Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 2648 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 28534
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (16994)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (11540)
Hodnotenie: (35 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (54)  [Verzia pre tlač] Tlač

Elefantentreffen 2010 – ako motorkári s prírodou bojovali

 Zdieľať

Pridané: 03.02.2010 Autor: Peter Fischer
Čitatelia: 17775 [Mototuristika - Európa - Moto-akcia]

Matka príroda si pre návštevníkov tradičného kultového zimného motorkárskeho zrazu tentoraz prichystala nezabudnuteľný zážitok – snehovú kalamitu, nepriechodné cesty, silný vietor a dvojcifernú teplotu pod nulou.

Presnejšie povedané, príroda sa s prichádzajúcimi motorkármi pohrala iba v najexponovanejšom čase, teda v piatok po piatej. Tí, čo prišli deň predtým, boli deluxe v pohode. Nemuseli sa brodiť v snehu, nemuseli stavať stan v snehovej fujavici, nepremokli, nepremrzli.

Infobox

Elefantentreffen (stretnutie slonov) je zimný motorkársky zraz s 54-ročnou tradíciou. Názov vychádza z toho, že na úplne prvom stretnutí v roku 1956 sa zišlo 20 majiteľov strojov Zündapp KS601 so sajdkárami, ktoré boli vtedy prezývané „slon“. O rok neskôr ich bolo 44, potom prišli aj iné modely a značky, čím počet návštevníkov prudko stúpal - napríklad na piatom ročníku sa zišla tisícka motorkárov. Pôvodné miesto stretnutia takýmto návalom už nestačilo, a tak sa priebežne menilo (Nürburgring, Salzburgring), až v roku 1972 prišiel rekord v návštevnosti, kedy sa zišlo 15 000 mrazuodolných motorkárov. Po niekoľkých menších prestávkach spôsobených organizačnými nezhodami a protestami ochranárov sa miestom konania napevno stal areál Loh pri dedinke Solla v Bavorskom lese. Odvtedy ubehlo už 22 rokov, počas ktorých sa počet účastníkov pohybuje okolo piatich tisícok. Počasie raz praje viac, inokedy menej – napríklad v roku 1999 neprišli takmer žiadni Taliani, pretože Alpy boli kompletne pod ľadom a snehom. Naopak, minuloročná zima priniesla iba málo snehu a denné teploty nad nulou. Počas posledného januárového víkendu 2011 sa uskutoční 55. ročník, na čo upozorňuje aj účastnícka brožúrka – asi že bude fajná žúrka :)

Na Elefant sa však nechodí iba za zábavou, ale aj za spomienkami. Vždy v sobotu večer prebehne sviečkový sprievod, minúta ticha a omša za zosnulých motorkárov. To je nádherná udalosť, ktorá poteší každé motorkárske srdce – veď tých hore to musí nesmierne tešiť, že ich kamaráti prejdú stovky a tisíce kilometrov v mrazoch, aby si ich prišli takto uctiť.

„Svalnatých klávesníc“ vo fóre bolo veľa, ale s klesajúcou teplotou a pribúdajúcim snehom sa odmlčali. Dokonca odriekli aj tí najodhodlanejší, Awia a elefantský veterán Janko Psycho Jašterica Maukš, lebo sa nevedeli vykopať zo snehu v Revúcej. Deň pred odchodom boli na Slovensku mrazy okolo mínus 19 stupňov... Aj Majlanko ráno radšej sadol do auta než na poldecový skútrik, napriek tomu, že silno investoval do zimnej výbavy a ochrany pred studeným vetrom.

Na dohodnutom mieste sa teda ráno stretávame traja – Robo na svojej KTM Krad 250, Peťo na endurku Keeway Exceed 200 a ja na milovanom skútriku Honda Lead. Čoskoro doletel Peťo na Transalpe so sajdkou, ale ten potiahne s Martinerom (KTM LC8) po diaľniciach (aj partia okolo Martinera presadla radšej do áut). Nás troch čaká presun po rakúskych okreskách popri Dunaji, za chrbtom nám pôjde plechovka s vozíkom. Vraj pre istotu.

 Niekde pred St. Polten, vládne absolútna pohodička
Niekde pred St. Polten, vládne absolútna pohodička

A tá istota nám prišla vhod toť hneď za Viedňou. Robovi strelila reťaz a jeho KTM sa stáva imobilnou. Chalani ju nakladajú na vozík, kým ja prežúvam raňajky, mudrujem, nakrúcam a fotím. Po tristo metroch stojíme zase. KTM sa decentne zdrbkala na vozíku...

Pri Dunaji je citeľne chladnejšie. Mrazivý vietor na ňom nemá prekážky, sme nimi až my, čo nám značne uberá z telesného tepla. Teplomer našťastie nikto z nás nemá a žiadny sme cestou ani nevideli. Treba pripomenúť, že na zimu sme sa pripravili. Peťo má fajné blastre z karimatky a na sebe nepremok. Inak nič, dokonca ani vyhrievané rukoväte. Ja som si zas z karimatky vyrobil prikrývku na nohy, ktorá sa celkom osvedčila. Okrem toho mi výrazne pomáhalo vysoké plexi a vyhrievané rukoväte. S istotou môžem povedať, že na skútriku mám väčšiu tepelnú pohodu než minulý rok na Varane. A nie je to len nižšími rýchlosťami.

Úspešne sme dohrkotali až za Linz, kde sa krajina začala trochu vlniť. Sem-tam aj padal sneh, ktorý sa však pre silný mrazivý vietor popri Dunaji nedokázal roztopiť. A tak čím vyššie sme stúpali, tým viac snehu sme mali pod kolesami. Takto sme sa dotrápili až do Passau, kde nás zastihla tma. Pred nami ostávalo posledných 60 km, ktoré, čo sme nemohli tušiť, budú najťažšie z celej cesty. Neveriacky čítam esemesku od Majlana – „musíš mi kúpiť reťaze, inak sa hore nedostanem“. Pre istotu mu volám a potvrdzuje naše obavy. Hore sneží, cesty sú neodhrnuté, autá končia v priekopách a nedá sa takmer ani chodiť. O hodinu sme to zažili na vlastnej koži. A bolo to ešte horšie, lebo stále husto snežilo a snehu na ceste rýchlo pribúdalo. Trápili sme sa my aj motorky. Nie, takto sa tam naozaj nedostaneme...

V tom momente mala pre nás vidina zábavy väčšiu prioritu než dobytie kotla na vlastnej motorke. Nechali sme ich teda na križovatke v dedine Thurmansbang, na zraz nás odviezla na dva krát plechovka. Po ceste stretáme autá v priekope, odstavené motorky a unavených motorkárov, ktorí riešia rovnakú dilemu ako my.

 Odtiaľto pokračujeme autom
Odtiaľto pokračujeme autom

Pred hlavnou bránou sa ocitáme o 22.30, teda po takmer 17 hodinách, z ktorých čistej jazdy bolo hádam 13 hodín. Po rozbití tábora (rozložili sme sa ako bezďáci pri smetiakoch, nemali sme silu hľadať lepšie miesto) a doriešení ďalších logisticko-organizačno-zbytočne-vyčerpávajúcich-nepodstatných vecí zaspávame asi okolo tretej ráno.

V sobotu ráno sneženie ustalo a štyritisíc deviantov sa zobudilo akoby do iného sveta. Stretávali sa starí kamoši, nadväzovali sa nové priateľstvá, očumovali sa motorky a neuveriteľné zimné úpravy. Nesúvislo a neorganizovane sme sa spichli pri bufete v kotli, aby sme obnovili životné funkcie a zmysly. Kafé, kola a dve salámové žemle sú skvelé raňajky. Obďaleč zdravím Güntera Schaafa - elefantovského maskota, každoročného účastníka a zároveň pravdepodobne aj najstaršieho. O pár minút nastal zlomový okamih, keď si chcel Günter sadnúť. Jediné voľné miesto bolo pri našom stole... A tak sa zmenili naše nálady, pocity, pohľady a motorkárske životy. Tento vysoko vážený človek strávil pri nás asi hodinu, ukazoval nám veľa fotiek, výstrižkov z novín, rozprával vtipy a zážitky, dával hlavolamy a hádanky. Podpísal nám elefantovské nášivky, rozprával o svojich dvoch Reverkách (prvá mala tuším 288-tisíc km, druhá má teraz 170-tisíc) a nám len padali sánky. Silný zážitok, na ktorý v živote nezabudnem.

 Stretnutie s Günterom Schaafom
Stretnutie s Günterom Schaafom

Zvyšok soboty sme striedavo jedli, pili, debatovali, spali, obzerali motorky a podobne. V noci to na Elefante žije najviac – búchajú ohňostroje a svetlice, húkajú sirény, najmä sa však diskutuje na všetky možné témy bez ohľadu na národnosť alebo motorku. Na tomto zraze sú si všetci rovní, nikto nikoho neodmietne, základom je úsmev a často aj nejaká tá pálenka :) Nemá zmysel to viac opisovať, tú atmosféru treba zažiť na vlastnej koži. Každý, kto tak urobil, môže Elefant ďalším iba odporučiť.

Od nedele rána sa už všetko motalo iba okolo návratu domov. Symbolicky vyšlo slnko, aby sa dolinka obsadená motorkármi ukázala v tom najkrajšom svetle. Stúpajúci dym z pahrieb, štartujúcich motoriek, čajov a káv dával všetkému akúsi nostalgickú atmosféru. Budúci rok tu nebudem chýbať!

Viac napovie video. Dĺžka 21:17, strih Herghott. Pozor, obsahuje vulgarizmy!

Video: Elefantentreffen 2010 – ako motorkári s prírodou bojovali

Pohľad od RoboNM

Pojem, legenda, tradícia. V živote motorkára sú určité méty, ktoré by určite rád dosiahol. Daytona, Isle of Man, Dakar, Erzberg, Elefantentreffen. Ja osobne som si jednu už splnil a bol to práve Elefantentreffen. Už dlhšiu dobu som sa na tento jedinečný a veľmi špecifický zraz chystal, plánoval, špekuloval. Ale ako to v živote býva, neplánované býva najkrajšie. A preto som sa minulý utorok jednoducho nechal zlomiť a povedal si, no tak teda tento rok idem!

Narýchlo vypísať dovolenku, zohnať zimný spacák, zimné rukavice a zopár ďalších potrebných drobností, pretože ísť na motorke 400 km stanovať v januári predsa len vyžaduje určitú výbavu. Výber motorky padol spomedzi strojovne na malú kótýemku, na hrochovi sa bojím, alebo bez výhovoriek, je to ťažká krava a ja na to proste nemám gule. Pobaliť veci, skontrolovať stroj, spísať závet, udobriť sa s tým hore, jeden nikdy nevie... Vo štvrtok s PetromKeke a jeho bratom pre istotu zorganizovať auto s ťažným, vozík na motorky, keby náhodou niečo, doladiť zopár posledných drobností, nakŕmiť hlodavčiu farmu, nastaviť budík a dobrú noc.

Piatok ráno, nakopávam mašinu, benzín tak akurát na rezerve a smerujem na miesto spichu na OMV Aupark. Prichádzam tradične ako prvý. Dotankovať, kávička a čakáme. Postupne prichádzajú aj ostatní chalani, zdravíme sa, plánujeme. Herghott má samodomo itinerár s cestou a s iba minimálnym meškaním vyrážame. Cesty v pohode, väčšinou mokré, občas dokonca skoro suché, inak žiaden sneh a teplota pomerne prijateľná. Viedeň úspešne obchádzame, smerujem na St. Polten a... A tu sa moja osobná motopúť končí. Vo výjazde do kopca po preradení z jedna na dva motor zrazu vyletí do otáčok, motorka ostane stáť a ja sa nohami dotláčam na odstavisko. Roztrhla sa retázka. Svina. Agenti ropných monopolú opäť raz kruto zasiahli, niekde po ceste mi odcudzili segerku, uletel mi spojovací článok, reťaz vyštrbila zadnú rozetu a spravila ryhu do bloku motora. Fasa. Odteraz pokračujem už iba potupne ako spolujazdec v doprovodnej Frontere – mimochodom odteraz moje obľúbené auto.

Herghott a Peterkeke, zvyšní členovia skupiny skútristi, ktorá sa akosi scvrkla, pokračujú po vlastnej osi. Cesta prebieha pomerne pokojne, do Passau dorážame okolo 18:00, ostáva nám necelých 40 km. To by nemal byť problém... Nemal, ale telefonát od Majlanka, ktorý nás žiada o zakúpenie reťazí a vykresľuje snehovú apokalypsu, chalanom trochu uberá z kľudu.

Po ceste do bavorského lesa začína snežiť, cesty sa zužujú, zhoršujú, vrstva snehu hrubne, hrubne a hrubne. Ešteže je tma a chalani to poriadne nevidia. Postupne to začína byť pekne drsné a chalani to nakoniec necelých 7 km pred cieľom musia zabaliť a motorky zatláčame do záveja na križovatke v obci Thurmansbang. Odtiaľ sa dvojfázovo pokračuje Fronterou. Ha! Moja kótýemka sa nakoniec (aj keď nie svojou silou) dostala z našich motoriek najďalej. Na parkovisku vykladáme veci a vo fujavici sa uberáme smer kotol. Po ceste stretáme skupinu Martiner + doprovod (vlastne už iba doprovod, Martiner chrní) pozostávajúcu z jedného ks motorky a 3 ks áut a následne aj Advokáta, ktorý tu už je deviaty krát. V dosť hustej fujavici nachádzame miesto na stanovanie za smetnými košmi a ako tak rozbaľujeme tábor, zo stanu vedľa vykuknú – čuduj sa svete – Slováci. Postaviť stany, vybaliť veci a dobrú noc.

Sobota ráno, stále posnežieva, ale prestáva. Na motorkách je od piatku poobedia napadaného minimálne pol metra snehu, celková vrstva sa pohybuje okolo dobrého metra dvadsať. Strašná kosa, miestami až do -15. Proste Elefant ako sa patrí. Stretávame sa s druhou skupinou, s ich susedmi Čechmi prečítame pár strán z knížiek a v zostave ja, Herghott, MajlnkoSK a PeterKeke sa vyberáme do kotla. Kúpiť dáke suveníry, trochu si počítať a dať nejaký ten semmlík. Dole stretávame asi najstaršieho účastníka, cestovateľskú legendu, zarytého srandistu a tak trochu aj exhibicionistu, Güntera Schaafa. 81-ročný pán, ktorý aj tento rok prišiel na svojej Honde NTV (už druhej v poradí), sa veľmi rád podelí sa svojimi zážitkami a skúsenosťami a my iba s otvorenými očami a hubami počúvame a zabávame sa. Zopár spoločných foto, podpis na nášivky a Günter sa poberá ďalej. Nakúpime zopár suvenírov, na cestu ešte jednu knížku a ja už začínam čítať pomalšie, aby ma neboleli oči...

Atmosféra neopísateľná, to proste treba zažiť. Úpravy motoriek, sajdky, rôzne zvrhlosti, naháč na motorke, hluční Taliani, ohňostroje, pocit súdržnosti, jednoducho toto všetko je Elefantentreffen. Ja sa večer ukladám k spánku, ale chalani ešte idú navštíviť nejakú tú knižnicu a ja iba sporadicky počujem z rôznych kútov kotla melodickú riekanku „Heeeeeeeeeeeeeergoooooooooooooooot, cenzúra ti cenzúra“. Dokonca sa mi zdá, že sa chytilo aj zopár Talianov a kričia s nimi.

V nedeľu ostáva „iba“ pobaliť veci, vyvliecť ich k autu, po dohode s Majlankom nečakane naplniť jeho Kangoo až po strechu vecami a vydať sa na cestu. Herghott a PeterKeke idú s miernym predstihom, aby stihli vyhrabať motorky zo záveja a naštartovať ich. Cesty už sú odhrabané, posypané a vynikajúco zjazdné, pre urýchlenie sa ide po diaľnici. Posledných 150 km chalanom ani tak nezávidím, vyzerá to úmorne aj z auta.

Celkovo považujem Elefant 2010 za neuveriteľne vydarenú akciu. Super partia, dobrá výbava, štýlové počasie, skvelá organizácia. Tak toto všetko prispelo k môjmu absolútnemu pocitu blaženosti a spokojnosti. Síce budem veci doma dosúšať asi ešte najbližšie dva dni, rozhodne to stálo za to a každému môžem toto podujatie len a iba odporučiť. Takže o rok dovidenia a nabudúce už dúfam celú štreku po vlastnej osi.

Pridané: 03.02.2010 Autor: Peter Fischer Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (35 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (54)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: