Anketa:
Tunis 2010 2/3
ZdieľaťPridané: 15.11.2010 Autor: matus
Čitatelia: 19609 [Mototuristika - Afrika - Cestopis]
Kvôli neustálemu noseniu bagáže a problémom s parkovaním sme nakoniec došli na to, že omnoho viac sa oplatí chodiť do kempov, kde majú vlastné stany alebo chatky. Parkovanie pri chatke znamená mať motorku pod dohľadom a žiadne prevýšenia vo forme poschodí. O komfort sa báť nemusíte, v žiadnom kempe neboli horšie záchody ako v hoteloch.
Ešte aby ste mali predstavu o rozptyle cien – v Douz sme spali v peknom hoteli s najčistejšími záchodmi v celom tunise za 24 dinárov s raňajkami. Spolu za troch! A to je Douz turistické centrum.
Jednoducho tu cena neznamená kvalitu. Treba si obzrieť ako to vyzerá a pokiaľ cena nesedí, tak zjednať alebo odísť.
Najvačsí problém bol s pivom. Kým v Tunise sme mali „svoju” krčmu, mimo Tunisu sme boli zväčša odkázaní na zariadenia pre turistov, takže ceny tomu zodpovedali. V extrémnom prípade sme za 0,25l platili 3 dináre.
Miestny šenk |
Ľudí som už načal, takže aby som to uzavrel – kým sme neboli v turistickom centre, tak boli veľmi príjemní a ani nešli nejako extra po peniazoch. Vždy sa snažili pomôcť, pri jedení nám vždy zohnali stôl so stoličkami, aby sme mohli sedieť vonku pri motorkách, pýtali sa odkiaľ sme, kam ideme, či sa nám páči a pod. Boli sme pre nich atrakcia, fotili si nás mobilmi, a to aj počas jazdy. Veľa ľudí nám naznačovalo aby sme gazovali, vrátane dievčat a detí, ktoré nás chceli vidieť na zadnom :-). Proste žiaden problém. V turistických centrách to už bolo horšie, našli sa vyslovene agresívni jedinci, ale bolo ich skutočne málo.
Láskavá, ale prísna Sahara. Sahara!
Douz – Ksar Ghilane a okolie, 4 dni, spolu 189 km
Večer sme ešte bez batožiny potrénovali na nízkych dunách v Douz, odpustili z gúm a kochali sa tým prostredím.
Ráno Rišo ledva naštartoval, ale rozbehlo sa to a tak sme sa vybrali na pumpu. Lenže Rišo tam došiel s veľkými ťažkosťami. Niečo sa stalo, motorka v otáčkach normálne bežala, ale nechcela držať voľnobeh, po pridaní a ubraní plynu skapala. Pozerali sme všetko možné, ale nič nepomáhalo.
Vŕtame sa v tom, ale zatiaľ bez úspechu |
Zastavil sa pri nás Francúz na 4kolke, snažil sa pomôcť a nakoniec povedal, že máme ísť k nemu do garáže, kde je tieň a má to tam vybavené. Francúz Gilles, bývalý pretekár na sajdkách (5-násobný majster Francúzska, ako som doma vygúglil), bol perfektný. Odtiahol Riša na lane a pracovali sme s ním na motorke celý deň, až do večera. Najskôr sme nahodili moju nádrž, či nie je problém v pumpe, čo by bolo ideálne lebo náhradnú sme mali so sebou (tam problém nebol), potom v el. vedení do pumpy (tiež nebol), rozpojili sme konektor na nízkooktánový benzín – to už trocha pomohlo.
Gilles operuje, my supervízorujeme. Ehm, vlastne naopak |
Gilles vyvolával kade tade – Francúzsko, Taliansko, mne dal zavolať Heinzovi Kinigartnerovi (!!!), ktorý bol práve v Maroku, ale ochotne povedal, že mám mu zavolať za 2 hodiny, keď tam bude mať mechanika. Ešte som medzitým volal do Vlašimi, kde mi ochotne poradili a snažili sa nájsť dealera KTM v Tunise – ale žiaľ sa tu žiaden nenachádza.
Nakoniec to Gilles pomocou rád ostatných a internetových fór vyriešil – proste sme zvýšili voľnobežné otáčky a motorka išla. Podľa neho to bolo zlým palivom.
Motorku sme išli ihneď vyskúšať na duny, všetko frčalo ako má, a tak sme vrátili do hotela. Počas prác v Gillesovej garáži sme sa spoznali s piatimi Talianmi, ktorí mali zajtra rovnaký cieľ – Ksar Ghilane. Vybavili si miestneho Taliana s Toyotou Land Cruiser, ktorý im bral batožinu, aby šli naľahko, za 20 € na osobu. Súhlasili sme, že sa pridáme.
Tak snáď to už zajtra výjde!
Ráno počujem čudný zvuk. Prší! Tá Sahara nás asi nechce! Lialo ako z konvy. Nechápali sme, veď ako môže na Sahare pršať?! :-) Ideme, nejdeme? Recepčný na nás nechápavo hľadel – veď je to ideálne počasie! Všetko bude tvrdé...
A tak sme všetko nabalili. Než sme došli k Talianom, už svietilo slnko a vyzeralo to na perfektný deň. A aj bol.
S Talianmi pred odjazdom do Ksar Ghilane |
Začiatok cesty bol celkom makačka, lebo sme išli v pieskových koľajách, ale ako sme sa rozjazdili, tak to bola paráda. Taliani nás trocha brzdili, jednak furt fajčili a hlavne istá časť ich tímu asi nevedela do čoho idú a tak sa tam vadili, lebo už nechceli pokračovať... Navyše väčšina mala obuté TKC. Nakoniec to vyriešil najstarší Talian - urobil na jednej dune salto. Motorka sa hore bruchom zapichla do piesku a tak ostala stáť. Teraz je to sranda, ale Talian to schytal na chrbrticu, ledva sa hýbal – na motorku ho museli posadiť. Hovoril, že všetko je v pohode, nič ho nebolí, len sa nevie hýbať :-)
A tak sa naša karavána pri prvom kafé rozdelila. My traja + 2 Taliani išli s nami, ostatní sa spolu s autom vrátili do Douz a pokračovali do Ksar Ghilane obkľukou po asfalte.
Ideálny svet |
Cesta krásne ubiehala, teraz sme už išli príjemným tempom, pista sa striedavo rozširovala a zužovala. Proste zážitok. Pri predbiehaní štvorkoliek to Vicky na jednej dune nejako neustál a hodil slušnú držku. Trocha som tŕpol, keď som ho ťahal spod motorky, ale až na krásnu modrinu sa mu nič nestalo.
Rišo je písečný muž, takže sa nám vpredu strácal, no a ja som taký trialový jazdec, takže som vzadu žral prach a zbieral odpadnuté fľaše s vodou. Asi 20km pred Ksar Ghilane boli prvé skutočné duny, a to sme si nemohli nechať ujsť. Celkom nám to šlo, brzdili nás, kto iní ako Taliani, ktorí v kuse zapadávali. V podstate oni boli šťastní, že stretli nás! :-) Tých 100km sme išli celý deň a bola to fakt nádhera. Do pevnosti Ghilane sme došli pri západe slnka a nekalými obchodnými taktikami sme zjednali ubytovanie s polpenziou na 3 noci za 50% cenníkovej ceny.
Ráno sme sa opäť stretli s Gillesom, ktorý tam tiež spal, a skúšal som od neho vymámiť 20 litrov benzínu. Totiž v Ksar Ghilane nie je žiadna pumpa, benzín sa dá kúpiť iba od priekupníkov. Dvaja ľudia nám nezávisle od seba povedali, že nemáme takýto benzín kupovať, lebo to miešajú s kadejakým sajrajtom. Po predošlých problémoch s motorkou sme to teda rozhodne nechceli riskovať a preto som bol za tých 20l extra rád, hoci stál liter 2 dináre – v celom tunise bola inak jednotná cena paliva 1,32 za liter.
Smerom k najvyššej dune |
Gilles sa ma ešte opýtal ako duny, vravím, že žiaden problém, a tak mi dal do GPS bod, kde sú krásne duny na pojazdenie. Paráda!
Hneď ráno sme tam vyrazili, najskôr asi 30 km kamenitou pistou a potom sme boli tam. Duny, duny a duny!
Vicky sa od rána cítil zničene a tak s nami do dún nešiel, pokračoval iba pozdĺž nich. My sme sa vybrali výjsť na tie najvyššie na okolí. Prvé kilometre nám v podstate nerobili problém a čoskoro sme boli na najvyššej dune. Duny boli smerom hore tvrdé a len na zostupe mäkké, takže smerom hore môžme ísť rozumnou rýchlosťou, hore pozrieť čo nás čaká za vrcholom duny a potom s riadnym gazom na dvojke zbehnúť dole. Zostupy však začínajú byť strmšie a dlhšie, preto sa občas bojím poriadne zagazovať a zapadnem. Motorky v tomto prípade položíme na bok, nohami/rukami nahrnieme do dier po kolesách piesok (resp. piesočný prach, lebo takú má konzistenciu), a motorku dvihneme. Je asi jedna hodina popoludní, na slnku asi 40°, tieň nikde, a plne natankovaná LC8 s 5l kanistrom a 3l vody je všetko len nie ľahká. Sily nás dramaticky rýchlo opúšťajú. Kým sme išli, teplo ani nevadilo lebo sme sa chladili jazdou, ale teraz... Raz dvíhame mňa, raz Riša – teda mňa viac krát ako jeho, priznávam :-)
Ľahko je sa zakopať, a ťažko vyhrabať |
Trúbime na ústup, lenže cesta späť je horšia ako cesta tam. Teraz nás čakajú prudké výjazdy, ktoré sú často úplne mäkké – zakopať 21“ koleso nie je vôbec problém. Keby aspoň boli mäkké vždy, lenže nie je tomu tak, a preto znova obava z plného gazu – ak je povrch mäkký, rýchlosť a plný plyn to vyriešia, ale ak by bol povrch tvrdší, rýchlosť by bola vysoká a mohol by som letieť cez hranu duny. Stále mám pred očami fotografiu Sqwera po takomto lete. Výsledok: vykĺbené rameno, zlomená hlavica kĺbu a na dvakrát zlomené zápästie.
To si teda rád odpustím a preto pre istotu ešte pár krát zapadnem, dvakrát meter pred vrcholom, čo je veru prd platné a znamená to vykopať motorku a zacúvať v hlbokom piesku aj 20m na tvrdý piesok a odtiaľ skúšať znova. Už len to cúvanie v hlbokom piesku je neskutočná makačka. Určite by bolo rozumnejšie prejsť určitý kus, potom na tvrdom zastaviť, peši to prešlapať a tak pokračovať, ale akosi nás to v tom teple nenapadlo :-)
V jednom momente sme meter pred vrcholom zapadli obaja, vedľa seba. Ja som to ešte sám scúval dole a rozbehol sa znova, ale znova som to neprešiel a bol som hotový. Bolo mi treba čúrať, srať aj vracať naraz, dal som dole helmu a ľahol si za drobný trs trávy, ktorý poskytoval malý, ale citeľný tieň. Aj s Rišom sme tam takto ležali asi 15 minút a zbierali sily. Voda v camelvaku bola nechutne teplá a tak sme vypili energy drink. Nebudem to naťahovať, cez vysielačku sme Vickymu povedali, že sme KO a došiel nám pomôcť. 1km nám trval vyše hodiny. Keby tam šiel s nami aj Vicky s GeeSom, tak sme tam asi dodnes...
Na piste sme si znova ľahli do tieňa a potom sa doslova odplazili do malej oázy. Najväčšiu srandu z toho mal Gilles, ktorý tam náhodou došiel, lebo také dve trosky ešte nikdy nevidel. Po asi hodinovom oddychu v tieni sme opätovne nadobudli fyzickú aj psychickú pohodu a ešte sme do dún išli blbnúť, ale už len tak veľmi blízko pisty – pre istotu :-).
S Gillesom (úplne vpravo) v oáze |
Pridané: 15.11.2010 Autor: matus Zdieľať
Ďalšie články tohto autora:
- Maroko na ľahkých endurách
- 5.000 km okolo Ománu - tretia časť
- 5.000 km okolo Ománu - druhá časť
- 5.000 km okolo Ománu - prvá časť
- Toskánsko a Elba
- 21-dňová cesta okolo Ománu 2014 - zápisky priamo z cesty
- Pyreneje - od Atlantiku po Stredozemné more
- Lago di Garda 2011
- Videocestopis - Tunis 2010
- Slovenské šotolinky 2008
- ... zobraz všetky články od tohto autora