Motoride Dakar Adventure 2008 – alebo cesta na zrušený Dakar 1/4

Po rôznych komplikáciach a neúspechoch sme sa do toho pustili traja, pomocnú ruku podal hlavne slovenský dakarský tím a firma Environ Servis zapožičaním dodávky.

Takto sme hneď ráno prvého januára usadli do dodávky v zložení Tomáš Hajduch (Tomáš Hajduch - Awia), Ondrej Janiga (Andre) a František Lorinc (africanPo) spolu s našimi motorkami. Nutný presun cez Európu až do Lisabonu nám zabral dva dni. Dodávka mala úpravu aj na spanie, a tak jeden mohol spať, kým ďalší šoféroval a tretí oddychoval na sedadle spolujazdca. Skoro ráno tretieho januára sme už vykladali náš materiál, aby sme odovzdali dodávku nášmu tímu. Boli sme v centre diania najťažšej súťaže na svete.

3. – 4. január – Technické prebierky

Našim hlavným cieľom malo byť zdokumentovanie účinkovania Slovákov na tejto súťaži. Okrem európskej časti sme mali v pláne vyraziť aj do Afriky a sledovať Dakar až na hranice Mauritánie. Odtiaľ sme mali v pláne preskúmať Maroko, zajazdiť si v piesku a navštíviť zaujímavé miesta tejto krajiny. Aj preto táto cesta dostala podtitul dobrodružno-reportážna. Ako šéfredaktor stránky motoride.sk som sa hneď od prvého dňa pustil do práce a hlavne objektívom fotoaparátu som sa snažil priblížiť dianie v Lisabone čitateľom. Fotografie a krátke správy som však zasielal aj do slovenských tlačových agentúr (SITA, TASR) denníkov, televízií a ďalším médiám. Všetko prebiehalo hladko, tretieho januára poobede naši začali s technickou prebierkou a my sme boli vo svojom živle, v strede celého tohto úchvatného kolotoča zvaného Dakar, ktorý však väčšina pozná iba prostredníctvom televízie. Pozri reportáž z prvého dňa Rally Lisabon - Dakar 2008 - 3. 1. 2008 - technické prebierky.

Trochu nás zaskočilo prerušenie technických prebierok večer. Jarova aj Ivanova motorka zostala cez noc v stane. Nasledujúci deň však všetko pokračovalo hladko a okolo jedenástej hodiny Jaro aj Ivan zaparkovali motorky do uzavretého parkoviska – Parc Fermé – kde mali zostať až do štartu. My sme sa presunuli do tlačového strediska, kde mala byť povinná tlačovka pre novinárov sledujúcich európsku časť. Namiesto nej ale na tabuli visel oznam o mimoriadnej tlačovke na 12.00 miestneho času (na Slovensku 13.00). Hodinku sme teda presedeli v stredisku absolútne netušiac, čo sa bude diať.

Pár minút pred začiatkom tlačovky ju presunuli ešte o pol hodinu neskôr a v tlačovom stredisku začali podozrivo zvoniť mobilné telefóny. Naozaj celý svet už vedel správu, ktorú priamo v centre diania netušil nik. „Dakar 2008 je zrušený,“ vravela mi manželka v telefóne a ja som tomu nemohol uveriť. Chaos, ktorý nastal všade naokolo, sa dá len ťažko opísať. V priebehu ďalších pár minút som mal množstvo telefonátov a SMS-iek, no odpoveď na stále rovnakú otázku som nevedel. Až príchod Etiene Lavigna, šéfa organizácie ASO, spolu so strohou tlačovou správou potvrdila to, čo sme tušili. Dakar 2008 bol pre teroristické hrozby zrušený. Etiéne dostával na tlačovke nepríjemné otázky. Informácie o hrozbe prišli od francúzskej vlády a nebezpečenstvo hrozilo celému Dakaru. To je dôvod prečo rally neskracovali, varovanie znelo doslova: „Nepostaviť jediné auto ani motorku na štartovaciu rampu.“ Na otázku, prečo nezorganizovali aspoň skrátenú verziu, odpovedal stručne: "Organizujeme Dakar a nie fiasko!" Po tlačovke som hneď telefonoval s Herghottom a vyšiel článok Dakar 2008 zrušený!.

Ako obarení opúšťame miestnosť. Vonku v tom čase stále prebiehali technické prebierky akoby sa nič nedialo. Neprešla však ani hodina a centrum diania sa úplne vyprázdnilo. Všetci organizátori z nespočetného množstva stanov zmizli a zostali tam iba zmätení pretekári a členovia tímov. Obrovské sklamanie sa dalo cítiť na každom kroku a ani tí najtvrdší chlapi sa neubránili slzám. Rok tvrdej práce, príprav, zháňania nemalého množstva peňazí, sponzorov, tréning a príprava techniky – to všetko v priebehu pár minút vyšlo navnivoč. Organizátori zostali iba pri bráne uzavretého parkoviska a odovzdávali už prebraté stroje pretekárom. Celým Lisabonom sa niesol zvuk motoriek a dakarských špeciálov, ako sa všetci presúvali z centra ku svojim hotelom – nahnevaní aj sklamaní. Túto atmosféru a hlavne o svoje pocity v týchto chvíľach s aktuálnymi fotkami som vtedy zverejnil v článku: Dakar 2008 - atmosféra pod bodom mrazu.

Čo ďalej, to bola naozaj zložitá otázka. Zo zrušením podujatia ako Dakar, hlavne keď to mal byť 30. ročník, nerátal nik. Lisabon bol plný techniky a ľudí, ktorí mali ísť do Afriky. S odvozom domov nikto nerátal. Letenky z Lisabonu boli zrazu problémom. Tieto problémy riešil aj slovenský tím. Plán vyraziť do Maroka a otestovať aspoň v piesku nové motorky a Tatru prekazilo stretnutie s organizátormi. Ten to neodporúča, ba priam to zakazuje. Takže sa ide domov. Aj my traja sme si dali poradu a rozhodli sa podať pomocnú ruku. Dodávku, ktorou sme do Lisabonu prišli, prenecháme tímu, aby mal ako doviezť motorky na Slovensko. My sa domov dostaneme na našich motorkách. A tak sa stalo, že nasledujúce ráno, 5. 1., sme v Lisabone zostali už len my.

5. január – náš malý Dakar – 214 km

V noci z Lisabonu odletel Jaro s Ivanom a ďalší ľudia, skoro ráno odišla aj Tatra a ostatné autá. My sme ešte večer do jednej krabice vytriedili veci, ktoré nebudeme na našu cestu potrebovať a dovezú sa domov v dodávke. Vzhľadom na varovanie organizátora pred Marokom, a aj fakt, že celý náš tím sa rozhodol do Maroka neísť, sme nad touto alternatívou nepremýšľali ani my.

Ešte doobeda sme vyrazili smerom k hotelu Inatel, kde bol ubytovaný kanadsko-americký tím Pan-Am racing s kameramanom zo Slovenska Mirom (moab). Ten nás kontaktoval ešte pred našou cestou cez diskusné fórum a tu v Lisabone sme sa aj stretli. Len čo sme do hotela dorazili, povedal nám, že dakarskí jazdci spolu s partiou Portugalčanov (klub Nomads) chystajú jazdu do piesku asi 50 km od Lisabonu, presne do miest, kde sa jazdila prvá etapa Dakaru 2007. Takúto ponuku sme si nemohli nechať ujsť, zhodili sme rýchlo batožinu a pripravili mašinky. Okrem dakarských jazdcov Johna Deyckesa na Aprilii 450 šiel s nami aj Philip Symons na KTM 640 a Portugačania na rôznych viac alebo menej upravených endurách. Medzi nimi boli aj dve BWM GS. Portugalčania nás uistili, že veľké mašiny pôjdu ľahšiu trasu.

Počasie nám veľmi neprialo, teplota bola okolo 10 - 15 stupňov a padal dážď. Mokrý piesok mal byť však podľa Portugalčanov ľahší na jazdenie. Vyrazili sme v skupinke asi 20 strojov na dosť divokú jazdu cez Lisabon. Zápchy neboli problémom a šlo sa ďalej podľa hesla: „Nezastavujem, máme zpoždění!“ Ručička tachometra vkuse atakovala diaľničné rýchlosti a na mýtniciach sme nezastavovali, ale šli stále cez ľavý terminál. Sem tam sa spustila siréna (ako sme neskôr vydedukovali, asi kvôli rýchlosti), tak dúfam, že domov nepríde pár pekných fotiek z Lisabonu. Zastavili sme až pri trajekte, kde čakali ďalší motorkári. Tento trajekt bol akousi skratkou, nešli sme na žiadny ostrov, len si ušetrili kilometre.

Na druhom brehu sme prešli pár kilometrov a zastavili na pumpe, kde čakali ďalší bikeri a dva džípy. Tu sa začalo sfukovanie pneumatík. Portugalci nám odporučili spustiť tlak na 0,9 atmosféry pre bezdušové pneu a trochu menej pre dušové. Potom sme už vyrazili do piesku. Najprv cestou s menej hlbokým pieskom na miesto, kde štartovala prvá etapa Dakaru. Vysvetlili nám, kde bola štartovacia rampa aj ako sa to jazdilo. Tiež dráhu nákladiakov, ktoré mali problém vybrať ostrú 90-stupňovú zákrutu, a tak si rok čo rok robili vlastnú trasu pomedzi stromy. Tu sme sa aj rozdelili, ľahšie stroje a dakarskí jazdci vľavo, mastodonty rovno.

A tak to začalo. Napriek dažďu bol piesok dosť sypký. Zložitosť prejazdu bola priamo úmerná hĺbke piesku. Teória? Zabudni na jednotku, rozbiehaš sa na dvojke a plný kotol. Predné koleso si robí čo chce, nesnaž sa ho korigovať. Čím skôr naber rýchlosť a postav sa do stupačiek, narovnaj ruky a prenes váhu dozadu. S narovnanými rukami ľahšie udržíš kmitajúci volant. Potom len kopať rýchlosti, zadné stále v zábere a pracovať celým telom, aby si udržal rovnováhu. Motorka si totiž robí čo chce... Ono to ide dobre a čím rýchlejšie tým lepšie. Bežne som tam mal štvorku alebo päťku a rýchlosť tak 60 – 80 km/h. Cesty boli skôr rovné, bez zákrut, hĺbka piesku sa menila, časté boli mláky, niektoré poriadne hlboké. Sem tam nejaké tie prekážky, popadané stromy a konáre.

Keďže nás šlo veľa nebol veľmi čas fotiť a filmovať. Foťák aj kameru som mal v tankvaku. Pri jednom z brodov ma niečo udrelo do stehna, ale nevenoval som tomu veľmi pozornosť. Následne bol pred nami výjazd v hlbokom piesku. Vpredu ale spadol Portugalčan na GS a Feri zastavil za ním. V kopci som ostal stáť aj ja, že ich aspoň odfotím. Pozerám na nádrž a takvak nikde. Aha, už viem čo ma udrelo do kolena. Hneď som vystúpil a naozaj, asi 300 metrov odo mňa ležal na zemi tankvak. To však už pri ňom bol Portugalčan s Jeepom a naložil mi ho do kufra. A tak sa vlastne stalo, že z celého jazdenia máme minimum fotiek...

Portugalčana na GS hore vytlačili, Feri zbehol z kopca a vybehol výjazd v stupačkách. Ja som ho zvládol s jedným zaváhaním, ale bez zastavenia a bez pádu. Andre šiel hneď za mnou a vyskúšal si skok do mäkkého piesku. Chalani ho ochotne roztlačili. Trochu zmiešané pocity som mal pri jazde z kopca. Nemám to vo všeobecnosti rád ani pri jazdení v teréne u nás, ale plný kotol dole kopcom, kde logika vraví skôr brzdiť...

To najťažšie na nás však ešte len čakalo. Prišiel úsek s naozaj hlbokým pieskom. Tí najrýchlejší vyrazili dopredu, narobili kopu koľají a to bol ten hlavný problém. Kým som šiel medzi nimi, nemal som problém. Zastavil som ale pri Portugalčanovi, ktorý šiel predo mnou. Z ničoho nič zastavil hodil na zem motorku a prilbu a vybehol do lesa. Prišlo mu zle a musel vyložiť raňajky vrchnou cestou. Neviem či to bola piesková choroba alebo mal ťažký večer, no naznačil mi, že je všetko OK. Tak sme mu aspoň dvihli motorku a pokračoval som ďalej. To už ale okolo prešla kopa motoriek, ktoré narobili koľají, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani hlavná stanica v Lisabone. A tu začali ťažkosti. Z koľaje sa nedostaneš, ak nemáš rýchlosť a nestojíš v stupačkách. V koľaji nenaberieš rýchlosť, lebo pri prvom vytočení predného kolesa letíš k zemi. A je to tak začarovaný kruh. Keď som mnou drblo na zem asi šiestykrát na úseku možno slabých 200 metrov, pristavil sa chalan, že má tiež GS a že mi to niekam posunie. Na nasledujúcich asi 50 metroch s ním drblo o zem asi 6-krát, keď prišiel s teóriou, že som z gúm odpustil málo vzduchu. (Spúšťal som na asi 0,95 atm.) Spustil mi predok. A slávnostne mi odovzdal motorku, ďalej to už neskúšal. Dojazdil som to horko ťažko až na tvrdší povrch, no Feri mi ukazuje na predné koleso. Spustili mi to priveľmi, unikol vzduch, pneu sa odlepila od ráfika, dovnútra sa dostal piesok. Pustili sme sa teda do opravy. Najprv nafúkať kompresorom. Nešlo to. Tak sme čistili ráfik od piesku. Piesok sa však dostal aj dnu a proste to netesnilo. Po umytí v rámci možností sme stiahli pneu poruhom, aby dosadla na ráfik, no aj tak sa to nepodarilo nafúkať. Nasledovala demontáž kolesa a vyzutie. Zvnútra som povyberal piesok zmiešaný s UltraSealom a nahodili sme dušu. Oprava nám zabrala asi 45 minút a pomáhali mi počas opravy hádam všetci Portugalčania a dodnes neviem, od koho bola duša.

Vyrazili sme už po tvrdšom povrchu do reštiky a pomaly domov. Keď som obiehal jedného z jazdcov, v rýchlosti som skočil do nerovnosti a zdochol mi motor. Ostal som stáť. Nešla elektrika. Všetci pokračovali, no zastavil sa pri mne znovu jeden z Portugalčanov. Po chvíli pátrania sme prišli na to, že ten, kto montoval alarm, dal nie veľmi šťastne kábel a po prepružení vo veľkej diere akosi nádrž sekla kábel z alarmu. Bol to práve kábel imobilizéra. Opravili sme to behom krátkej chvíľky a dobehli chalanov v reštike. Feri bol medzitým ešte pojazdiť nejaký bonusový piesok. Trasu, ktorú sme prešli, si môžeš pozrieť tu: 1. etapa Dakar 2007 - jazdenie v piesku.

Z reštiky po krátkom občerstvení sme šli len dofúkať gumy a umyť motorky na benzínku a na trajekt. Nočný prelet Lisabonom, kde som sa stratil (ušli mi na moste 25. apríla) a dorazil som do hotela ako prvý (domáci poblúdili). Večer sme boli totálne grogy, unavení, spotení, sem tam dobúchaní, ale šťastní. Žiaľ, pritrafila sa aj jedna zlá správa...

Chalani v akomsi nepochopiteľnom pomätení mysle, keď balili veci, ktoré pôjdu na Slovensko v dodávke, poslali obaja každý po litri domácej slivovice. A naše zásoby zostali na mojej pollitrovke domácej, ktorú mi na cestu venoval pallika777. Vonku bol celý Pan-Am tím a dvadsať Portugalčanov, ktorí nám celý deň robili sprievodcov, dvíhali a roztláčali motorky a my sme mali pol litra... Treba ale povedať, že Feri nezabudol do svojej motorky nabaliť 1,5 l fľašu džúsu z Kauflandu za 9 Sk :-)

Zahájili sme teda núdzovú taktiku a na občerstvenie sme zavolali Mira. Zvyšok večera sa niesol v nekonečných debatách so šéfom tímu Pan-Am (pozvali sme ho na Slovensko) a neskôr aj jazdcami Johnom Deyckesom a Philipom Symonsom. Ak ti toto meno niečo hovorí, tak bol to jeho brat Elmer Symons, ktorý žiaľ na minuloročnom [clanok Dakare našiel v 4. etape smrť 1431]. Snom jeho brata bolo doraziť do Dakaru v mene Elmera. Bol to práve Jaro Katriňák, ktorý pred rokom našiel Elmera a zavolal k nemu pomoc. Philipovi som povedal všetko, čo som o tejto veci vedel a Philip sa strašne chcel s Jarom stretnúť. Bol to predsa posledný človek, čo videl Elmera. Jaro však toho dňa skoro ráno odletel.

Treba povedať, že Feri nespravil aspoň jednu chybu a domov neposlal aj zásoby slaniny. K tomu pridal Miro svoje klobásky, ktoré mu poslala mamka zo Slovenska, a tak sme svojich hostí hostili ako sa na Slovákov patrí. A musím povedať, že im naozaj chutilo.

Večer sme ešte snovali plány na našu budúcnosť, ktorými dominovalo hlavne rozhodnutie o Maroku. Napriek tomu, že som bol ráno zmierený s tým, že ideme domov, večer som už bol rozhodnutý do Maroka ísť. Svojou kvapkou k tomu prispeli aj Portugalčania, ktorí nás presviedčali, že nie je čoho sa obávať. Celkovo sme sa s touto otázkou začali pohrávať už na trajekte pred jazdením v piesku.