K125 – 1. časť, alebo archanjel Michael na ďalekom východe

Všetko začalo kedysi dávno, keď som v Knihe kníh natrafil na jednu z dvoch zmienok o archanjelovi Michaelovi. (Ta druhá je v Zjavení apoštola Jána 12, 7.) Zaujala ma pokorou, keď tak veľký patrón, ten čo zvrhol z nebeskej klenby Satana, sa neodvažuje vyniesť slovný súd nad človekom. Neuveriteľné v dobe, keď človek bez mihnutia oka vynáša súdy nad všetkým.

Pokračovalo to viacnásobnou návštevou jaskyne na Monte Sant`Angelo na talianskom polostrove Gargano, odkiaľ pochádza prvá písomná zmienka o štvornásobnom zjavení Michaela na konci 5. storočia. Z tejto jaskyne niesli naprieč Európou základový kameň kláštora Mont St-Michel, ktorý je jedným zo symbolov Francúzska. Ale to je už iná doba a iný príbeh. Dnes stačí napísať, ako to skončilo.

Prvú májovú nedeľu sa na parkovisku pri nemenovanom košickom hypermarkete (Tesco) stretlo šesť motocyklov a osem nedočkavých výletníkov. Drvivú prevahu krídelok na nádrži nezvládla ladička a Fazer kolónu opustil ešte pred štartom. Tak nás zostalo päť motoriek a sedem statočných. Vrátane novučičkej CBF 125, ktorú nám na skúšobnú jazdu zapožičal Motoride.

Po hodine kľučkovania v Slanských vrchoch a uliciach Humenného sme dorazili k prvému cieľu: skanzenu ľudovej architektúry v Humennom, ktorého dominantou je drevený kostol sv. Michaela Archanjela z Novej Sedlice. Postavený bol zo smrekového dreva v polovici 18. storočia bez použitia jediného klinca. Klince, ktorými bol Kristus pribitý na kríž, gréckokatolícka a pravoslávna cirkev pri svojich stavbách nepoužívala.

Kostol, ako prvý exponát bol do skanzenu privezený v roku 1970. Išlo o záchrannú akciu, keďže v Novej Sedlici si veriaci postavili nový murovaný kostol a ten starý nezadržateľne chátral. Výstavbe vodného diela Starina padlo za obeť niekoľko ďalších dobových objektov. Pár z nich našlo svoje nové útočište v skanzene vedľa kostola. Za vstupné 2 eura (deti a študenti 1 euro) si teda môžeme prezrieť niekoľko obytných domov, hospodárskych usadlostí, ako aj kolársku, hrnčiarsku a kováčsku dielňu. V stodole nachádzame do skrutky rozobratý motor zo šesťvalca. Či ide o dobový exponát alebo rafinovaný sklad súčiastok z kradnutých áut, sa nevieme zhodnúť. Skanzen sa s nami lúči dielňou na spracovanie konope a mlynom z Vyšnej Jablonky. Žiaľ, už bez mlynárky.

Výhoda skanzenu je, že na malom priestore sa dá pohodlne vidieť „všetko“. Daňou sú exponáty vytrhnuté zo života. Preto smerujeme ďalej na východ. Snina, Stakčín, pobrežie vodného diela Starina, odbočka z hlavnej až je tu ospalá Topoľa, ktorej drevený kostolík nesie rovnako Michaelove meno.

Pod kopcom sme ešte ani nestihli vypnúť motory a už sa nás blonďavá dievčina pýta, či chceme do kostolíka. Kam ten svet speje, keď kľúče od neba majú ženy. Na druhej strane - sme v rusínskej oblasti, je popoludnie... Asi to inak nešlo.

V krátkom výklade sa dozvedáme, že kostol pochádza z prelomu 17. a 18. storočia. Jeho architektonické riešenie je jedinečné a nedá sa zaradiť do žiadneho z troch slohov. Ako všetky kostolíky je členený na tri priestory: babinec, štvorcovú loď a päťbokú svätyňu. Barokový ikonostas z 18. storočia je vytvorený podľa jednotného pravidla. V spodnom rade, po stranách cárskych dverí, sú ikony Krista Pantokrátora a Bohorodičky. Vedľa nich sú ikony sv. Mikuláša a patróna kostola. V tomto prípade ikona archanjela Michaela.

Nad cárskymi dverami, cez ktoré smie prejsť iba kňaz pri bohoslužbe alebo panovník, je ikona poslednej večere a po jej stranách dvanásť ikon predstavujúcich cirkevné sviatky - šesť mariánskych a šesť venovaných Ježišovi.
Ústrednou ikonou tretieho radu je Ježiš Kristus, sediaci na tróne. Po stranách je znova dvanásť ikon jeho apoštolov.
Posledný rad tvorí kalvária a ikony starozákonných prorokov a kráľov.

Toľko teória, ktorú je dobré overiť si v praxi. Preto ak s návštevou váhate, nerobte to. Teda neváhajte. Kostolíky za návštevu určite stoja. Teória tiež hovorí, že do svätyne majú ženy vstup zakázaný. Naša mladá sprievodkyňa to však nemieni rešpektovať a k rebélii nabáda aj naše ženy v počte dva kusy. Hold, emancipácia po východniarsky.

Aj ja jaj... Aj keď motto bolo nesúdiť, sám som sa neuvážene súdeniu nevyhol. Následok prichádza okamžite. Najprv v podobe štrku cez celú zákrutu a auta v protismere a potom vo forme chlapíka odchádzajúcom so svojimi kravičkami na pašu. Na oko to s nami nemalo nič spoločné, lenže ten chlapík má kľúče od kostola v Ruskom Potoku a hladným kravičkám dáva bez zaváhania prednosť pred bandou motorkárov.

Drevenú stavbu lemkovského slohu a priľahlú zvonicu si teda môžeme obzrieť len zvonku. Čas ušetrený neprehliadkou ikonostasu, ktorý sa pre malé rozmery kostolíka nezmestil celý na čelnú stenu a krajné ikony sú teda atypicky na bočných stenách, venujem rozjímaniu nad druhou biblickou zmienkou.

„Na nebi sa strhol boj: Michael a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli, ale neobstáli a už nebolo pre nich miesta v nebi. A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli.“ /Zjv 12, 7-9/

Archanjel Michael, stojaci v čele anjelského vojska, zvrhol Satana. Do tej doby najobľúbenejšieho a najkrajšieho z Božích anjelov. Veď Satan znamená nosič svetla. Keď ho ale Boh chcel ustanoviť najvyšším z anjelov, ten v pýche povedal: „Nebudem slúžiť.“
Michael vybojoval svoj „svätý boj“ a ako záchranca sveta sa stal jedným z najvýznamnejších kresťanských patrónov. Žiaden iný svätý nemá pod svojou ochranou toľko národov, cechov, povolaní, udalostí. Po celej Európe sú významné pútnické miesta spájané s jeho zjavením a pôsobením. Okrem iného bol to práve on, kto pripravoval Johanku z Arku na jej poslanie. Preto som sa snažil dopátrať, prečo je toľko kostolíkov na východe Slovenska zasvätených práve jemu. Nenašiel som ale žiadnu udalosť či legendu, ktorá by to odôvodnila. Preto zostalo len neromantické pragmatické vysvetlenie. Sviatok sv. Michaela archanjela sa od 5. storočia, kedy mu bol pápežom Levom I. vysvätený v Ríme kostol, slávený 29. septembra. Vhodný dátum na slávnosti. Úroda je už bezpečne uložená v sýpkach a po prácach na poli je priestor na zábavu, poďakovanie a prosby za úrodu novú.

Pokračujeme. V Ulíči sa cesta prudko stáča doľava. Štátna hranica. Viac na východ to už nejde. Koniec sveta, kde aj zavíjajúci líškopes v znaku obce dáva dobrú noc. Tu spadnúť a som vo vesmíre. Ďalšia stanica - Mir... Ale vážne. Je to nádherný kus Slovenska. Aj keď život tu asi nebude jednoduchý. Ten v Uličskom Krivom sa sústredil v krčme. Ochotný mladík nám z nej volá kľučiara a sprievodcu v jednej osobe. Chvíľu to trvá, kým nás poctí svojou prítomnosťou. Na oplátku dostávame najfundovanejšie sprievodcovské služby. Chlapík naozaj vládne informáciám a očividne ho to aj baví.

Kostol sv. Michaela Archanjela bol postavený v roku 1718, na mieste pôvodného svätostánku. Trojpriestorový interiér chráni dvojradá šindľová strecha. Trojica zvonov je umiestnená priamo vo veži kostola. Trocha netradičné u drevených stavieb. Dnu vchádzame zo západu a pokračujeme na východ k svätyni. Západo–východne usporiadanie je typické pre všetky kresťanské stavby. Ikonostas s typickým členením žiari netypickou svetlosťou a farebnosťou. Nič si s ním nezadajú ani ikony na bočných stenách. Zaujala ma najmä krížová cesta a veľká ikona archanjela.

Interiér kostola je najzachovalejší a najkrajší zo všetkých, čo sme dnes videli. Zákaz fotenia mi ale bráni vám ho sprostredkovať. Nejako by sa dalo, ale... Dobré veci nemožno robiť zlými prostriedkami. Kostol dodnes slúži svojmu poslaniu a pravidelne sa v ňom konajú liturgické obrady. Možno aj preto tá jedinečná atmosféra.

Jeho zhliadnutie určite stojí za cestu. Aj keď za cestu sem stojí aj samotná cesta. Jej zákruty a stúpania si vychutnávame znova pri spiatočnej ceste, keďže prechod z Ulíča do Uble nám miestny nedoporučili. CBF 125 sa nedá zahanbiť a na svojich väčších spoločníkov stráca iba v stúpaniach.

Takže znova Stakčín, potom Ubľa a zastrčená obec Inovce. Chlapci v nej majú zakázané hádzať kamene. Stačí nesprávna svetová strana a bol by to medzinárodný konflikt. Ukrajina už nie je na dohľad, ale priamo na dosah. Pre nedostatok času nehľadáme kľučiara a ku kostolíku stúpame sami. Je najmenší z pätice, ktorú sme dnes navštívili. Je tak malý, že sa doň nezmestil ani celý ikonostas a chýba tu celá horná rada ikon. Postrádajú tu aj jedny dvere do svätyne. O to ľahšie to mali miestni, keď sťahovali kostol z vrcholu kopca na jeho úpätie. Mladí odchádzajú do miest a starí už hore nevládzu.

Zapadajúce slnko predlžuje tiene a niektoré veci sa zrazu zdajú iné ako na pravé poludnie. Nútia ma zmeniť aj môj uhol pohľadu. Je možné, aby sa Boh zmýlil a potom ho z problému musel ťahať Michael? Neznáme chápeme v pojmoch známeho. Ľudia si legendu o vzniku sveta vysvetľovali podľa úrovne svojho poznania, očakávaní, cieľov. Veda oddelila hmotu od ducha, aby po dvadsiatichšiestich storočiach kvantová fyzika znova ducha v hmote objavila. Svet je priestor medzi dvoma protichodnými pólmi. Život je prúdenie energie medzi nimi. Spojme póly, zničíme priestor, rozdeľme ich a stvoríme priestor a čas.
Je možné, že príbeh boja Michaela (+) a Satana (-), ktorý bol následne zvrhnutý a ukotvený v hmote je obrazný opis stvorenia sveta tak, ako ho pozná moderná veda? Je možné, že kvantová fyzika, po tom čo sa jej častice „zbláznili“, nakoniec dokáže existenciu boha?

Nechcem život v ktorom by bola odpoveď na každú otázku. Poďme radšej domov. Sobrance, tankovanie v Michalovciach, cestou do Košíc vrátiť požičanú CBF-ku, ktorá si tak dobre viedla počas celého 300 kilometrového výjazdu. Až sa mi ju nechce vrátiť.

Posledné kilometre už krajinu halí čierno-čierna tma. Úzky kužeľ svetlometu z nej vykrajuje malú časť. Nič iné nevidím, napriek tomu nepochybujem, že naokolo je les, rieka, lúka vedľa železničnej trate. Stačilo by zasvietiť trocha nabok. Teraz je ale dôležité vidieť na cestu. Rovnako dôležite je ale nezabúdať ani na existenciu vecí, ktoré momentálne pre tmu nevidím. Veriť, že jestvuje len to čo práve odhaľuje kužel svetla by bolo detinské. A nebezpečné. Ale o tom nabudúce. Dnes som už hladný a unavený.

Pilgrim

/Foto: Pilgrim, ©2009/