Elefantentreffen 2010 – ako motorkári s prírodou bojovali

Pojem, legenda, tradícia. V živote motorkára sú určité méty, ktoré by určite rád dosiahol. Daytona, Isle of Man, Dakar, Erzberg, Elefantentreffen. Ja osobne som si jednu už splnil a bol to práve Elefantentreffen. Už dlhšiu dobu som sa na tento jedinečný a veľmi špecifický zraz chystal, plánoval, špekuloval. Ale ako to v živote býva, neplánované býva najkrajšie. A preto som sa minulý utorok jednoducho nechal zlomiť a povedal si, no tak teda tento rok idem!

Narýchlo vypísať dovolenku, zohnať zimný spacák, zimné rukavice a zopár ďalších potrebných drobností, pretože ísť na motorke 400 km stanovať v januári predsa len vyžaduje určitú výbavu. Výber motorky padol spomedzi strojovne na malú kótýemku, na hrochovi sa bojím, alebo bez výhovoriek, je to ťažká krava a ja na to proste nemám gule. Pobaliť veci, skontrolovať stroj, spísať závet, udobriť sa s tým hore, jeden nikdy nevie... Vo štvrtok s PetromKeke a jeho bratom pre istotu zorganizovať auto s ťažným, vozík na motorky, keby náhodou niečo, doladiť zopár posledných drobností, nakŕmiť hlodavčiu farmu, nastaviť budík a dobrú noc.

Piatok ráno, nakopávam mašinu, benzín tak akurát na rezerve a smerujem na miesto spichu na OMV Aupark. Prichádzam tradične ako prvý. Dotankovať, kávička a čakáme. Postupne prichádzajú aj ostatní chalani, zdravíme sa, plánujeme. Herghott má samodomo itinerár s cestou a s iba minimálnym meškaním vyrážame. Cesty v pohode, väčšinou mokré, občas dokonca skoro suché, inak žiaden sneh a teplota pomerne prijateľná. Viedeň úspešne obchádzame, smerujem na St. Polten a... A tu sa moja osobná motopúť končí. Vo výjazde do kopca po preradení z jedna na dva motor zrazu vyletí do otáčok, motorka ostane stáť a ja sa nohami dotláčam na odstavisko. Roztrhla sa retázka. Svina. Agenti ropných monopolú opäť raz kruto zasiahli, niekde po ceste mi odcudzili segerku, uletel mi spojovací článok, reťaz vyštrbila zadnú rozetu a spravila ryhu do bloku motora. Fasa. Odteraz pokračujem už iba potupne ako spolujazdec v doprovodnej Frontere – mimochodom odteraz moje obľúbené auto.

Herghott a Peterkeke, zvyšní členovia skupiny skútristi, ktorá sa akosi scvrkla, pokračujú po vlastnej osi. Cesta prebieha pomerne pokojne, do Passau dorážame okolo 18:00, ostáva nám necelých 40 km. To by nemal byť problém... Nemal, ale telefonát od Majlanka, ktorý nás žiada o zakúpenie reťazí a vykresľuje snehovú apokalypsu, chalanom trochu uberá z kľudu.

Po ceste do bavorského lesa začína snežiť, cesty sa zužujú, zhoršujú, vrstva snehu hrubne, hrubne a hrubne. Ešteže je tma a chalani to poriadne nevidia. Postupne to začína byť pekne drsné a chalani to nakoniec necelých 7 km pred cieľom musia zabaliť a motorky zatláčame do záveja na križovatke v obci Thurmansbang. Odtiaľ sa dvojfázovo pokračuje Fronterou. Ha! Moja kótýemka sa nakoniec (aj keď nie svojou silou) dostala z našich motoriek najďalej. Na parkovisku vykladáme veci a vo fujavici sa uberáme smer kotol. Po ceste stretáme skupinu Martiner + doprovod (vlastne už iba doprovod, Martiner chrní) pozostávajúcu z jedného ks motorky a 3 ks áut a následne aj Advokáta, ktorý tu už je deviaty krát. V dosť hustej fujavici nachádzame miesto na stanovanie za smetnými košmi a ako tak rozbaľujeme tábor, zo stanu vedľa vykuknú – čuduj sa svete – Slováci. Postaviť stany, vybaliť veci a dobrú noc.

Sobota ráno, stále posnežieva, ale prestáva. Na motorkách je od piatku poobedia napadaného minimálne pol metra snehu, celková vrstva sa pohybuje okolo dobrého metra dvadsať. Strašná kosa, miestami až do -15. Proste Elefant ako sa patrí. Stretávame sa s druhou skupinou, s ich susedmi Čechmi prečítame pár strán z knížiek a v zostave ja, Herghott, MajlnkoSK a PeterKeke sa vyberáme do kotla. Kúpiť dáke suveníry, trochu si počítať a dať nejaký ten semmlík. Dole stretávame asi najstaršieho účastníka, cestovateľskú legendu, zarytého srandistu a tak trochu aj exhibicionistu, Güntera Schaafa. 81-ročný pán, ktorý aj tento rok prišiel na svojej Honde NTV (už druhej v poradí), sa veľmi rád podelí sa svojimi zážitkami a skúsenosťami a my iba s otvorenými očami a hubami počúvame a zabávame sa. Zopár spoločných foto, podpis na nášivky a Günter sa poberá ďalej. Nakúpime zopár suvenírov, na cestu ešte jednu knížku a ja už začínam čítať pomalšie, aby ma neboleli oči...

Atmosféra neopísateľná, to proste treba zažiť. Úpravy motoriek, sajdky, rôzne zvrhlosti, naháč na motorke, hluční Taliani, ohňostroje, pocit súdržnosti, jednoducho toto všetko je Elefantentreffen. Ja sa večer ukladám k spánku, ale chalani ešte idú navštíviť nejakú tú knižnicu a ja iba sporadicky počujem z rôznych kútov kotla melodickú riekanku „Heeeeeeeeeeeeeergoooooooooooooooot, cenzúra ti cenzúra“. Dokonca sa mi zdá, že sa chytilo aj zopár Talianov a kričia s nimi.

V nedeľu ostáva „iba“ pobaliť veci, vyvliecť ich k autu, po dohode s Majlankom nečakane naplniť jeho Kangoo až po strechu vecami a vydať sa na cestu. Herghott a PeterKeke idú s miernym predstihom, aby stihli vyhrabať motorky zo záveja a naštartovať ich. Cesty už sú odhrabané, posypané a vynikajúco zjazdné, pre urýchlenie sa ide po diaľnici. Posledných 150 km chalanom ani tak nezávidím, vyzerá to úmorne aj z auta.

Celkovo považujem Elefant 2010 za neuveriteľne vydarenú akciu. Super partia, dobrá výbava, štýlové počasie, skvelá organizácia. Tak toto všetko prispelo k môjmu absolútnemu pocitu blaženosti a spokojnosti. Síce budem veci doma dosúšať asi ešte najbližšie dva dni, rozhodne to stálo za to a každému môžem toto podujatie len a iba odporučiť. Takže o rok dovidenia a nabudúce už dúfam celú štreku po vlastnej osi.