VIDEO: Bledowská Pustatina alebo potulky Poľskou Saharou

Duchovným otcom tejto hriešnej myšlienky je niekto z dvojice André, Feri. Do boja povolali okrem mňa aj chalanov z Čiech, stanovili termín a miesto. Nakoniec sme sa dostavili piati: Andre, Feri (africanPo), Mambič, Čermi a ja Tomáš Hajduch - Awia. Zdenek alias Sršen dal prednosť českému Ataváčku a tak mal smolu. Ja som prizval ešte jaštericu (jascerica), ktorá sa však zostala vyhrievať niekde na slnku v Revúcej a zblúdilú dušu Hara (Peter Haršáni - Haro), ktorý nás svojím orientačným nezmyslom pre istotu ani len nenašiel. Nakoniec jeho story ste si už mohli prečítať tu: Poľské piesky.

Bledowská Pustatina je najväčšia piesková oblasť v strednej Európe (okrem prímorských oblastí). Priemerná hĺbka piesku je asi 40 metrov. Počas druhej svetovej vojny tu trénovali a testovali výstroj nemecké jednotky Afrika Korps.

Aby som ale veľa nevykecával, pozrite si priložené video. V 10-tich minútach uvidíte ťažké kredence od starej XL-ky, cez Ténéré a Big-a až po GS.

Video:

V Poľsku sme strávili celkovo dva dni. To je tiež asi tak minimálny čas potrebný na aké - také zoznámenie sa s pieskom. Ja, Andre a Feri, sme mali už nejaké pieskové skúsenosti z Portugalska z miest kde sa jazdí Dakar (Motoride Dakar Adventure 2008 – alebo cesta na zrušený Dakar). Piesok je veľmi nevyspytateľný podklad a človek sa hlavne na ťažkej motorke musí učiť jazdiť akoby odznova. Základom všetkého je držať plyn. Znie to jednoducho, len treba prekonať istý blok v sebe. Keď predné koleso robí čo chce - držať plný, keď sa moto nakláňa - držať plný, hore kopcom, dole kopcom, všetko jedno - držať plný, zákruty iba pod plným plynom. A to všetko na vyšších prevodových stupňoch (rozbiehanie zvyčajne na dvojke). To samotné však nepostačuje, jazdiť treba v stupačkách a neustále kontrolovať poskakujúcu motorku prenášaním váhy.

Kapitolou samou o sebe je rozbeh. Pomaly sa na piesku prosto nedá, dvojka a plný a držať, čím skôr do supačiek a nabrať rýchlosť. Na nerozjadenom piesku bez koľají je to jednoduchšie, taký ale na pustine nenájdeš. Užili sme si neskutočné množstvo pádov.

Po určitom čase keď prekonáš isté zábrany a strach a naberieš vyššiu rýchlosť zistíš, že piesok sa z triedneho nepriateľa mení na kamaráta. Na sypkom povrchu sa motorka v nízkej rýchlosti zabára, predné koleso tancuje, nedrží smer a udržať ju robí neskutočné problémy. Po prekročení istej rýchlosti (povedzme cca 40 km/h podľa sypkosti piesku) motorka už "pláva na povrchu." Koľaje už nie sú problémom, predné koleso si cez ne reže cestu. Avšak piesok nie je rovný, ale zvyčajne zvlnený, aj keď to možno nie je vidno na záberoch, vlny majú slušné prevýšenie a v tej rýchlosti to už začína byť problém. Ak niekto nechápal prečo majú dakarské špeciály také vysoké zdvihy, tak sa stačí na piesku svižne previezť. Podvozok ide často na doraz. Niečo o tom by mohol povedať Čermi, ktorý tak vletel do hlbšej vlny, do protisvahu. Predok BIG-a šiel na doraz až mu praskol blatník a Čermi letel cez riadítka. Našťastie bez následkov. Rýchla jazda je teda už len kompromisom medzi rýchlosťou kde sa dá na moto jazdiť a rýchlosťou kde sa dajú vlny prejsť bez ujmy.

Prvým krokom je zvládnutie jazdy na otvorenom priestranstve. Keď okolo nie sú stromy iba široká planina piesku. Motorka má tendenciu ísť vlastnou cestou a na planine to nie je až taký problém. Horšie je to už na lesných cestičkách. Tam si to vyžaduje technickejšiu jazdu, treba totiž motorku smerovať, vyberať zákruty, obchádzať prekážky... Práve táto jazda potrápila chalanov viac, no mne a Ferimu sa práve toto pozdávalo. Po čase mi jazda na plný kotol po planine prišla nudná. Aj preto sme sa s Ferim druhý deň odpojili a prejazdili dlhší úsek po cestičkách. Lesné zákruty, výjazdy, zjazdy, to všetko som po dvoch dňoch tréningu absolvoval v pohode, dokonca bez pádu aj keď v slabšom tempe ako Feri.

No a poslednou kapitolou je únava. Jazda v piesku slušne unavuje. Kým spočiatku sme tvrdili to čo nás naučili Portugalci: "váha dozadu, vystrieť ruky a pevne držať riaditka", postupom času som prišiel na to, že to nie je celkom tak. Treba jazdiť uvoľnene, lakte mierne prehnuté, riaditka nedržať kŕčovito a nechať im istú voľnosť poskakovať sprava doľava. Tancujúce predné koleso totiž patrí k jazde v piesku. Fakt, že je koleso vytočené málo kedy znamená, že moto začne hneď reagovať a zatáčať ako sme na to zvyknutí z asfaltu a iných terénov.

Záverom chcem povedať, že sme si z Poľska naviac odviezli aj suvenír. Na výjazde do obce Kluzce ma zastavila "Straža Lesnia". Neutekali sme, nerobili problémy a odišli sme s pokutou. Ako nám bolo vysvetlené, lesy v okolí Klucze sú chránené a je tam zákaz vjazdu. Ako nám však povedali Poliaci, na KTM-kách sa dá jazdiť v odľahlých častiach pustiny a tiež ďalej od Bunkra, ktorý je turistickou atrakciou.