FIM Rallye v Estónsku a Fínsku 2005

Takže, vyrazili sme (dvaja) v utorok - 12.7 veľmi skoro ráno. Ešte sme sa zastavili v Považskej Bystrici v Slovenskej motocyklovej Federácii (SMF) zobrať nejaké materiály. Potom sme vyrazili ďalej smerom na Poľsko. V ten deň sme dorazili až nad Warsavu (cca 700 km), kde sme prespali v jednom príjemnom moteli. Bolo to celkom fajn.

Na druhý deň nás čakalo ďalších 700 km cez Poľsko, Litvu a Lotyšsko. Musím spomenúť, že nie je ľahké jazdiť po rovine stovky kilometrov bez toho, aby si stretol jeden, jediný kopec. Zlaté Slovensko. Takúto skúsenosť sme zažili počas celej cesty od Slovensko - Poľských hraníc, cez Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko a späť. Dokonca jeden úsek cesty v Litve - tak cca 250 km bola totálne rovná cesta bez väčších zákrut. Jednoducho stav na zaspanie. Kompenzovali sme to rýchlejšou jazdou. Bolo to celkom bezpečné, lebo na medzimestských cestách po Litve, Lotyšsku a Estónsku stretnúť auto je fakt náhoda. Inak krajina vyzerala ako jedna veľká pustatina, kde boli sem-tam stromy, žiadne domy - aspoň sme žiadne nevideli. Len sem tam pri ceste osamelého chodca, ale vôbec sme netušili kam mieri. Predpokladám, že za tými stromami boli aj nejaké zamaskované domy, alebo zemľanky, alebo čo. Jednoducho - kúzelná krajina.

Veľmi dávno - tak pred 18 rokmi som tu bol v Kaunase na letnej výmennej brigáde. Vtedy sa mi to zdalo strašne ďaleko. Teraz som prechádzal cez Kaunas a išiel som ďalej ešte ďalších 1000 km a to na motorke. O takom sa mi pred tými rokmi ani nesnívalo. Ale vrátim sa radšej k ceste.

Rozhodli sme sa spať v Rige a to sme asi nemali robiť. Totiž cca 2 hodiny sme hľadali po Rige nejaký hotel. Pre vykreslenie, je to dosť veľké prístavné mesto, takže predpoklad, že tam niečo nájdeme bol dosť reálny. Dosť sme sa však mýlili, po dvojhodinovom márnom hľadaní hotela a komunikácii s domorodcami našou chabou Ruštinou, sme Rigu opustili a smerovali na Talin. Asi 20 km za Rigou sme natrafili na hotel pri diaľnici, tak sme sa rozhodli tam zaparkovať a teraz nás už len čakalo dojednať hotel a nejaké to bezpečné parkovanie pre motorky. Samozrejme, hotel pre nás nebol problém, ale motorky mali zostať vonku. To sa nám ani najmenej nepáčilo, lebo sa tam pohybovali všelijaké podozrivé indivíduá. Tak sme dohovorili s recepčnou zaparkovanie motoriek priamo do hotela.

Bolo to dosť komické sa tam natrepať, ale stálo to za náš kľudný spánok. Ráno, po údržbe reťazí a odstránení špiny s niektorých Estónskych obchádzok, sme mohli v kľude prísť až do Talinu, čo bolo už len nejakých 190 km. Zaujímavosťou po ceste do Talinu bolo hlavne more a krásne pláže popri ceste. Keďže sme mali už dosť naponáhlo, tak sme sa nezastavovali, až keď sme potrebovali tankovať. Čo bol znovu problém, lebo nájsť benzínovú pumpu v tejto na ľudí pustej krajine bolo priam zázrakom. Už keď som išiel tak 20 km na rezervu sme konečne jednu stretli. Samozrejme, ako inak, Eura nebrali, karty tiež a my sme nemali ich menu. Naveľa sme toho pracovníka benzínky (aj to bol honosný názov pre jeden stojan pri búde) presvedčili na "tvrdú "menu a zobral EUR-o.

Tak sme za 20 EUR natankovali asi 25 litrov benzínu a nakúpili kopec ľadových čajov. Urobili sme dobrý obchod, očividne ten ujo ešte Eura ešte ani nevidel...

V Taline sme zažili tiež pár šokov z bývalého super komunistického režimu a to pri kupovaní lodných lístkov do Helsiniek. Prirazili sme k okienku lodnej spoločnosti a nemilo nás hneď prekvapili tým, že EUR-o neberú. Takže sme zistili koľko stoji cesta v tých ich somarinách (tak sme volali tie Estónske koruny), sadli na motorky a išli sme ich vymeniť do najbližšej hlavnej budovy (cca 1 km). Samozrejme, jeden z nás ostal strážiť motorky. Vymenili sme presnú sumu, veď načo by nám aj boli tie ich somariny, keď sme neplánovali najbližší týždeň tam tráviť čo len hodinu. Potom sme sa vrátili spať ku okienku lodnej spoločnosti a slečna nám dala šok číslo 2. Totiž zrazu sa cena nezhodovala s tým, čo nám povedala cca pred 15 minútami. Skoro sme ich tam zabili. Takže sme celu tu perepúť museli opakovať znovu a to bolo už asi 20 min pred odchodom lode. Nebudem spomínať také maličkosti, akože v zmenárni bol za tých 20 min iný výmenný kurz a samozrejme sme pre istotu vymenili oveľa viac EUR-o (len tak pre istotu).

Konečne sme sa z dosť veľkým naháňaním dostali na loď, odparkovali motorky v podpalubí a rušali hore, do priestorov pre cestujúcich. Samozrejme sme prišli neskoro, takže sme si nemali ani kde sadnúť. Po asi 30 minútovom hľadaní sa nad nami zľutoval taký postarší Fínsky pár a ponúkol nám miesto pri ich stole v zadnej časti lode, kde sme celkom pekne všetko videli. Celá cesta trvala asi 1 a pol hodiny (bol to expres...). Po vylodení nás Fíni patrične skontrolovali (či sme náhodou tie motorky niekde neukradli) a ťahali sme priamo do Hivinkaa, čo je asi 60 km nad Helsinkami. V Hivinkaa sa konal zraz FIM Meritum, čo znamená stretnutie motocyklov a motorkárov svetovej motocyklovej federácie a konkrétne skupiny Meritum. To sú takí, ktorí sa kvalifikovali aspoň na 5-tich FIM Rally. Dorazili sme tam okolo 9-tej. Pekne nás tam čakala večera a už zakempovaní Česi.

Tak sme sa k nim pridružili a asi o 23-tej (ich času - že sa zmenil čas už niekde medzi Poľskom a Litvou sme zistili až na lodi a to sme sa čudovali, že tá loď ide nejako skoro...) sme začali stavať stany. Zaujímavosťou vo Fínsku boli biele noci, takže o tej 23-tej bolo stále svetlo a bolo ešte aj o jednej v noci. Celkovo tam bola tma, alebo šero asi 2 hodiny z noci. O tretej ráno už bolo úplné svetlo. Ťažko sa na to zvykalo nám, ktorý milujeme tmu, keď spíme.

Čo sa týka programu a vybavenia zrazu vo Fínsku, bolo to na super úrovni. Robili sme výjazdy na motorke po cca 130 km okruhu od Helsiniek. Musím uznať, že Fínsko je nádherná krajina plná jazier, trávy jasnej, živej farby a stromov. Domy, dediny a mestá sú vložené do tejto úchvatnej scenérie, akoby tam vždy patrili. Väčšina domov je tam drevených a nové sa moc neodlišujú od tých starých. Domáci nám urobili exkurziu do múzea traktorov a lokomotív. Cela akcia bola úchvatná - bola tam hudba, pitie, kvantum ľudi, ale samozrejme, že najväčšou atrakciou boli naše motorky.

V nedeľu sa pomaly skočil celý zraz a my sme mali ešte do stredy kopec času. V stredu začínala FIM Rally v Estónsku v Tartu. Takže sme sa rozhodli ešte dva dni pobudnúť vo Fínsku. Išli sme najprv do Helsiniek po predchádzajúcich skúsenostiach s trajektom, objednať a rezervovať miesta na spiatočnú cestu do Talinu. Musím uznať, že úroveň tej istej lodnej spoločnosti bola neporovnateľne vyššia, ako tá v Taline. Je to zaujímavé, ale je to tak. Potom sme sa rozhodli nájsť si niekde ubytovanie pri mori a tam vegetovať najbližšie dva dni. Podarilo sa na to v meste Inkee.

Páčilo sa nám to kvôli tomu menu. V mestečku žiaľ nemali žiadny funkčný hotel, takže sme na radu taxikára zaparkovali v jednom napoly funkčnom penzióne. Ubytovanie nebolo bohvie čo, ale dalo sa to prežiť. Zoznámili sme sa s nájomníkmi, ktorí spravovali celú ubytovňu. Inak boli to Ruský Estónci, ktorí pracujú už niekoľko rokov vo Fínsku. Dali sme si po večeri jedno pivko a domáci nás zobrali na miestnu pláž okúpať sa. Jeden celý deň sme trávili v Helsinkách. Je to úžasné mesto. Prešli sme ho krížom-krážom, dali sme si ich domácu špecialitu a boli užasnutí z krás, ktoré sme videli.

Po dvoch dňoch sme sa ráno vybrali na trajekt. Tomuto spiatočnému to trvalo 3,5 hodiny. Nebol to totiž expres, ale len obyčajný trajekt, čo preváža kamióny, osobné autá, ale aj samostatných cestujúcich. Úroveň obsluhy v porovnaní s Expresom sa mi zdala lepšia. Dokonca sa tam tancovalo, hralo sa lodné Bingo (my sme nehrali, akosi sme tým číslam, ktoré losovali nerozumeli - hovorili po Estónsky). Samozrejme sme sa šťastlivo a v pohode preplavili. Medzi tým nám začalo pršať, tak sme sa už tešili na cestu do Tartu. Našťastie aj prestalo, len sme museli z Talinu utekať, lebo nás naháňali mraky. Ešte v ten deň, cca o 17.00 sme dorazili do Tartu, na miesto FIM Rally. Konalo sa to na veľkom, zatrávnenom priestranstve, kde bol kemp a dve obrovské haly, ako príslušenstvo - WC, sprchy, jedáleň a spoločenská hala. Kemp bol cely narýchlo oplotený a bolo tu veľké množstvo bezpečnostných pracovníkov ochranky, ktorí stáli na každom rohu. To nám niečo povedalo o bezpečnosti tejto krajiny... Čo sa týka úrovne, nebolo to bohvie čo v porovnaní s Fínskom, ale čo už, človek si zvykne na všetko a nemôže byť rozmaznaný.

Podstatné je, že sme mali kam ísť sa osprchovať a to ostatné, dostali sme jesť, aj keď to asi poniektorým nestačilo, ale ja som bol vcelku spokojný. Užili sme si pri príchode, keď sme zistili pri prezentácii, že Slovensko vôbec nemajú v ponuke. Takže naša reakcia - ideme domov, čo tu budeme robiť? Na to sa zobudili a začali okolo nás obskakovať. Nakoniec zistili, že nás pridelili k Slovinsku. To je znalosť zemepisu, že? Ale čo sa čudujeme, veď aj Estónsko je v EU, čí nie? Postupne ďalšie dni sa to už aj vylepšilo, doplnili Slovensko na smerovú tabuľu a dokonca niekde vyhrabali aj Slovenskú vlajku. Bola úplné nová, akoby pre ňu narýchlo skočili priamo na Slovensko. To nás už úplne uspokojilo. Myslím, že sa na ich pomery snažili až moc. Veď čo sa čudujeme, veď štartovné na jednu motorku a jazdca je 160 EUR. Konečne sme sa tu stretli so zvyškom našej výpravy - dvomi Slovákmi a jednou Slovenkou na dvoch motorkách, ktorí neboli vo Fínsku.

Nasledujúci deň sme nemali nejaký organizovaný program, tak sme sa vybrali do mesta, vymeniť si pár EUR za somariny a dať si nejakú dobrú kávičku. Zaparkovali sme na peknom, kameňmi vydláždenom námestí, kde bola fontána zamilovaných. Takže sme zaparkovali priamo pri nej (aj keď tam bol zákaz vjazdu, evidentne to prechádzajúcim policajtom nevadilo), čím sme sa stali inšpiráciou pre ďalších motorkárov a postupne sa ich tam nahromadilo viac a viac. Na námestíčku boli záhradné kaviarničky pod obrovskými slnečníkmi. Sadli sme si do jednej z nich a čakali tak pol hodinu, než príde čašníčka. Strávili sme tam asi hodinu a pol aj to len kvôli rýchlej obsluhe. A to že na Slovensku sú nanič služby....hihihi... My sme sa však nikam neponáhľali a asi to bolo na nás aj vidieť. Mali sme dokonalý výhľad na fontánu a naše motorky (boli sme upozornený, aby sme si na ne dávali pozor). Fakt priťahovali veľké množstvo zvedavcov a obdivovateľov. Ďalší deň sme mali prezentačnú jazdu po meste. Predstava 1200 motoriek za sebou po meste je dobrá, no nie? Presne aj tak to vyzeralo, ľudia boli naprosto úžasný. Bolo na nohách takmer celé mesto. Bol to úžasný zážitok...

Samozrejme sme skončili na našom obľúbenom námestí pri pive a káve.

V skratke, večer sme mali rozlúčkový a vyhodnocovací večierok. Pre Slovensko sme získali pohár a medailu. Samozrejme sme nemali na štáty, z ktorých prišlo viac, ako 200 motoriek. Ale zúčastnili sme sa a prišli sme v celku tam aj späť, dokonca bez poruchy motoriek.

Na druhý deň nás čakalo urýchlené balenie a výjazd smerom domov. Stačili sme sa ešte odfotiť na hraniciach s Lotyšskom a ťahali sme s malými prestávkami na kávu a tankovanie až do Litvy na tzv. Horu krížov. Je to komicky názov, lebo cela ta hora mala max. 15 - 20 m do výšky. Ale už sme si za tie dva týždne zvykli, vzhľadom na to, že sme nenatrafili na poriadny kopec, ktorý by stál za názov "HORA".

Asi 10 km pred týmto cieľom nás zastihla búrka, tak sme sa aj s motorkami schovali do najbližšej, murovanej autobusovej zastávky. Vyzeralo to dosť komicky. Miestny chlapci z toho mali zábavu a my tiež. Asi tak po pol hodine sme sa konečne dostali na dlho očakávanú Horu krížov. Bol to úchvatný pohľad. Toľko krížov pokope som ešte asi nevidel. Každý, kto prichádzal tam jeden svoj nechal. Poliaci tam chodili húfne po autobusoch. Historicky to vraj už niekoľkokrát za komunistov zrovnali so zemou, ale viera lúdi a v náboženstvo sa asi zrovnať so zemou tak ľahko nedá. Teraz je to turisticky jedno z najnavštevovanejších miest v Litve.

Po tejto návšteve sme sa rozhodli pokračovať až do Poľska a tam niekde za hranicami prespať. Do Poľska sme sa dostali, ale nájsť voľný motel, alebo hotel nebolo až také jednoduché. Takže sme nakoniec na odporúčanie prešli asi 100 km, než sme sa ubytovali. Na ďalší deň sme mali v pláne prísť až do Krakova, ktorý sme si chceli pozrieť. Za zmienku na ceste stála Varšava, kde sme strávili nechtiac viac času, ako sme plánovali. Už na začiatku sme sa vydali na okruh, aby sme si prejazd týmto veľkým mestom aspoň čiastočne urýchlili. Ale to sme ešte netušili, že Poliaci tak strašne dobre vyznačujú cesty. Samozrejme asi v troch štvrtinách cesty sa značenie vytratilo a nám nezostalo nič iné, len ísť po hlavných cestách ďalej. To sme sa však dostali mimo mesta v trochu zlom smere. Než sme sa dostali späť na správny smer po "super" bočných cestách, kde v živote motorky nevideli, nám trvalo asi hodinu a pol a to sme mali z tých hrbov a iných neočakávaných cestných prekážok poriadne rozbité zadné časti nášho tela. Aj tak sme pokračovali skoro až po Krakov. A nakoniec sme zaparkovali asi 80 km od Krakova v super hoteli. Nemalo to jednoducho chybu.

Ďalší deň sme v pohodičke dorazili doobeda do Krakova. Strávili sme tam cca 3 hodiny jeho prehliadkou na špeciálnom elektrickom minibuse.

Na Slovensko nám zostavalo už len nejakých 90 km, ktoré sme zvládli bez problémov. A konečne na moje veľké potešenie sme stretli kopce. Za hranicami sme si spravili prvú zastávku na bryndzových haluškách.... a pokračovali až domov každý svojim smerom.