Dobrodružstvo za rohom

Človek má konečne prázdniny. Môže si robiť čo sa mu len zachce. Spať od rána do večera alebo aktívne míňať svoj čas rôznymi aktivitami. Ja som ten druhý typ ale... Druhý deň prázdnin plus smolný pád a výsledkom sú štyri týždne väznenia ruky v sadre. No, ale ako sa hovorí, najviac si človek váži tie veci, o ktoré prišiel (možno sa to hovorí trochu inak). Neskutočný pocit znova sadnúť za rajdy, skočiť na pumpu, natankovať plnú a ísť.

Volám Marekovi, nech sa vystrojí, že ideme na Dubník. Vopred mu ale pristrihávam jeho adventure krídelka a upozorňujem ho na moju čerstvo zrastenú ruku. Schválne sa obliekam iba tak light. Bunda, kevlarové rifle atď. Cross čižmy nechávam tento víkend oddychovať v garáži. Na hlavu mieri vyklápačka, do kufra pre istotu dva krajce chleba. V takomto stave vyrážam na miesto dohodnutého stretnutia.

Prvá zastávka benzínka. Pri jazde mestom ruka neprotestuje, z čoho mám aj patričnú radosť. Konečne nemusím pri tankovaní vystupovať z plechovky. Iba schmatnem „pištoľ“ a tankujem priamo zo sedla motorky. Asi teraz krútite hlavou. „Načo píše o takej obyčajnej veci?“ No preto, lebo všetky veľké veci sa skladajú z tisícky maličkých a pravá radosť z jazdy nemusí začať až pri prekročení 200 km/h.

Zastavuje sa pri mne Bagi, kamarát motarďák. Prehadzujeme pár slov a ja len žasnem, keď z jeho úst počujem vetu: „Aaaa idem s vami.“ Je pravda, že najprv trochu váhal, keď počul o cca. 150 kilometrovom výjazde. Pre niektorých to je len také povozenie a pre iných očividne sakramentsky dlhá cesta. Mne medzitým zvoní mobil. Mama hlási ponechanie papierov od motocykla na poličke. Darmo, určité návyky sa musia nadobudnúť znova. Tak sa odjazd z mesta trochu natiahol, snáď sa parťák vyrážajúci z Košíc nenaoné.

Vo dvojici mierime cez Dargov do Bidoviec. Po prejdení dediny a zistení, že Marek tam nie je, silno pochybujem o tom, že sme sa mali stretnúť tu. Ja som totiž nevedel, kde sa máme stretnúť. Akosi som to prepočul. Bidovce mi prišli logickým miestom, vzhľadom na vybraný ciel dňa. Zastavujem za dedinou a volám. Neprešlo však ani pár minút a spoza kopca sa prirútila čierna Afrika. Marek sa hneď ospravedlňuje za meškanie. Ej, keby tak vedel, že ja som nielenže meškal, ale som ani len nevedel kam mám ísť.

Tak sa trojka (nie švédska) pobrala do Herlian ku gejzíru. Ktovie, či ešte aspoň občas vystriekne. Chrliť vodu som ho videl iba raz, aj to bolo pred dvanástimi rokmi. Zbytočne teda nečakáme. Dáme si iba spoločnú foto a pokračujeme ďalej. Cestu Marek vysvetlil štýlovo: „Stále rovno“. Kebyže toto počúvnem, tak som za prvým kopcom vysekaný v slnečniciach. Každému je snáď jasné, že myslel „stále po hlavnej“. Ale ani pohlavná (mladšie ročníky čítať oddelene) cesta sa neudržala dlho v kurze.

Po pár zákrutach počujem trúbenie Afriky a zastavujem. Prst ukazujúci na Makovicu vzápätí doplnený otázkou či ideme tam, rýchlo menia plán cesty. Že vraj tam hore vedie dobrá cesta. Aj Bagi na Honde FMX ju má údajne prejsť v pohode. Toto sa dozvedám od človeka spoza rajdov Afriky. Obrovské šutre, mláky, konáre o tom reč nebola. Tipnite si, čo nás čakalo namiesto „trochu horšej cesty“. Úplne nová asfaltka (chvíľka napätia) to nebola. Obrovské šutre, mláky a konáre. Inokedy by som jasal od radosti, ale teraz? Toto je moja premiérova liečba zlomeniny, tak by som bol veľmi nerád, keby mi ruka znova niekde odkvecla.

Idem preto pomaly a nič neriskujem. Je mi akurát ľúto podpichovačiek na vrchole. V teréne sa s ľahkým Tuaregom dá ísť oveľa svižnejšie než s Afrikou. To sú potom keci o tom aká je Afrika pánska, že kde skrýva ďalších 700 kubíkov, keď ide iba ako 50tka. Teraz sa bavíme na môj účet. Simulant, čo počúva doktorské reči... proste kamarátske podpichovanie (veru, niet nad dobrú partiu). Čo ma ale zarazilo, bola ľahkosť s akou Bagi na motarde prehltol všetky nástrahy cesty. Viem ako na šutroch rozhadzovalo predok mne, čo za šupy musela dostávať FMX-a iba tuším. Pán motarďák si ale cestu zrejme užíval. Nebolo snáď ani jednej zákruty v ktorej by neskúsil spraviť nejakú fintičku.

Na vrchole sa ocitáme pod obrovskými vysielačmi. Nikde ani živej duše. Iba obrovské stavby a nádherný výhľad na okolie. Škoda len, že bolo zamračené. Toto miesto si vrývam do pamäti ako ďalšie z mojich miest, na ktoré občas vyletím sám, keď si budem chcieť zresetovať hlavu.

Po zjazde z Makovice pokračujeme v túlaní smer Dubník. Nebudem tu menovať dedinku po dedinke, pretože to vôbec nie je podstatné. Spleťou ciest sa tam dá dostať viacerými trasami. Hlavné je, že to začalo dobrým asfaltom, ktorého kvalita postupne klesala. Nepotešil ani naplavený štrk a už vôbec nie spŕška kravských exkrementov (laicky hovien), ktorú som schytal od oproti idúcej plechovky.

Zastavujeme tesne pred vysielačom, z ktorého vidieť iba malý kúsoček. To sa ale čoskoro mení a železná tyč mizne úplne celá. Na vine sú mračná letiace iba pár metrov nad našimi hlavami. Miestami si pripadám ako v Londýne. Ocitáme sa rovno v mraku a dovidíme si ledva na konce nosa. No, len aby z toho nezačali tancovať blesky. Pár metrov od nás je totiž megahromozvod.

Bagi zisťuje, že jeho anorektická nádrž takmer vyschla. Najbližšia benzínka je zrejme v Prešove, takže náš ďalší smer je jasný. Pokračujeme na Prešov po šotolinovej ceste, ktorá akoby nikam nemala viesť. Nebyť benzínového stresu, krútili by sme sa po nej asi dlhšie. Striedavé stúpania a klesania, nečakané zákruty, proste cesta ako stvorená pre cestovné endurá. Zastavujeme pri akomsi umelo vytvorenom hájiku popri ceste. Je to pamätník na druhú svetovú vojnu. Pozorujeme aj vysielač odkiaľ sme prišli ale hlavne mračná, ktoré nad nami zvierajú čoraz užšiu slučku. Jarčeky vyplavené v ceste taktiež pripomínajú možnosť nechcenej sprchy.

Schádzame do dediny Zlatá Baňa, kde Marek zastavuje „kolónu“ troch bikerov a ukazuje na čierňavu rovno oproti nám. Zmoknúť mi problém nerobí, ale nechať sa vymasírovať vodnou stenou netúžim. Ukladáme sa nachvíľu do miestneho pohostinstva. Poznáte tú hustú atmosféru, keď do miestnej krčmy prídu neznámi ľudia? Staré ošarpané stoly, skupinka štamgastov pri jednom z nich, proste ideál na zlapanie sekery do chrbta. Ale jasné, že trochu preháňam. Dávame si kofolu a x-mesačné tvrdé tatranky za skutočne ľudové ceny. Dážď prichádza, no prietrž mračien nie. Tak čakáme, debatujeme a jeme. Každý mi závidí chlieb, ktorý som si vzal z domu. Veru tak, aj na 70 kilometrový výjazd sa oplatí brať si chlieb.

Lejak neprichádza a dážď neustáva. Vyrážame ďalej s blbým pocitom, že premokneme do nitky. Do Prešova je to odtiaľ iba na skok. Zákruty si však veľmi neužívame. Strašne to kĺže aj na dobrom asfalte, nehovoriac o miestach s naplaveným štrkom. Na pumpe tankujeme a domov mierime po východnej strane diaľnice.

Preplietame sa dedinkami tak, aby sme sa znova dostali do Herlian. Cesty sú kvôli povodniam ako úseky húsenkovej dráhy. Pokiaľ nie je cesta úplne odtrhnutá, tak je „iba“ zvlnená. Našťastie sú padnuté úseky dobre označené. Občas si s Aprilkou vyskočím a občas mi Aprilka nakopne prdel. Pomaly sme sa dostali až na úsek, ktorým sme už dnes šli. Je ale na nespoznanie.

Najprv nás víta práčka našich permanentne opálených spoluobčanov. Koberec natiahnutý krížom cez cestu, ešte k tomu v zákrute. Viac sa motorka kĺže už iba na snehu. Ďalej je to naplavená hlina z polí a hnedé potôčiky stekajúce cez cestu. Tu teda musela byť riadna prietrž mračien.

V Herľanoch sa lúčime s Marekom a urýchlene mierime s Bagim domov. Dážď už ani nevnímame, je to v pohode, ale keď vás chytí prietrž ani nie dva kilometre od domu určite to naserie každého.

Neviem kedy som vyrazil z domu no do garáže som sa vrátil okolo pol ôsmej večer. Počet najazdených kilometrov určite nebol závratný, veď najvzdialenejšie miesto výletu bolo iba 70 kilometrov od tabuľky Trebišov. Nikdy by som ale neveril, že sa dá toľko zažiť doslova za rohom. Stačí dobrá parta a dobrý výber trasy. Keď sa k tomu ešte pridá zlé počasie o dobrodružstvo je postarané. Veď kto si môže povedať: „Jedol som tatranku v zlatej bani.“