Náhoda, či osud?

Pochádzam z malej dedinky západného Slovenska na hranici s Českom (www.vrbovce.sk). Každý každého tu pozná a všetci vedia o všetkom. Práve tu, v Bohom zabudnutom kraji, sa tvoria priateľstvá trvácnejšie a tuhšie ako by sa nezainteresovanému zdalo.

Ako malý chlapec som tiež vyrastal v kolektíve priateľov a kamarátov. Vytvárali sme si „bandy“, ktoré medzi sebou navzájom súperili o priazeň dievčat. Avšak, ako to už v živote chodí, jedno priateľstvo, ktoré sa zhodou okolností ešte viac utužilo mojim príchodom na strednú školu, mi ostalo až dodnes.

S kamarátom a mojím najlepším priateľom v jednej osobe, Paľom, sa poznáme už od materskej škôlky. Vychodili sme spolu základnú školu a možno naozaj nie len naše odhodlanie kamarátiť sa aj naďalej, ale aj štipka náhody nás priviedla na tu istú strednú školu, kde sme ďalšie 4 roky utužovali naše priateľstvo. I keď sa naše životné cesty po ukončení strednej školy od seba trochu vzdialili, vždy sme si ostali najlepší priatelia. Prišla vojenčina a môj kamarát Palino, ako ho s radosťou familiárne volám, si našiel životnú lásku na strednom Slovensku, kde sa neskôr aj priženil a ostal tam bývať. Aj keď nás teraz delia stovky kilometrov, jedno nám predsa ostalo aj nateraz spoločné, a to láska k motorkám. Moja predstava o super motorke bola síce vždy trochu iná ako jeho, avšak náš sen z detstva ostal vždy rovnaký. Obaja sme túžili zažívať tú voľnosť na dvojkolesovom tátošovi a do detailov naplniť odkaz týčiaci sa na prackách remeňov, o ktorých väčšina ľudí nezapálených pre jazdu na motorke nemá ani len potuchy. LIVE TO RIDE-RIDE TO LIVE, bolo, je a aj bude to heslo, ktoré presne vystihuje naše pocity a životný štýl motorkárov pri jazde na motorke.

Naplnenie snov o krásnych naleštených strojoch a bezstarostných jazdách sa nám s Palinom po založení si rodín trochu omeškali, avšak z našich hláv sa nikdy celkom nevytratili. Aj preto si Palino ako prvý kúpil postupne niekoľko motoriek, aby naplnil svoje sny a túžby po ideálnom „stroji“. Poviem vám, že sa to možno v tejto chvíli nezdá, ale bol to práve on, ktorý bol vždy tým lídrom a priekopníkom inovácií, na ktoré som ja nikdy ako prvý nemal dosť odvahy. Až časom, o pár rokov neskôr, som si aj ja kúpil motorku mojich snov a začal tak písať novú kapitolu svojho života. Konečne som aj ja mohol na vlastnej koži pocítiť ten neskonalý závan slobody a bezstarostnej jazdy v podobe vetra prúdiaceho do vlasov.

S Palinom niekedy cez telefón dlho diskutujeme o veciach spojených s motorkami a plánmi do budúcna. Naše niekdajšie rozhovory sa riadili aj radami pri kúpe mojej terajšej motorky. Palino, ako už skúsený motorkár mi pomohol dokonca aj s mojím prvým koženým oblečením, keďže mi ho predal za zlomkovú cenu jeho skutočnej hodnoty.

Býva síce na strednom Slovensku a ja stále na západnom, naše osobné stretnutia sú preto sporadické, o to však viac úprimné a výnimočné svojou atmosférou. Takto tomu bolo aj v deň nášho stretnutia 7.9.2009 v Novom Meste nad Váhom. Stretli sme sa na čerpacej stanici s tým, že sa trochu povozíme po okolitej malebnej krajine. Keďže však bolo ráno trochu sychravo, dať si dúšok teplého čaju pred jazdou nám prišlo ako dobrý nápad. Ani 10 takýchto stretnutí pri horúcom čaji by nám však nestačilo na vyrozprávanie zážitkov, ktoré sa nedajú opísať cez telefón. Mimo toho sme sa už obaja tešili na náš spoločný výjazd, a preto sme rezko vyrazili smerom k našim „strojom“. Keďže sme však vedeli, že toto naše stretnutie bude zase nadlho to posledné, rozhodli sme sa zvečniť ho na fotografii. Až teraz nám to však došlo. Palino vykríkol: "Óóóóó Bože. My máme rovnaké čísla (ŠPZ)!" A ja na to: "Do frasa aj sériu!" Ostali sme v šoku. Akáže to nadprirodzená sila ovládla niečo, čo je skoro neovládateľné? Ako je to možné, že dvaja najlepší priatelia, ktorí sa nevideli niekoľko rokov a nikdy sa nebavili o značkách majú teraz rovnaké ŠPZ, ba dokonca aj série? Ako je to možné, že sa taká náhoda stala? A je to vôbec náhoda, alebo je to osud, ktorý nám bol predurčený ešte pred našim narodením?

Tieto otázky ma prenasledujú a behajú mi hlavou vždy, keď sa pozriem na našu spoločnú fotku z toho dňa. Po tomto zážitku sa nám však potvrdilo to, čo sme obaja už dávno tušili. Naše priateľstvo nemôže byť len náhoda.