Moja druhá sezóna s KTM LC4-kou

Pomaly som začal poškuľovať po kamošovej (samifumi) motorke. Bola to Yamaha DT 125, r. v. 1998. Hneď som vedel, že enduro bude moja parketa. Ešte rok som vydržal, doškrabal prachy druhé leto v UK a rozhodol sa, že ju od neho kúpim. Začalo skoro ročné pripravovanie rodičov, že si chcem kúpiť motorku. Doma ani počuť, jediné, čo mi dookola vraveli bolo: „Načo ti to bude, na tom sa len zabiješ, kúp si radšej auto.“

Samozrejme, ja ako správne dieťa každých rodičov, jedným uchom dnu – druhým von. A tak som sa dopracoval k DT-čke. Bola to moja prvá motorka, a doteraz na ňu nezabudnem. Nemôžem na ňu jedného krivého slova povedať. Dostal som ju v skvelom stave, aj som ju v takom odovzdal. Ale tento článok, nie je o DT-čke...

Ako som ju zbalil.

Po pol roku som pociťoval, že pri 125ke mi začína hlavne v lese chýbať výkon, tak som začínal poškuľovať po niečom silnejšom. Jediné moje kritérium bolo, aby to bola aspoň 400-vka, enduro a na značkách. Začal som brúsiť netom, a našiel som dve kandidátky. Bola to Yamaha TT 600 a KTM 640 LC4, obe okolo r. v. 2000. Keďže Yamaha bola až niekde pri Žiline a KTMka len asi 20 km od mojej chaty, išiel som na ňu pozrieť. Po prvom zhliadnutí to bola láska na prvý pohľad. Poznáš to – zbadáš ju a v duchu si povieš, ak budem mať túto, budem asi najšťastnejší človek na svete. Po pár dňoch som na ňu zízal vo svojej garáži ako nevyhonený pubertiak.

Bola to krásavica, čierno-strieborná, r. v. 2001 a ja som bol tretím majiteľom. Vôbec mi nevadilo, že blinkre boli riadne oťukané a predný blatník trošku prasknutý, že má nálepky supermoto, a je to enduro. Jednoducho modelka z Rajchu. Vysoká, štíhla, vysoké zdvihy, vysoké sedlo.

Nabalený na výlet

Motor

Nie som moc technický typ, tak len tak laicky. Motor je vodou chladený jednovalec, štvortakt, s obsahom 625 cm3 (aj keď označenie je 640 – doteraz som nepochopil to značenie, ale zase všetko nemusím chápať). Výkon 49 koníkov pri 7500 otáčkach. Je to ešte karbecová verzia, s elektrickým štartérom aj s nakopávačkou pre prípad zlyhania elektriky. Záberové koliesko je 16-zubové, sekundárne 42. Má 5-stupňovú prevodovku, a kedže to nie je bavorák, tak má reťaz. Olej mením každých 5 tis. km, dávam tam plnú syntetiku 10W50. Vždy mením spolu aj s filtrami, ktoré sú dva – jeden v motore, jeden zavesený vpredu na ráme, keďže olej je aj v ráme.

Podvozok, kolesá a všetko ostatné

Výška sedla je 955 mm, čo stačí na to, aby ste si počas jazdy mohli dať dole nohy zo stúpačiek, a nedotkli sa zeme (často to využívam, keď jazdím dlhšie trasy). Posed je na dlhšie kilometre dosť tvrdý a úzky, takže po takej stovečke v zadku si musíš dať prestávku. Zdvihy 270 mm / 300 mm. Tvrdosť zadného tlmenia sa dá upravovať nádobkou so stlačeným vzduchom, takisto pružina sa dá stlačiť prstencom zospodu. Predné tlmiče sú upside down, a nastaviteľné pri okulároch. Samozrejme, ako všetko tlmenie na KTM, je to White Power. Obe brzdy sú kotúčové, predná s priemerom 260 mm, zadná s priemerom 220 mm s pancierovými hadicami, samozrejme od Bremba. Nádrž je 10 litrová, s 2 l rezervou a ak to človek nepreháňa, a jazdí pokojným tempom, tak mu to vydrží do rezervy nejakých 160-170 km. Priemerka vychádza okolo 5-6 litrov, ale všetko závisí od toho, ako jazdíte a akým terénom. V lese je to o niečo viac ako 6 litrov, po asfalte sa motáte okolo 5 litrov. Predné kolo je 21“, zadné 18“. Momentálne tam mám v predu obutú TKC 80 s rozmermi 90/90/21, vzadu je Mitas E-09 Dakar s rozmermi 120/80/18. Asi najlepšia kombinácia, čo som zatiaľ mal. Ale predok idem meniť, takisto za Mitasku Dakarku, tak uvidíme. Sú na nej chrániče rúk a hliníkový chránič motora, ktorý si neviem vynachváliť, keď počujem občas tie šupy od kamienkov. Stupačky sú crossové, takže v teréne dobre držia nohu. Na palubovke je len ukazovateľ rýchlosti a 4 kontrolky – olej, diaľkové svetlá, neutrál a smerovky.

Po offroad výlete na Hriňovej

Pocit z jazdy

Zo začiatku som ani rozprávať nevedel, keď som zosadol. Je to jednoducho niečo úžasné. Hneď na druhý deň po kúpe ma postavila na zadné, lebo som nebol zvyknutý na takú silu, keďže som prestúpil zo125ky. Odvtedy len zopár malých enduro pádov, čo nie je nič výnimočné. Pravidelne som na nej absolvoval výlety k momulovi, čo je cca 250 km a s ním často celodenné lietanie po lese. Nie je to motorka na dlhé cestovanie (sedadlo je úzke a trochu tvrdé), aj keď minulý rok sme absolvovali ako partia cestu okolo Slovenska. Kedže je to veľký jednobuch, človek si musí zvyknúť aj na vibrácie motora, ale na to sa zase doteraz žiadna ľadvinka nesťažovala – tie si to len pochvaľovali . Kedže má suchú váhu niečo okolo 136 kilogramov, s náplňami niečo cez 150 kg, je to niekedy v lese riadna makačka. Ale je to veľmi univerzálna motorka – dá sa celkom slušne pojazdiť aj v ťažšom teréne, ale dá sa jazdiť aj po asfalte. Maximálka je niekde okolo 150 km/h, ale to má človek problémy sa vôbec udržať, keďže ochrana pred vetrom je minimálna, resp. žiadna.

Na ceste okolo Slovenska

Prerábka na motard

V poslednej dobe som dosť často jazdil do práce, tak som sa niekedy pred Vianocami rozhodol, že si zakúpim motardové kolesá. Obe sú 17 palcové a obujem na ne Dunlopy Sportmax Mutant – predná 120/70/R17, zadná 160/60/R17. Zatiaľ tam nechám rozetu z endura, ale keď budú loowe navyše, chcem mať jednu reťaz a rozetu na motard, a jednu reťaz a a rozetu na enduro. Jediný problém je, že motard ma predný brzdový kotúč s priemerom 320mm a enduro 260mm. Našťastie v Brembe na to mysleli, a dá sa zakúpiť nadstavec, ktorý brzdič posunie na požadovaných 320mm. Takže teraz mi už len stačí prehodiť kolesá, a môžem ísť skúšať, ako budem vedieť jazdiť na motarde.

Enduro na motardových kolesách

Spoľahlivosť

Tu si musím zaklopať, ŤUK ŤUK, ale doteraz sa mi nevyskytol žiaden veľký problém (toto ide niektorým asi veľmi ťažko prekusnúť, že KTM a nemá problémy). Jediné, čo mi prasklo, bolo gufero na záberovom koliesku. Okrem toho som nemusel meniť nič, len bežné opotrebenia (reťaz, rozeta, záberové koliesko, olej, ložisko v zadnom náboji). Kúpil som ju, keď mala najazdených 15 500 km, momentálne má niečo pod 29 tisíc. Mám ju necelé dva roky, a nenechala ma nikde a dúfam, že to tak aj zostane. Ale zase nikdy nehovor nikdy.

Dúfam, že ste moju článkovú prvotinu prežili bez ujmy na zdraví a nebudem zodpovedný za hromadné čitateľské harakiri na motoride.