61. FIM Rallye v Nemecku a Dánsku 2006

Skôr, než začnem s opisom mojej, v poradí druhej výpravy na FIM Rallye, chcel by som vám dať pár informácií o SMF a FIM, na ktoré ste sa pýtali v diskusii k môjmu článku z FIM Estónska a Fínska, ktoré bolo minulý rok. Taktiež pridávam viac fotiek z cesty.

SMF(Slovenská motocyklová federácia), ktorej som členom už niekoľko rokov, je súčasťou medzinárodnej motocyklovej federácie FIM. SMF sa skladá z viacerých disciplín, ako Cestné preteky, Motocross, Supermoto, Enduro, Trial, Plochá dráha, Mototuristika. Licencie SMF vlastnia všetci dvojkolesovo orientrovaní jazdci, ktorí reprezentujú oficiálne Slovensko v uvedených disciplínach.

Ja, ako je už každému jasné, so svojou Suzuki Marauder VZ800, som členom v Mototuristike, kde máme počas sezóny zápočtové zrazy, ktoré sa bodujú a vyhodnocujú na konci roka (kalendár nájdete na: http://www.smf.sk). V podstate sa máme možnosť stať Slovenským majstrom roka za mototuristiku.

Súčasťou je aj organizovanie a zúčastňovanie sa na celosvetovom zraze FIM, ktorý je organizovaný každý rok v inej krajine. Napr. aj Motocamp, ktorý bol minulý rok v Benešove pri Prahe v septembri je organizovaný cez FIM.

Tento rok bolo stretnutie FIM v nemeckom Berlíne a stretnutie meritum (organizované pre účastníkov, ktorí majú plaketu min. piatich FIM) v Naestvede v Dánsku. (na merite som bol len ako doprovod, keďže ešte nemám odjazdených 5 FIM, čo je mojím cieľom).

Tak to by stačilo, teraz priamo k ceste - ešte pred samotnou cestou sa mi podarilo urobiť malé úpravy na svojej motorke po minuloročných skúsenostiach s dlhými trasami, ako napr. výmena riadidiel za omnoho pohodlnejšie, dorobenie zásuvky a pod. Sú to všetko veci, ktoré nie sú síce komfortom, ale zato hodne pomáhajú na podobných akciách, kde koľkokrát nemáte prístup k elektrine a cesty (v tomto prípade diaľnice) sú nekonečne dlhé.

Meritum, ktoré býva ako prvé v poradí, začínalo v stredu 12. 7., takže sme si dali pohodičkové tri dni na cestu a vyrážali sme zo Slovenska v pondelok 10. 7. Naplánovali sme si cestu cez CZ po E 55 do Nemecka a tam cez Berlín na Rostock.

Prvý deň sme mali v pláne prejsť Čechy a ubytovať sa v kempe na česko–nemeckých hraniciach. V celku sa nám to aj podarilo, pri rýchlosti cca 110 km po diaľnici. Ako to už býva, Praha bola v tom čase celkom dobre ucpaná, ale keďže sme boli na motorkách, išlo to celkom dobre bez žiadnych kolízií a podobných nepríjemností. Večer sme dorazili do Oseku, kde sme mali už predchádzajúcich ciest vyhliadnutý kemp s chatkami v peknom prostredí Krušných hôr. Ubytovanie tam bolo za super 100 CZK, čo je v celku smiešne. Dali sme si dobrú večeru, pokecali s domácimi, no a ráno sme pokračovali ďalej. Ešte pred hranicou v Dubí sme natankovali a ťahali po vychýrenej E55 na hranicu. Musím povedať, že dosť rapídne tam oproti predchádzajúcim cestám ubudlo „sociálnych pracovníčok“, čo je vcelku pozitívne. Česi si už asi nezakladajú na podobnej reklame.

Po bezproblémovom prechode hraníc sme sa snažili prebiť cez hodne frekventovanú cestu do Drážďan. Podarilo sa nám stáť v niekoľkých kolónach, ktoré vzhľadom na povahu ciest boli nepredbehnuteľné. Ale samozrejme sme to prekonali s kľudom, veď sme sa nikam neponáhľali. Postupne sme sa prebojovali až do Berlína, kde nás čakal berlínsky okruh, ktorý mal v polomere cca 100 km. Musím podoktnúť, že Nemci jazdia dosť rýchlo, ale disciplinovane. Najväčšie problémy robili kamióny, ale hlavne tie zahraničné. Večer sme sa dostali úspešne cca 80 km nad Berlín do jedného penziónu, kde sme prespali. Ako som už spomenul, nemali sme naponáhlo, tak sme si užívali cesty a nenaháňali sme sa. Bolo to vidieť aj na spotrebe, ktorú mávam okolo 5,5 l a teraz som mal cca 5 l.

Nasledujúci deň ráno sme vyrazili smerom na Rostock. Mali sme to už len niečo cez 120 km. V Rostocku sme opäť dotankovali, dali si dobrý obed v prístave a išli sme si pohľadať trajekt, ktorým sme sa chceli dostať do Dánska. Čakali sme asi hodinu a mohli sme sa nalodiť. Bol to jeden s tých trajektov, ktorý do seba zhltne niekoľko desiatok kamiónov, áut a podobných vozítiek. Stál nás 42 eur a cesta trvala necelé dve hodiny. V Dánsku sme sa rozhodli ísť priamo do dejiska Merita v Naestvede. Bolo to asi 80 km od prístavu. V Dánsku hodne dbajú na prísne dodržiavanie dopravných predpisov a za priestupky sú tam závratné pokuty. Takže pre tieto skutočnosti sme sa snažili dodržiavať predpisy toľko, koľko sa len dalo.

Musím povedať, že Dáni sú veľmi ohľaduplní vodiči a napodiv tie pokuty sú asi aj pre nich dosť vysoké, lebo tak striktné dodržiavanie predpisov od vodičov som ešte nezažil nikde. To sa Slovákovi zdá až neskutočné. Krajina tam však bola veľmi krásna a naschvál sme si vybrali cesty nižšej triedy, aby sme aj niečo videli. Ak porovnávam cesty tam a u nás, tak kvalitou sa im snáď nikdy nevyrovnáme. Tam cesta druhej triedy je kvalitnejšia, ako diaľnica u nás. Až som nechápal. Dá sa tam krásne zajazdiť bez obáv, že spadnete do nejakej jamy po predchádzajúcej zime. Všade na nás pozerali spoza ohrád kone, kravy a podobné zvery. Oni zas nechápali nás, čo tam vlastne robíme a rušíme celkový, kľudný ráz krajiny.

Po príchode do dejiska sme sa zaregistrovali a postavili stany. Celý areál bol postavený v malebnej dedinke neďaleko Naestvedu v lese. Bola to nejaká letná, športová škola, alebo čo. Predpokladám, že na dosť vysokej úrovni.

Celý pobyt v Dánsku a Merite sa skladal z výjazdov po krajine, exkurzie na starej vojenskej základni, dobrých národných jedlách. Za zmienku stojí tá vojenská základňa, ktorá bola na pobreží mora a bola jednou zo systému obrany Dánska počas „studenej“ vojny. Celá základňa bola pod zemou, vytesaná vo vápenci s kompletným vybavením od postelí, až po náboje do 150 mm dela, ktoré bolo na povrchu.

Čo sa týka Dánskych jedál, ich skladba bola hodne postavená z rýb, čierneho, celozrnného chleba, zeleniny a ovocia. Bolo to celkom chutné a aj zdravé. Podobne ako u nás, z pitia je tam preferované pivo (celkom dobré) a z tvrdého – to som nevedel identifikovať. Tak či onak, dosť sme jazdili, takže tomu pitiu sme veľmi nedali.

Taktiež sme sa boli okúpať na miestnej pláži pri Baltiku – úžasná, piesková pláž, voda 24 stupňov a ovzdušie 34. Jediné známky severskej krajiny tam dotvárali studené noci. Dalo sa to však vydržať.

Po úspešnom absolvovaní tohoto všetkého sme sa v nedeľu ráno pobrali na spiatočnú cestu do Berlína, kde sa konala FIM. Keďže sme mali opäť do stredy čas, rozhodli sme sa navštíviť Nemecký letný raj, ostrov Rujana. Po úspešnom absolvovaní trajektu sme sa vybrali z Rostocku pozdĺž mora na východ smerom na Poľsko. Asi po dvoch hodinách sme dorazili na ostrov. Tu majú premostenia, takže sme nemuseli opäť cestovať trajektom. Ešte v ten deň sme prejazdili krížom–krážom celu Rujanu a potom sme sa rozhodli, že sa tam niekde ubytujeme pri mori a tam strávime príjemné dva dni. Po dlhšej dobe sa nám za pomoci domorodcov podarilo nájsť penzión na severe Rujany priamo pri mori, v mestečku Glowe. Bol to veľmi dobre vybavený penzión priamo pri mori, čo sme aj patrične využili. Opäť krásne piesočné pláže, príjemné prostredie, super pivo. Po takomto príjemnom pobyte sme sa vybrali ďalej v utorok ráno. Mali sme v pláne prísť do už spomínaného penziónu 80 km nad Berlínom. Tam sme sa aj dostali v podvečer. Už nás tam čakal náš český kolega, ktorý nám zabezpečil ubytovanie. Po výdatnom odpočinku sme sa ráno vybrali do cieľa našej cesty – Berlína.

Do Berlína sme dorazili ešte predpoludním. Čakalo nás tam kopec prekvapení. Zistili sme, že povestná nemecká precíznosť v organizácii a detailoch nie je až tak založená na pravde. Spomeniem len takú maličkosť s kempom. Mali sme rezervovaný kemp pre 21 motoriek, v skutočnosti nám Nemci vydelili tak sotva pre 5. Takže po našom úspešnom rozčúlení sa sme dostali miesto, ktoré stálo za to a zmestilo sa nás tam o hodne viac. Podobných „maličkostí“ mali Nemci pripravených ešte zopár, vrátane stravovania a ostatných záležitostí, ktoré radšej ani nebudem opisovať hlavne, keď k tomu prirátam horúčavy, ktoré tam boli.

Zameriam sa radšej na program a účastníkov. V celku sme za tých 5 dní absolvovali dva výjazdy do Berlína – na registráciu a tzv. Parádu národov, ktorá sa uskutočňuje na každej FIM. Prechádzali sme celým Berlínom za hojnej asistencie policajtov. Stačí si len predstaviť skoro 1000 motoriek idúcich v kolóne cez Berlín. Myslím,že v ten deň boli hodne dlhé rady čakajúcich áut, ktoré prechádzali Berlínom. Navyše sa v ten deň po našej promenáde konal festival lesbičiek a gayov. Takže bolo veselo.

Po Berlíne sme ešte absolvovali exkurziu na lodi, po kanáloch a autobusom po pamiatkach. V celku hodnotím FIM pozitívne, videli sme kopu nových zaujímavostí a hlavne veľa rozmanitých mototuristov na strojoch tých najrôznejších značiek, typov a úprav, aké si len človek dokáže predstaviť. Niekedy som až prekvapený tým, čo všetko si mototuristi vezú na motorke na takéto akcie. Je to proste zážitok. Ak máte možnosť porovnávať takýto druh akcie, kde sú stanovené podmienky a pravidlá, v rozličných štátoch Európy, až sa udivíte, aké rozdielne úrovne existujú. Záleží to od krajiny a hlavne od organizátorov, čo sú všetko schopní pripraviť, čím zaujať a ako prezentovať svoju krajinu.

Zaujímavé na týchto ľuďoch, ktorí sa zúčastňujú FIM je to, že patria do jednej veľkej organizovanej skupiny FIM a tak sa aj správajú. Vždy, keď sa stretávame, aj keď si koľkokrát nerozumieme, máme stále o čom komunikovať. Motorky sú veľmi vďačná téma a skoro by som povedal, že univerzálny nástroj komunikácie.

Na záver nemeckej FIM sa odovzdávali ceny. Samozrejme, aj nám sa ušla jedna klubová, takže sme odchádzali spokojní.

No a cesta späť bola už len perličkou na záver. Posledných cca 800 km bolo úplne pohodových, bez poruchy a dokonca aj s osviežujúcim dažďom, ktorý po tých horúčavách urobil svoje. Už sa teším na 62. FIM v Taliansku a Meritum vo Švajčiarsku na budúci rok. Ak máte niekto záujem v budúcich rokoch navštíviť FIM, stačí byť registrovaný v SMF a zúčastniť sa niekoľkých zápočtových jázd po Slovensku.

Prajem vám veľa šťastných kilometrov…