Offroadové Alpy 2/6

Pred Milánom mi svieti hladné oko, ale kvôli zle označenej pumpe na ňu nestíham odbočiť a ďalšia pumpa nefunguje – ani self service. To už mám riadne bobky. Našťastie ďalšia pumpa je už funkčná. (a pre istotu ide za mnou môj osobný tanker Vicky, so svojimi 33 litrami :) )

Do Bardonecchie už prichádzame takmer bez problémov, po ceste dávame obed, kde si svojím novým švajčiarskym nožíkom fajne zarezávam do bruška palca a toto „zranenie“ sa mi potom otvára celú dovolenku. Na diaľnici ešte kvôli búrke obliekame nepremoky a zamračené počasie nás sprevádza až do dnešného cieľa cesty. Zajtra nás čaká ďalší veľký deň a preto si skoro líhame a spíme.

Bardonecchia (ITA) – Sommelier (ITA)

189km, celkový priemer 16km/h, celkový čas 11h 31m

Prebúdzame sa do slnečného rána, ale ja mám stále mokro v čižmách. Využívam teda hotelový fén a usilovne suším.

Po raňajkách platíme hotel a vtedy sa spustí dážď. No nič, vyrážame na diaľnicu smer Susa aby sme si urýchlili cestu na náš ďalší pass - Col delle Finestre. Počasie sa medzitým umúdrilo a svieti silné slnko.

Začiatok výstupu je asfaltový, až neskôr prejde na nespevnený povrch a tento krát veľmi príjemný, hoci je po daždi, tak tvrdý. Ide sa perfektne, snažím sa v zákrutách driftovať a naklápať mašinu. Taký som naradostený, že v úplne poslednom vracáku sa kochám pohľadom na hlbokú škáru pri múre, čo nemôže skončiť ináč než že tam skončím ja a motorka zasa leží na kufri :)

Vicky ako ma zbadal, tak nevedel čo robiť a radšej položil motorku aj on. Típek čo bol hore na passe sa musel šúľať, keď nás videl.

Tento pass je offroadový iba z južnej strany, zo severnej strany celý asfaltový. Počasie sa na nás troška mračí, ale náladu nám to nekazi a pokračujeme po asfalte dole. Vždy mi to príde úplne čudné, keď po čase zasa na motorke sedím.

Pri klesaní odbáčame na poľnú cestu, aby sme asi po kilometri narazili na pevnosť Serre Marie. Dávame obed, keď vidím, že na druhej strane údolia prší. Hneď balíme, začína pršať aj tu a my sa skrývame pod strieškou miestnej tabule s mapou. Za chvíľu sa k nám pridáva dvojica starších Talianov na štvorkolke.

Asi za 20min dážď ustáva a my pokračujeme. Teraz nás čaká offroad traverza so sériou passov. Dosť fúka, ale počasie sa jasne zlepšuje a výhľady sú nádherné. Pod nami hlboké údolie, ale povrch je pre nás vhodný, takže svižne pokračujeme, natáčame sa a veľa fotíme. Postupne prechádzame passmi Col del Assietta, Colle Blegier, Colle Bourget, Colle Basset a col Lauson. Nakoniec vychádzame na úplnom vrchole lyžiarskeho strediska pri Sestriere a neodolám sadnúť si do sedadla lanovky.

Schádzame do Sestriere – opäť ako v prípade Finestre je takmer celý zjazd (prevýšenie cca 1.000m) po asfalte, takže odporúčam náš smer. (ja osobne chodím radšej hore ako zjazdy - hlavne kvoli lodnému vaku sú zjazdy náročnejšie).

Pri zjazde zabáčame na vedľajšiu cestu, ktorú našiel Vicky na mape – cez lyžiarske stredisko Claviere. Vykľul sa z toho perfektný offroad (a dostali sme sa až nad 2.300m), miestami trocha náročnejší, ale po doterajších úspechoch si už veríme a nerobí nám to žiaden problém.

Všetko nám vychádza perfektne hladko, je krásne počasie a tak sa vraciame skratkou do Bardonecchie a ideme pozrieť jeden z vrcholov alpských offroad passov – Sommelier.

Sommelier je jedným z najvyšších passov, týči sa do výšky máličko nad 3.000m. Je to jednosmerný pass. Kvoli vysokej návštevnosti je prístup obmedzený od pondelka do štvrtka.

Začíname výstup s tým, že potom sa rozhodneme, či budeme vládať až na vrchol alebo niekde zakempujeme. Je už síce neskoro a už citíme aj únavu, ale taký výstup sa nedá odkladať. Terén celkovo nie je ťažký, ale miestami sú bahnité úseky alebo popadané veľké skaly, ktoré výstup značne sťažujú. Raz to aj pokladám na zem, ale to nás už nemôže rozhádzať.

Za jednou zo zákrut vidíme na ceste zaparkované tri autá, 2 plnokrvné offroady na all terrain pneumatikách a – porsche cayenne na letných gumách :) Respect pred takým výkonom šoféra. Ďalej sa ísť nedá, lebo cesta je pod nánosom snehu. Počkáme kým Luxemburčania odídu na svojich autách, štartujeme motorky a slávnostne s nimi nabehneme na sneh kde po pár metroch obaja padáme.

Potom už na tento skvelý nápad bohujeme, lebo vybrať motorky späť na cestu nám trvá asi 20 minút a zasa mám v čižmách mokro.

Napokon pri zapadajúcom slnku schádzame späť do doliny, kde pri Luxemburčanoch (ktorí nás aj ponúkli pivom) už potme Vicky rozkladá svoj nový stan. Pre mňa je to prvé stanovanie v živote, a to v 2 300 m n. m. a nadivoko. Slušné, nie?