Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 5006 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Anketa:

Mal by sa podľa teba Dakar vrátiť do Afriky?

Spolu odpovedi: 3945
Áno, to sú terény kam patrí: 57% (2235)
Nie, južná amerika je super: 43% (1710)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (38 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (54)  [Verzia pre tlač] Tlač

Johanka z Arku, alebo cesta tam a späť 1/6

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 05.04.2007 Autor: Pilgrim
Čitatelia: 15700 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Toto je pocit z příběhu o Janě. O dívce, která vynikla natolik, že musela zemřít a která zemřela tak, že musela vyniknout... Je to pocit z příběhu o neuvěřitelné vůli věřit, ale také o únavě a nevůli k pravdě. Nikdo z nás nespatřil oheň její hranice a jen málokdo spatřil kdy hranice těch, kteří přicházeli utěšit malé lidi... (Martin Němec – Responsio mortifera.)

Prológ

Dodnes si presne pamätám deň, keď ma ten starý príbeh zasiahol a stále som tým príbehom zasiahnutý. Bolo len otázkou času kedy sa stopom, vlakom, autom či inak vydám na miesta nebadateľných odtlačkov Janiných nôh, aby som sa pokúsil nájsť ju samotnú. Netúžil som po ceste, ktorá by bola o oddychu, kultúrnych pamiatkach, športových výkonoch. Než Johanka mohla začať plniť svoje poslanie, musela prejsť ako 17-násť ročná vo februárovom chlade rodiaceho sa roku 1429 na koni vyše šesťsto kilometrov z rodných Domrem cez Neufchateau do Chinonu. Aj preto vyrážame. V sychravom ráne – ja a Dylan. Ešte pred garážou zapaľujem sviečku za zosnulých motorkárov, veď práve dnes sa koná prvá spomienková jazda, a už okolo mňa plynie cesta. Košice, Rožňava, Sopron, Salzburg, Domremy, ..., 21., 20., ..., 15. storočie. Priamo na západ, až kým ma oceán nezastaví.

Menšie zastávky mám samozrejme aj skôr. Najprv je to už kultové posedenie pri káve a orechovníku na Slovnafte v Rimavskej Sobote, prietržou mračien vynútených 15 minút v autobusovej zastávke niekde medzi Lučencom a Veľkým Krtíšom a nakoniec ma zastavil červený terč skapínajúceho jastraba pred Novými Zámkami. Policajt, taký 25-ročný holobriadok zjavne neodhadol situáciu. Videl malý skúter, kombinézu veľkosti „L“ tak mi začal bez pozdravu drzo tykať. Vraj: „Papiere od motorky máš?“

V kľude som si odložil rukavice a s pôžitkárskym očakávaním udalosti nasledujúcich som zložil prilbu a nechal zažiariť svoje výrazne postupujúce šediny v slnečných lúčoch, ktoré sa znenazdajky predrali cez všadeprítomné mračná.
„Prepáčte, ale v prilbe som nepočul, čo ste vravel,“ povedal som s nevinným úsmevom.
„Dobrý deň, cestná kontrola. Vaše doklady a doklady od motorky prosím.“
Z kontroly nakoniec nebolo nič. Vďaka arabským vízam a exotickým pečiatkam v pase sa zmenila na rozhovor o motorkách a cestovaní.

 Motorku servisne na cestu pripravilo RP MOTO Prešov - predaj a servis Honda
Motorku servisne na cestu pripravilo RP MOTO Prešov - predaj a servis Honda

Veľký Meder a s ním posledná noc v posteli, Dunaj – prvá geografická aj politická hranica na ceste. Severom Maďarska prechádzam na jeden záber a vďaka najhoršie jazdiacim vodičom, akých som na celej ceste stretol sa občas spotím aj v nepríjemne chladnom počasí. Južným pobrežím Neusidlersee prechádzam do Rakúska a v diaľke, zahalené v oblakoch, už rozoznávam alpské predhorie. Snažím sa vyhnúť Wiener Neustadtu, kde som pred dvoma rokmi mal svoju zatiaľ najvážnejšiu motonehodu. Tentokrát sa na obľúbenú cestu č. 21 dostávam bez problémov a jej hadovite zvlnený kvalitný povrch ma cez husté alpské lesy privádza do prvého cieľa – Mariazellu, najvýznamnejšieho rakúskeho pútnického mesta.

Preplnenými uličkami, zo šmykľavých mačacích hláv, prichádzam na námestie pred kostolom. Mám trocha strach, kde zaparkujem, no nachádzam tu parkovisko vyhradené pre motocykle. Na rozdiel od aut – neplatené. Tieto ostrovčeky motoazylu budem počas nasledujúcich dvoch týždňov bohato využívať a dúfam, že jedného dňa sa objavia aj u nás.

V chráme je práve omša v poľštine. Veď mariazellská čierna Madona je ochrankyňou Slovanov. Zostávam do konca a pri odchode ešte ďakujem Madone, že mi umožnila prísť až sem. Na otázku, prečo ma pred dvoma rokmi neprijala a namiesto v jej kaplnke som musel skončiť v wienerstadtskej nemocnici neodpovedá. Ale teraz je to už vlastne jedno.
Vychádzam von. Všade je potopa. Hlavná ulica sa zmenila na riečisko odvádzajúce vodu po prietrži mračien. Ponaučenie: za múrmi chrámu môžeš prečkať aj tie najväčšie búrky.

 Prvý deň v Alpách nepršalo len v tuneloch
Prvý deň v Alpách nepršalo len v tuneloch

Cesta pokračuje na juhozápad sériou serpentín, menších priesmykov a tunelov. Prichádza ďalšia prehánka, ktorú prečkávam na konci jedného z tunelov. Je chladno a do Wildalpenu, vodáckeho strediska na rieke Salza prichádzam po západe slnka. Ubytovávam sa vo vodáckom kempe pri rieke a počas večerného dažďa dúfam, že s novým týždňom sa zlepší aj počasie.

Ráno, rovnako ako večer bola recepcia ešte zatvorená a tak do rannej hmly vyrážam bez platenia. Po pätnástich minútach stúpania a zákrut vychádzam z hmly a deň sa mení na slnečnú odmenu za statočnosť. Odbočujem z hlavnej cesty na žltú, ktorú mi odporučil motoplánovač a neľutujem. Série zatáčok s kvalitným asfaltom striedajú horizonty a neustále sa meniace scenérie slnkom zaliatych alpských lúk a zasnežených končiarov. Zabúdam na čo som tu a vychutnávam si podmanivý pocit z jazdy. Znova sa presviedčam o tom, že naložený Dylan má omnoho lepšie jazdné vlastnosti ako prázdny a nakoniec padá aj hranica, za ktorú to už nešlo a na asfalte nechávam kúsky gumy z panenských okrajov pneu. V jednej zákrute však vidím v asfalte vyryté hlboké ryhy označené policajným značkovačom, končiace až na vonkajšej strane zákruty bez zvodidiel. Ďalej je už len prudký zráz husto zarastený mladými smrečkami. Ozýva sa pud sebazáchovy. Spomaľujem a s hrôzou zisťujem, že ručička palivomeru je pevne opretá o doraz. Desať minút stúpania prežívam v úzkosti, ktorá sa pri značke OMW – 3 km mení na rovnako intenzívnu radosť.

Pokračujem po 146-ke a 145-ke na Bad Ischl. Tentokrát obľúbenú cukráreň cisárovnej nechávam bez povšimnutia, rovnako ako Bad Aussee na prahu Soľnej komory, preplnenej jazerami a kúpeľmi. Tu ma už hlavná cesta znova začína nudiť a tak odbočujem. Stúpanie v serpentínach je fajn, lenže potom prichádza klesanie. Dva kilometre ako zo strechy. Chce to poriadne mačkať páčky bŕzd, aby sa skúter nekontrolovateľne nerozbehol. Keďže som už zažil tu srandu, keď zovrie brzdová kvapalina, v polceste radšej zastavujem a nechávam brzdy vydýchnuť.

Čo je to však s problémami obyvateľov Hallstattu, na brehu rovnomenného jazera, do ktorého ulíc po adrenalínovom zostupe vchádzam. Mesto postavené v skale ma tri rovnobežné ulice, ta tretia je už len dlhým tunelom, priečne pospájaných príkrymi schodmi, nesplňujúcimi ani tu najbenevolentnejšiu stavebnú normu. Nedostatok miesta núti obyvateľov po desiatich rokoch vyberať aj svojich mŕtvych z malého cintorína pri kostole a ich pozostatky ukladať v kostnici, aby uvolnili miesto „čerstvým“ nebožtíkom. Každopádne to bolo ešte pred pätnástimi rokmi jedno z najmalebnejších miest Rakúska. Stále sa zväčšujúci príval turistov však z neho urobil ľudské mravenisko. Nič pre mňa.

Už dávno viem, že človek by sa nemal vracať na miesta, kde zažil niečo mimoriadne. Všetko má svoj čas a nič sa neopakuje. Rovnako však viem, že som nedokonalý, nepoučiteľný a často opakujúci tie isté chyby. Nostalgická návšteva Salzburgu bola jednou z nich. Pretože mesto vyzerá úplne inak keď sa po ňom len tak bezstarostne prechádzate a nemusíme nič riešiť a úplne inak zo sedla motocykla uväzneného v trojprúdej rýchlo sa valiacej rieke áut. Naviac mám značnú časovú stratu. Viem presne kde som a kde mam ísť, lenže spleť jednosmeriek a zákazov vjazdov mi v tom bráni. Po dvoch kolečkách ma to prestáva baviť. Centrom mesta, ktorým by som potreboval prejsť vedie pešia zóna. Pod značkou zákaz vjazdu je dodatková tabuľa: Neplatí pre zásobovanie a hotelových hostí. Bingo. Zásobovanie by sa mi hralo ťažko ale hotelového hosťa môžem skúsiť. O desať minút, strávených kľučkovaním pomedzi pešiakov, cyklistov a kaviarenské stoly si to už šiniem po výpadovke. Smer Bad Reichenhall v Nemecku. Bolo to prvé vážne porušenie predpisov. Nie však posledné...

 Čriepky spod Alp
Čriepky spod Alp

Cesta na západ niekoľkokrát pretína štátnu hranicu aj horské sedlá. V jednom z nich zažívam nefalšovanú Alpskú búrku. Vietor ma skoro vyvrátil z motorky. Záchranu pred jeho nárazmi a prúdom vody nachádzam na benzínke. Čas sa kráti a do kempu pri Schliersee prichádzam až tesne pred zotmením.

Nový deň, nové zážitky. Južné Bavorsko je krajinou zelených pasienkov, stád koni a dobytka. Žije hlavne z poľnohospodárstva a tak sa ani nečudujem, keď stretávam nový mercedes, ktorému spod dverí trčí trs slamy. Zastavujem až v idylicky znejúcom mestečku Wies (Nebo) s rokokovým pútnickým Nebeským kostolom (Wieskirche). Rokoko ma nikdy neoslovilo, ale dá sa prejsť okolo Neba bez zastavenia?

Stránim sa hlavných ciest a užívam si vidiek. Až do doby, keď mi nezačne dochádzať benzín. Pumpu som už nevidel poriadne dlho. A tak sa na ňu pýtam Bavoráka na traktore. Vraj musím ísť do dediny. Miestny zvyk, nestavať benzínky pri ceste, ale v dedinách. Veď na to svoje pole ma každý aj svoju hradskú. Kto by už zachádzal na benzín na hlavnú cestu?

Prší. Celé odpoludnie idem v regenke. Aj do Lindau, jediného bavorského mesta na Bodamskom jazere prichádzam za dažďa. Ale ani ten ma neodradí od prehliadky historického centra, takzvaného ostrovného mesta, ležiaceho na malom ostrove, s nádhernými freskami na fasádach stredovekých domov. Auta sú bez šance zaparkovať, no parkovisko pre moto, aj vďaka dažďu, zíva prázdnotou. Slobodné mesto, venujúce sa prevažne obchodu zjavne prekvitalo po všetkých sedem storočí svojej existencie a dnes prekvitá vďaka turistickému ruchu.

 Ostrovná časť bavorského Lindau
Ostrovná časť bavorského Lindau

Môj pôvodný plán, preplaviť sa cez jazero z Meersburgu do Konstanz a vo švajčiarskej časti mesta s názvom Kreuzlingen si pozrieť kostol s relikviou svätého kríža, pre silnejúci dážď a blížiacu sa tmu opúšťam. Obchádzam celé Bodamske jazero a mierim na švajčiarsky Stein pri ústi Rýna. Cestou ma zastihne úplná tma a v prudkom lejaku nevidím poriadne ani na cestu. Som rád, keď konečne dorazím na hranicu a asi 200 metrov za ňou sa ubytujem v prvom kempe. Chatky nie sú a tak ma ešte čaká akčné stavania stanu. Nie je toho veľa, čo zachránim ako-tak suché.

Prší celú noc. Bol to dobrý nápad vymeniť starý stan za Husky. Našťastie pred svitaním dážď ustáva a tak aspoň balím za sucha. Relatívne, keďže zem a tráva boli úplne premočené. Stan aj veci skladám namokro. Motorka je zasvinená. Chce to aspoň zľahka opláchnuť a olejom namazať čo sa dá. Než vyrazím, vychádza aj slnko a konečne sa otepľuje.

V Steine prichádzam k Rýnu, ktorý sa tu vlieva do jazera a o dvadsaťpäť kilometrov proti jeho prúdu kľučkujem v uliciach Schaffhausenu, mesta pri rýnskom vodopáde. Vďaka výbornému značeniu ho bez problémom nachádzam. Parkujem ako obvykle na neplatenom parkovisku pre motorky, kde už stojí desiatka nemeckých tátošov. Pre ich majiteľov som očividne podradná rasa, lebo až na jedného ani nereagujú na pozdrav. Ale v Nemecku som si už na to ako-tak zvykol.

Z planých úvah ma vytrháva pohľad na 700 kubíkov vody, ktoré každú sekundu padajú z výšky 23 metrov. To, spolu so 150 metrov širokým prahom a 13 metrov hlbokým riečišťom, Rheinfall povýšilo na najväčší vodopád v strednej Európe. Bočné ramená vytvárajú rokliny s romantickými zákutiami a jedno z nich poháňa koleso starého mlyna. K útesom v strede vodopádu premáva výletná bárka k plnej spokojnosti japonských turistov, ktorí tu hrajú svoju obľúbenú hru: Kto dokáže najrýchlejšie cvakať s fotoaparátom, alebo: Ako natočiť počas päťminútovej prehliadky desaťminútový film.

 Rýn s najväčším vodopádom v strednej Európe
Rýn s najväčším vodopádom v strednej Európe

Po prechode Alp sa mení počasie a slnko páliace z bezoblačnej oblohy prehrieva poludňajší vzduch. Zastavujem preto za mestom na ľudoprázdnej lúke a v rámci svojpomocného obeda konečne suším veci. Najedený a suchý pokračujem po nemeckom brehu Rýna na Bazilej. Na hranici je ešte kontrola, aj keď sa Švajčiarsko konečne rozhodlo pripojiť k šengenu. Cesta je rovinatá, ale plná zákrut. Aj napriek tomu ma už nemecká strojenosť a dokonalosť unavujú. Dokonalé cesty, obrubníky, vykosené trávniky, zostrihané živé ploty, fasády bez jediného kazu. Krásne Rumunsko, kde za každým rohom čaká prekvapenie.

Po prechode francúzskej hranice sa však všetko mení. Len čo zídem z diaľnice, ktorá ma uchránila od chaosu v Bazileji a Mulhouse, dostávam sa na vidiek a kľukatá N66 ma hustým lesom privádza cez priesmyk Col de Bussang do St. Maurice – prvého útočišťa v zasľúbenej krajine. Kemp je nádherný. Mám veľkú radosť, že som už tu a vďaka nej zo mňa opadáva únava z piatich dní v sedle a z 1730-tich kilometrov. Len čo rozbalím tábor, vyberám sa preto pešo do mestečka. Staré kamenné domy s oprskanými omietkami, trocha prachu a únosnej špiny, vysmiatí ľudia na lavičkách pod oknami, zdraviacich už z diaľky neznámeho podivného pútnika. Ani deti idúce po chodníku oproti sa nezabudnú pozdraviť. Tak toto som už potreboval.

Ani necítim sklamanie, keď po dvoch kilometroch chôdze potiahnem za kľučku gotického kostola a dvere nepovolia. Pohoda z jeho vnútra preniká aj vonku a tak si ju užívam na schodoch pred zamknutým vchodom. Na údolie zvoľna sadá súmrak. Zajtra možná po prvý krát vložím svoju nohu do Johankiných stôp. Dokážem ich nájsť? Stačil som sa za päť dní stíšiť natoľko, aby som započul jej hlas, vzdialený takmer šesť storočí? Neviem. Jediné čo môžem je skúsiť to a prosiť Boha, aby na to dozrel.

>

Pridané: 05.04.2007 Autor: Pilgrim pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (38 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (54)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

incheba-2020-side

Adamoto Flash

Tričko Motoride.sk

Tričko a šiltovka pre všetkých priaznivcov servera MotoRide...
Zasielanie tovaru obnovené!

Tričko

Šiltovka motoride.sk.
Šiltovka

Vtip

Pridal: Bielyorol
- Jedny Marllboro, prosím.......
- A máš aspoň 18, chlapče?
- Aj v studenej vode, teta!

Ďalšie vtipy »