Jak sme prežili Elefant 2011

Po minulom, pre mňa prvom, totál sado maso brutal hardcore ročníku, kedy nám cesta trvala 17 hodín, mne sa po ceste pokazila motorka, chalani hádzali motorky do škarpy a stany sme stavali vo fujavici mi bolo jasné, že toto tuto je niečo pre mňa. Mám rád výzvy, čundre a jazdu na motorke za každých okolností.

Aj keď pôvodne som plánoval už pol roka a mal veľké vízie pre tento ročník, situácia v decembri vyzerala tak biedne, že som ani nevedel či pôjdem. Opäť to bolo rozhodnutie na poslednú chvíľu. V utorok som si pozrel počasie, má byť pekne, dá sa ísť na hrochovi. Ale stále neviem, neviem. Potom mi ale volá Hergi: „V piatok ráno o siedmej na OMV?“. Rozmýšľam asi tak 0,5 sekundy.... „Áno“. Vypisujem dovolenku a som jasný. V stredu v pomerne slušnom snežení ešte rýchla návšteva FMota a prehodenie padákov a zistenie, že na utlačenom snehu, to proste nejde a nepôjde. Dúfam, že cesty sú suché, lebo ináčej su v pérdeli.

Vo štvrtok nabaľujem motorku v garáži, požičiavam od Vadima C3 s bluetoothom na otestovanie, ukľudňujem sa telefonátom s PeťomKeke, ktorý ma ubezpečuje, že cesty sú v lepšom stave ako okruh pred pretekom a v piatok ráno v plnej paráde vyrážam smer pumpa Einsteinova, kde sa stretávam s Herghottom a Amisom, ktorý vezie Krivoklatove drevo. Od Bratislavy aj moje kufre, nech sa navozí len tak na parádu.

Vyrážame o cca 8:00. Cesta prebieha v pohodičke, po diaľnici, aj s povinnými zahrievacími prestávkami sme na mieste pred treťou, bez ujmy a ešte aj ostal čas na videá, fotky a iné nutnosti. Keke robí s malým bawom taxíka, naváža veci do tábora (pri prvej várke ho ešte sundá maník na sajdkáre, spolu s jedným pešiakom, za čo od kamošov pešiaka aj patrične dostal na búdku), ale inak pohoda. Zvítavame sa s prvou časťou, Kekem, Krivoklatom, Prvakom a Luciou, stetávame Majlanka, Jokera a Paulieho a pomaly staviame tábor. Amisovi sa rozutekali myši a je z toho trochu nervózny, tak behá po objekte a snaží sa motopsa Lakyho privolať. Ten je ale, ako sme neskôr zistili, pod stanom nášho suseda Italiana Stefana a má nás v paži. V piatok ešte nákup suvenírov, zoznámenie sa s dočasnými susedmi – partiou Poliakov a potom do skorých večerných hodín spoločné čítanie rôznojazyčnej beletrie. Sme ustatí, do pelechov zaliezame o ôsmej.

V sobotu ráno vstávame približne o pol ôsmej ráno a po raňajkách sa celý deň nesie v duchu prechádzania sa po okolí a objekte, fotenia, kecania, čítania beletrie, konverzácii s inými snehuliakmi, čítania beletrie a tak dokola... Podaktorí sa sčítali pod obraz boží. Večer ešte spestrenie programu Ľadovou revue v podaní Jokera, Majlanka a jedného gyroskopického Poliaka (ktorý na čistom ľade s knižkou v každej ruke minimálne tri krát skĺzol sčítaný ako zákon káže dobrých 5 metrov dole strmým svahom bez toho, aby sa čo i len zakolísal, pričom podaktorí nedokázali na tom istom povrchu ani na štyroch stáť). Súčasťou stretnutia je každý rok aj minúta ticha, fakľový pochod a omša v neďalekom kostole za motorkárov zosnulých za posledný rok, ktoré ponúkajú aj možnosť zapísať do zoznamu prečítaného pred minútou ticha a zahrnutého do spoločných modlitieb na omši. Túto možnosť sme sa rozhodli využiť aj my a na zoznam zapísali Mikla, Lureho a Zlobu, na ktorých tak bolo spomenuté spolu s inými motorkármi z Talianska, Nemecka, Rakúska, Španielska a iných krajín.

Večer sa opäť ukladáme spať skôr, predsa len, zajtra nás čaká cesta domov, balenie a nechceme byť celkom grogy. Ranné zbalenie tábora prebieha v pohode, akurát že ani hroch, ani Varan nemajú chuť štartovať. Pomocou štartkáblov a dvoch šrobovákov sa podarí naštartovať z kekeho malého bawa veľké bawo (lebo malé bawo odmieta nakopnúť Varana), z veľkého Bawa Varana a z Varana následne ďalšie motorky na okolí. Každý pomáha každému, je tu skutočne na každom kroku cítiť súdržnosť, aká je medzi motorkármi obvyklá. Cesta domov prebieha zrýchlene a bez komplikácii, akurát zopár slovenských lyžiarov na diaľnici si nebolo istých, či dobre vidia a ja osobne ešte trochu robím šou susedom, keď si veziem na terasu veci do bytu a tí iba nechápavo pozerali štýlom „prečo?“.

Celkovo sa mi opäť potvrdilo, že Elefantentreffen je pohodová akcia, kde sa ľudia dokážu zabaviť aj bez koncertov a rôznych podobných sprievodných programov a kde sa vždy stretne partia podobne trafených nadšencov, ktorí majú radi jazdu na motorke za akýchkoľvek podmienok, stanovanie, posedenie pri ohni a spoznávanie nových ľudí z rôznych kútov našej zeme.

Rád by som sa ešte pozastavil pri jednom fakte. V Nemecku bola novela zákona povinne prikazujúca zimné pneu všetkým motorovým vozidlám bez ohľadu na výnimky. Nemecký BVDM (niečo ako naša SMF) okamžite najala tím právnikov a oficiálnou cestou kontaktovala zástupcov spolkovej vlády, vypracovala odborné pripomienky a prípadovú štúdiu a zahájila ostré rokovania, ktoré viedli k prísľubu nápravy v priebehu cca 1 mesiaca, nakoľko zimné pneu pre moto neexistujú. Aj na samotný Elefantentreffen prišiel zástupca ministerstva dopravy, ktorý si vypočul celú argumentáciu a celý problém začal riešiť. Preto sa pýtam, kde bola, je a bude v podobných prípadoch SMF? Alebo sme u nás, v našej krásnej malej zemi ešte stále ostali len pri tom, že funkcia nezaväzuje???