Anketa:
Ako som (ne)dobyl Ararat alebo cez divý Kurdistan 3/4
ZdieľaťPridané: 12.12.2005 Autor: Kapro
Čitatelia: 14445 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
S očami prišpendlenými na magickej hore som prešiel ešte 50 km do mestečka Doĝubayazit, ležiaceho na južnej strane Araratu, neďaleko iránskych hraníc. Tu som sa ubytoval v hoteli s anglicky hovoriacim personálom a so ženou – manažérkou hotela, čo mi všetci zamestnanci nespočetne krát prízvukovali. Vo východnom Turecku je to asi taká rarita, ako na Slovensku černošský bača.
Po dosiahnutí cieľa svojej cesty som sa vydal smerom na juhovýchod popri zásaditom jazere Van do Diyarbakiru, ktorý bol centrom kurdských nepokojov v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, až kým Turci nezabásli kurdského vodcu Abdulaha Öcalana. Cesta divokým Kurdistanom mi robila vrásky na čele. Naplno sa tu prejavili špecifiká tureckého asfaltu. V lete vo vysokých teplotách by zrejme asfalt v podobe ako ho poznáme my nevydržal, takže v Turecku slúži asfalt iba ako matrica v ktorej je množstvo 2-3cm ostrých kamienkov. Na tomto šmirgli mizne guma priamo pred očami.
Turecký asfalt |
Cez biblické mesto Urfa (dnes Şanliurfa), horu Nemrut, kde sú vo výške 2100 m sochy Antiochia I Epifanésa (69 - 31 p. n. l.) a bohov Apollóna, Fortuny, Dia, Herakesa a ďalších, som pokračoval do legendárnej Kapadócie, kde sú úžasné roztodivné útvary vytvorené selektívnou eróziou a potom ďalej na juh až k moru do Side. Tu som si dal deň pauzu a užil si krásneho počasia, tradičných tureckých kúpeľov, kúpania v mori a ázijských črevných problémov.
Pod Nemrutom |
Nemrut |
Pri odchode zo Side mi ešte vytiekol olej z ľavého predného tlmiča, mazal mi brzdu a staral sa o intenzívne zážitky z brzdenia. To všetko bolo len predzvesťou toho, čo si na mňa Alláh pripravil v historickom Efeze.
Dvadsiaty prvý deň svojho dobrodružstva som začal prehliadkou starogréckeho Efezu a naľahko vyrazil na 150 – 200 km okruh po zrúcaninách starých gréckych miest Priene, Miletus a Didyma. A potom na mňa Alláh vytiahol posledný zo svojich zákerných ťahov. Stalo sa to, čo som vôbec neočakával. Išiel som rýchlosťou okolo 80 – 85 km/h. Pomaličky, vychutnával si krásne počasie a okolie, len v nohaviciach a fliske. Zrazu rana ako z dela a v pneumatike sa objavila pozdĺžna asi 30-centimetrová diera, trčiaci kord a všetko zastriekané od Ultrasealu. Už len toto mi chýbalo. Ešte asi 1000 km do Istanbulu a Pirelli Scorpion 150/70-R18, ktorá sa robí viac menej špeciálne pre LC8, nemám šancu nikde zohnať. Navyše som bol 18 km od hotela. Zháňanie gumy som nechal na potom, v prvej fáze sa treba dostať späť. Otočil som teda motorku a pomaličky, na jednotku, rýchlosťou 16 - 18 km/h som sa začal vracať. V teplote aká bola sa pri pomalej jazde samozrejme motorka začala prehrievať. Zastavil som, nech trochu vychladne a vidím, že cez prepadovú hadičku mi vyteká z nádrže benzín. Vplyvom tepla zväčšil objem a samozrejme sa nezmestil do nádrží. Nenapadlo ma nič lepšie než otvoriť veko nádrže a pomôcť mu vytiecť. Čo nasledovalo, by ma v živote nenapadlo. Dobré tri litre benzínu (a to nepreháňam, viď foto) mi vyšplechlo rovno do tváre.
Vytečený benzín |
V okamihu som nič nevidel. Prvé, čo ma napadlo – oslepnem, druhé – zhorí mi motorka aj s foťákmi. Bleskovo som strhol z chrbta camelbak a začal si nalievať vodu na oči. Po riadnej chvíli som začal rozmazane vidieť. Odbehol som k motorke, zobrať aspoň foťáky, keby náhodou začala horieť. Benzín z nádrže stále pomaličky vytekal. Po záchrane foťákov som opäť pokračoval v záchrane očí. Keď som už ako tak videl, odsunul som motorku z kaluže benzínu, ktorá stála pod ňou. Po spamätaní sa zo šoku som sa rozhodol bojovať ďalej a túto hru dohrať do konca, aj keď Alláh bol zjavne proti. Zaradil som dvojku, zvýšil rýchlosť na 30 km/h, nech sa motorka neprehrieva, a so zadkom poletujúcim sprava doľava po jeden a pol hodine od defektu dorazil do Selçuku. Medzitým som už volal kamarátovi do Istanbulu, že som v núdzi a potrebujem pomoc. Kamarát našťastie zapracoval, zohnal gumu a poslal ju do Izmiru slovenskému honorárnemu konzulovi Selçukovi Borovalimu. Ten mi ju na druhý deň doniesol na autobusovú stanicu v Izmire, kde som si ju vyzdvihol a o 14.30 bol pripravený znova sa vydať na cestu.
Defekt v Selcuku |
Stihol som ešte absolvovať skrátenú verziu okruhu po gréckych ruinách a na ďalší deň pokračoval cez Pergamon a Tróju trajektom z Çanakkale opäť do Európy.
Posledný októbrový deň som strávil prehliadkou bojových polí z 1.svetovej vojny na polostrove Gallipoli, kde viedli tuhé boje jednotky Commonwealthu a Turci. Za tri a pol mesiaca tu padlo vyše 200 000 vojakov a ďalších 300 000 bolo zranených. Večer som dorazil v poriadnom lejaku do Istanbulu.
Pridané: 12.12.2005 Autor: Kapro Zdieľať