzujeme riadnu pozornosť. Ale ľudkovia sú to veľmi milí. Pristavili sa pri nás hneď dvaja a s potešením obdivovali na čom sme prišli. Toto je skvelá vec pri jazdení na veteránoch. Často sa pri nás ľudia zastavujú a zaspomínajú na staré časy, keď boli takéto stroje v každej garáži. Takže nerobíme radosť len sebe, ale aj iným. S pochvalou za vzornú údržbu mašín a prianím šťastnej cesty pokračujeme na Revúcu. Tesne za vodnou nádržou Miková stáčame doprava. Táto cesta skoro nie je na mape, ale asfalt je ako zamat nádherný nový. Zastavujeme v obci Železník. Uchvacuje nás miestna architektúra. Keby nebola spravená nová cesta, mám pocit, že tu zastal čas. Všade cez sto rokov staré banícke domčeky. Pýtame sa tetušky, či nás neodfotí. Vyhovára sa, že to nevie, tak posiela dcéru. Tá keď zbadala, akí švárni fešáci dohrmeli, išla sa bleskovo prezliecť. Ako prejav vďačnosti za peknú fotku ju nechávame v oblaku modrého dymu.

V tejto oblasti sa ťažila železná ruda a nasvedčujú tomu aj zavalené vchody do baní popri ceste. Schádzame do Červenian a pokračujeme po 526ke do Hnúšte. Hovorím si, tak toto je Pani cesta. Motorky skoro zabúdajú ísť rovno. V duchu sa vzdávam svojho plánu kúpiť si jachtu, keď na to budem mať. Radšej tu nechám spraviť nový asfalt za tie peniaze.

Stojíme v Hriňovej a pozeráme do mapy. Ideme po hlavnom ťahu do Zvolena alebo krížom cez miestne lazy? Kuknem na Miloša a je mi všetko jasné. Bočíme do kopcov a hneď aj blúdime. Starší pánko s pivom v ruke nám vraví: "Chalani, máte poriadne mašiny, tak choďte rovno hore." Dobrá rada a odhad nad zlato... Asfalt spod kolies sa stráca a my tiež. Pokračujeme ďalej pomedzi háje a polia. Tlmiče zažívajú rýdzi stredovek, až sa zrazu pred nami objaví cesta. Motáme sa s úmyslom dostať sa do Detvy a odtiaľ zase dedinami a krkahájmi do Zvolenskej Slatiny. Ako si tak bubleme, pozerám do späťáku a vidím čosi oranžové na dvoch kolesách a za tým obrovský oblak dymu. Miestny chlapec na starej čezete 175ke nás prenasleduje. Zastavujeme aby sme ho pochválili, že sa venuje veteránom. Samozrejme dostáva aj patričnú kázeň, pretože nemal vietor len vo vlasoch, ale aj medzi prstami na nohách. To znamená obutý v šlapečkách, bez helmy a na tachometri 80. Aj tak vieme, že ho ponaučí až šotolina v zákrute.

Do Banskej Bystrice ideme po 591ke cez Čerín a Dolnú Mičinú. V Sebedíne Miloša prekvapuje moje náhle brzdenie. V jednom dvore som zbadal Ford Cortinu MK3. Je to auto zo sedemdesiatych rokov so skvelým dizajnom a náhodou mám také v garáži. Nemôžem jednoducho odolať a musíme sa zastaviť na kus reči. Majiteľ je riadny kolík a fakt sa tejto káre rozumie. Meníme telefónne čísla a upaľujeme smer Bystrica. Keďže je pokročilá doba, pokračujeme známou trasou, ktorú pravidelne absolvujeme, keď chodíme k Pročkovi do Haliče.

Pred Harmancom obiehame kamióny, ktoré by nám na Šturci mohli prekážať a režeme zákruty až sa zo stupačiek práši. Kým zídeme dole, je už riadna tma. Toto nie sú ideálne podmienky pre naše jawky. Predpotopné reflektory a šesťvoltová elektrická sústava nám veľmi k dobrému rozhľadu nepridajú. Ideme ako dve svetlušky a ďakujeme v duchu pánom cestárom za stredovú čiaru. Bez nej by sme asi už dávno kvasili niekde v poli. Takýmto štýlom už len preletíme Turčianske Teplice, Budiš a Nitrianske Pravno. Preliezame Fačkovským sedlom, kde dávame pauzu. Milošove predné svetlo svieti viac pánu Bohu do okien ako na cestu, tak ho uvádzame do správnej polohy.

V Rajci odbočujeme na Považskú Bystricu a odtiaľ je to do Púchova už len na skok. Ani sa nezastavujeme doma a ideme rovno do mesta. Naši kamaráti nás už netrpezlivo očakávajú v obľúbenom pube. Všetci sú zvedaví na naše dojmy a zážitky.

Suma sumárum, prešli sme 688 km za dva dni pri priemernej spotrebe 4,5l na moto. Mašinky šlapali krásne a všetko sa zaobišlo bez technických komplikácií. Nezameniteľný zážitok z jazdy v retro štýle podporilo aj krásne počasie. Znova sa potvrdilo naše pravidlo: Keď má človek chuť cestovať, nezáleží na značke ani kubatúre motocykla. Dôležité je odhodlať sa a vyraziť.

Ak by ste ešte chceli vidieť nejaké fotečky, kliknite sem.