KTM Test Day, 26. 4. 2008, Pezinská Baba

Matúš Polák (Agressor):

Poznáte to. Čím je vonku teplejšie, tým kratšie sú víkendy a stihnúť všetko čo by ste chceli, sa dá stále ťažšie. Tento nemal byť výnimkou. Filmový festival, lozenie, sťahovanie a hlavne - testovací deň KTM.

V sobotu som si teda privstal, dofičal si to na plechovke na Pezinskú Babu a pekne sa zapísal na ešte čistý zoznam jázd. 950 Super Enduro R, 990 Adventure S a 690 Supermoto R. Paráda. Že to bude guided tour je mierne sklamanie z očakávania nudnej jazdy za nejakým predajcom, ktorý sa bojí o svoje stroje, ale keď sadám na jedinú motorku na štupľoch v kolóne, som vlastne rád. Vlastne... sadám. S mojimi stoosemdesiatimitromi centimetrami sa pokúšam vyliezť do sedla Super Endura, ale o par sekúnd sedím na pol zadku v sedle a druhou nohou sa zľahka dotýkam zeme. Ježkovy zraky, motorka je stále na bočáku a ja sa Hergiho zmätene pýtam, jak že ho mám sklopiť. Nevie – nejako to ísť musí. Po chvíli sa mi to podarí a ja balansujem na dvoch špičkách. Mať o číslo menšiu nohu, neviem neviem :).

Rozbeh, otáčanie kvôli zamknutej bráne a prajem si, aby som nemusel cúvať – to by som musel najskôr zliezť. Vchádzame na cestu a vyrážame smer Modra, Šenkvice, Pezinok a potom naspäť na parkovisko pod Babou. Všetko je na svojom mieste, kolískový prepínač smeroviek funguje na výbornú, rajdy široké, ale na cestovanie dosť vysoko. Je to enduro, ale ide za plynom jak blázon, hryzie asfalt bez ohľadu na otáčky a to je prevodovka nastavená tak, že šestku tam hádžem až pri 80 km/h, nižšie sa už zakuckáva. A vôbec – kto by čakal šestku na takomto stroji? Brzdy sú také... No, prednú treba na ceste stlačiť trošku viac a zadná ide ľahko do šmyku. Skvelé nastavenie do terénu. Podvozok tvrdý, ale do kéélu, čo to má byť? Do zákrut to nepadá, ako by som čakal, netreba to do nich ani tlačiť – motorka do nich ide kontrolovane a sama. Žasnem a prekvapene sa pozerám v zákrutách na zem. Neskutočné – v zákrutách to ide rovnako krásne, ľahko a pritom s pocitom stability ako na rovnej ceste. Pri ceste naspäť nakladáme 140 a nadšenie ma rýchlo prechádza. Fučí na mňa jak blázon, vďaka vysokým rajdám sa motorky nedokážem poriadne držať rukami a zrazu zisťujem, že hore na stehnách mám nejaké malé svaly, čo vedia bolieť. Čo ma ale trápi omnoho viac je to, že predný blatník sa pri tejto rýchlosti rozkmitá a poriadne to hádže rajdami. Fuj. Spomaľujem teda na 130, kmitanie prestáva a ja sa znovu usmievam. Geniálna motorka. So Super Endurom sa lúčim len nerád, ale všetko mi vynahrádza motorka, na ktorú presadám.

990 Adventure S. Ikona sveta cestovných endúr. Motorka, ktorá asi ako jediná dokázala siahnuť na majestát bavoráckych géesov a v niečom ponúknuť ešte viac. Sedím na nej a cítim to, čo som cítil pred rokmi, keď som sadol na Varadero. Úcta a očakávanie. Štartujem, jedna a ideme. Pohodlie je na jednotku, motorka štíhla, výhľad vynikajúci, prístrojovka malá a prehľadná – skvelé.

O chvíľu zisťujem, že v porovnaní so Super Endurom motoru ako keby pribudol veľký zotrvačník a celkovo sa scivilnil. Na druhej strane trpí detskou chorobou striekačiek, ktoré japonské motorky prekonali už pred ôsmimi rokmi – trhaním pri uberaní a pridávaní plynu. Kam sa podel starý dobrý mäkký karburátorový prechod? A navyše mi vďaka úzkemu prednému plexi začalo fúkať pod prilbu. Aby som ale stále nekrivdil, motorka je stále veľmi živá, silná, prevodovka presná, sedlo krásne drží zadok a brzdy sú podstatne citlivejšie ako na Super Endure. Vraciam aj túto motorku a naozaj ľutujem, že som ju nedostal na dlhšie a že som ju nemohol poriadne zašpiniť. Nevadí, na všetko hádam raz príde. (V hĺbke ale stále cítim čosi, čo vo mne zanechalo Super Enduro a už teraz viem, že to vo mne zostane ešte veľmi, veľmi dlho...)

Bez toho, aby som si mohol vydýchnuť, mi Rakúšanka ukazuje, že začína moja jazda na supermotardovom okruhu. Na plastoch je napísané 690 SMR. Myslím na to, že motorky nie sú poistené, na to, že som si už dlho poriadne nezajazdil zákruty, na to, že na supermotarde je jazda omnoho technicky náročnejšia a cítim pochybnosti. Usporiadateľ mi už druhýkrát ukazuje, aby som vyrazil na trať, tak sa to už nedá dlhšie odkladať a vyrážam na okruh ako prvý. Začínam veľmi opatrne, oboznamujem sa s motorkou a zisťujem, že jej ktosi ukradol späťáky. Aspoň že smerovky jej nechali :). Púšťam pred seba Tina a ten tomu nakladá. Naklápam to stále viac supermotardovým štýlom s nohou vedľa predného kolesa, ale driftovať sa bojím. Motorka je nová a mne ešte chýba potrebný skill. Jazda je ale úžasná. Po pár okruhoch si ustálim svoju rýchlosť, na rovinkách nepretekám a ujasním si prevodové stupne pre každú zákrutu. Konečne si začínam všímať viac supermotarda. Ostré je to ako britva, použiteľný rozsah otáčok veľmi široký, brzdy citlivé, motorka celkovo ľahká – móóže byt. 15 minút je až až a Tino ma obehne ešte raz – klopí superšportovým štýlom na koleno a na rovinkách točí čo to dá. Frajer. Ale každá jazda raz musí skončiť a ja vraciam motorku s koktejlom adrenalínu a endorfínu, ktorý mi ktosi vymenil za krv. Dávam dole prilbu a viem, že toto si tento rok ešte veľakrát zopakujem. Inak to nejde.

K motorkám ale patrí aj riziko a na obed je bilancia taká, že zo štyroch kamošov, ktorí sme sa ráno stretli pred stánkom KTM, sú dvaja v nemocnici. Našťastie nič vážne, takže vlastne nie je skutočný dôvod sa báť, ale netreba ani prehliadať ten zdvihnutý prst osudu...

Po testovacom dni KTM mi zostali pekné aj tie menej pekné spomienky, túžba sa znovu previezť po supermotardovom okruhu, pekná šnúrka na krk s logom KTM a 950 Super Enduro postavené medzi niekoľko málo ďalších motoriek kdesi hlboko v zadnej duši.

Kristián (Kristián Tino Dudík):

Ak ste v sobotu 26. 4. sedeli doma alebo nebodaj ste mali „slovenskú dovolenku“, môžete si ísť do obchodu kúpiť kartón vreckoviek na vyplakanie... KTM Day bola neskutočná bomba.

Počasie v piatok nevyzeralo zrovna na pusu, ale v sobotu bolo našťastie všetko inak a KTM-ky dostali to, čo im svedčí najviac: sucho a slnko. Na akciu som priletel ako úplne prvý, čo je fakt hodné zápisu do osobného archívu. Hore v kameňolome na nás už čakali zoradené nažhavené mattinghofské pomarančíky a bol to nádherný pohľad. Najmä ak som si uvedomil, že pár z nich sa mi dostane pod pazúr a konečne na vlastnej koži zistím, či má KTM lepší marketing alebo konštruktérov. Vyberať si bolo z čoho a nechýbali novinky 690-tkovej rady ako Supermoto/R, SMC, Duke, Enduro, nový SuperDuke, Adventure, Super Enduro, 990 Supermoto alebo štvorkolky 450 a 525 XC. Jednoducho Rakušáci tu mali na pojazdenie všetko na cestu, čo momentálne vyrábajú. Teda skoro všetko, pretože RC8-čka síce na Babe bola, ale iba na podstavci pre objektívy fotografov.

Po registrácii ste si mohli vybrať dva spôsoby ako KTM-kám zatopíte pod kotlom. Buď pôjdete na 20-minútový okruh okolo Pezinka a okolitých dediniek alebo si vyskúšate, čo zvládnete na okruhu hore na parkovisku v kameňolome.

Na rozohriatie si vyberám takzvanú guided tour, teda vozeníčko po cestách v okolí Pezinka a trochu ma mrzí, že organizátor nezvolil radšej trasu cez Pezinskú Babu, kde sa nachádzajú podmienky ako stvorené pre všetky motorky vyrobené v meste Mattighofen, ale zase na druhej strane chápem jeho obavy o bezpečnosť účastníkov a taktiež motoriek, ktoré by nemuseli drať asfalt iba pneumatikami.

Sadám na nádherného bieleho Super Duka a nervózne sa mrvím na sedadle čakajúc na povel, kedy môžeme vyraziť. Konečne je to tu, za jedna a jedeeéém! Po výjazde na hlavnú cestu ťahám výdatne za plyn a „Duce“ chvíľami šetrí prednú pneumatiku, čo by mali oceniť hlavne aktivisti za čistotu Zeme. Toto je jeho živel a keď ste si ho kúpili na očumovanie krajiny, ste hlupáci. Ideme vo vláčiku asi do 10 ľudí a napriek tomu, že nejdeme ani náhodou predpisovo, Duke chce viac, chce aby ste ho žmýkali čo najviac. Nevyzerá na to, ale ja by som si s ním kľudne vedel život predstaviť na okruhu, závodné gumy, otvorený výfuk a potrápil by nejedného superšporta. Ovládateľnosť je perfektná, brzdy stačí ovládať jedným prstom a je v nich toľko rezervy, že naša jazda bola len šmudlaníčko oproti tomu, čo by zvládli. Motor ťahá zamatovo krásne, ale neškodil by mu nejaký koník naviac, na druhej strane pre cesty s pomalými a stredne rýchlymi zákrutami je ho viac než dosť a Duke tam výhradne patrí.

Po príchode naspäť a pár minútkach očumovania ľudí lietajúcich na motardoch na okruhu vytvorenom na parkovisku si hovorím, že celkom dobré, ale sranda vyzerá podľa mňa trocha inak. Sadám na štíhlo vyzerajúce 690 SMC, no posed mi nič nehovorí. Toto ma nebude baviť, nie som na to zvyknutý. Vyrážam na trať a SMC-čko ma mykne za ruky. Ejha, ty si spurný kamoško, veď sa teda ukáž, kto z koho. Po úvodnej ľavotočivej nasleduje pomerne najdlhšia a respektíve jediná rovinka. Plynujem toho ďábla na dvojke, predok sa dvíha, no ubrať plyn ma donúti len cez moju mŕtvolu, radím za tri a potom treba ísť ostro na brzdy. SMC-čko sa podo mnou zvíja a pneumatiky zavíjajú, ale ja viem, že by zvládli ešte viac. Brzdy sú fajnové a budete si to nechávať na poslednú chvíľu, to je na supermotarde povinnosť. Prasknem s ním do zákruty a je to neskutočná paráda, ovládateľnosť bicykla a stabilita v náklone sú heslom dňa. Na výjazde z vingla je cítiť, že pneumatika má čo robiť a ja si to neskutočne užívam. Obrovská porcia zábavy, ako som mohol pochybovať? Škoda trocha chladnejšieho počasia, pretože obuté Supercorsy neboli až tak vo forme a párkrát mi ušli, no možno to bolo mojou (ne)schopnosťou. Ak by malo byť podľa mňa, volil by som ešte mierne tvrdšie nastavenie prednej USD-čky, ale priestor pre budúceho majiteľa na to je vo všetkých smeroch. Po približne 15 minútach takéhoto blbnutia zosadám s vyťahanými predlaktiami dole a nepochybujem, že sa tvárim ako malé decko z Ugandy, ktoré práve dostalo svoju prvú tabličku čokolády v živote. Stále to nechápem, ako to môže byť taká sranda.

Nič nenechávam na náhodu a utekám sa registrovať na ďalšiu motorku. Nedá sa. Sakra prečo? Ja chcem, chcem! Otravujem každého z KTM-ky, kto mi príde do cesty, ale nič z toho nie je, všetko je už obsadené. Ach jaj... Ale počkať, jedna 690 Supermoto tam stojí len tak osamote a borec kýve, že môžem ísť. Veď preto! Oproti SMC-čku je cítiť miernu nadváhu a zdalo sa mi, že ani reakcia na plyn nebola taká ostrá. Ak si však uvedomím, že 690 Supermoto je myslené hlavne na každodenný život (ale život v šmyku), ide mu to na dráhe perfektne. Nie už toľko mne, pretože po pár kolečkách si zadná Dunlopka na výjazde zo zákruty povedala, že mojich somarín dnes stačilo a posiela ma k zemi. Nie je nad to stráviť víkend v nemocnici, že?

Bola to výborná akcia a každý kto zaváhal, oveľa prišiel. Značky, ktoré sa o svojich (aj budúcich) zákazníkov starajú neustále pribúda a KTM-ka nám v sobotu ukázala, že ani slovenský trh jej nie je ukradnutý a podľa mojich informácií ľudí, ktorí boli na akcii skutočne oslovila. Mňa až priveľa. Ďakujeme!

P.S. Ospravedlňujem sa KTM sa otlčenú motorku, Herghottovi a Agressorovi za riešenie „môjho problému“ a v neposlednom rade našim zdravoťákom za vtipy, ktorými ma zásobovali.