Bratislava - Tunisko, 2 motorky, 3 osoby 2/2

13.6.2012 – ranná údržba, raňajky a čakanie na Mustafu. Až keď sme dorazili pre benzín, sme zistili, že uvedená cena výletu bola len na jednu osobu – čo bolo ozaj dosť, tak nám nič iné neostávalo, ako jednať o cene znova. Nakoniec sa podarilo všetko dohodnúť, a vydali sme sa na cestu.

Cieľ cesty: "Ksar Ghilane" oáza – púšť – „Ksar Hadada" a "Ksar Ghomrassen" jaskynné obydlia. Po ceste sme zobrali do zadu na „korbu“ dvoch stopárov. Po príjazde do oázy sme vošli autom do púšte prekonávať piesočné duny. Mustafu to očividne veľmi bavilo, tak sme lietali v aute zo strany na stranu ako „špinavé prádlo“. V tom mu Marián povedal: "Hej,máš ľudí vzadu". Mustafa se len usmial, mávol rukou, zvolal "this is maj frend" a šliapol na plyn. Auto preskočilo ďalšiu saharskú dunu...Keď sme zastavili a vyšli von z auta, pozreli sme na tých dvoch stopárov – vyzerali ako "spráskaní" psi. Jeden si oblizoval krvavý lakeť, druhý si vyrovnával končatiny v kĺbe. Rozhodne nevyzerali šťastne. Možno aj trochu ľutovali, že chytili práve tento stop. Opýtali sme sa ich: "It´s ok?" Normálny Slovák alebo Čech by šoférovi rozbil "hubu". Oni však len s úsmevom prerušili na chvíľu ozdravný proces: "i´m ok" odpovedal jeden a nahodil si rameno naspäť ;-)

Po prehliadke oázy "Ksar Ghilane" si chlapci ešte zakúpili atrakciu v jazde na štvorkolkách. A tak som sa ja, v rámci čakania, presunula k stánkom so suvenírmi, kde som sa dozvedela, že "Ksar Ghilane" je posledná oáza a potom je už len púšť.Nachádza sa tu aj hotel, ktorý pozostáva z klimatizovaných 60tich stanov, pekne zariadených – minimálne „luxusovná“ trojhviezda – európska toaleta, plnohodnotný sprchovací kút.

Na odchode sme urobili ešte rýchlu prestávku, aby sme si naplnili malé fľaštičky saharským pieskom a pokračovali sme v ceste do "Ksar Hadade"-bývalá dedina jaskynných obydlí. Potom sme sa presunuli ešte do takej podobnej - dedina "Ghomrassen".

Po asi 7hodinách sme sa konečne najedli v reštaurácii v meste „Matmata“ a rozhodli sme sa, že sa už nikam nebudeme presúvať, prenocujeme tu ešte jednu noc a skoro ráno sa vydáme smerom hore na "Sfax"-"El Djem"-"Kairouan"-"Monastir"-"Sousse".(poznámka: dnes sa Jirkovi nepodarilo nič "zaperliť" – v podstate "nudný deň" :-)) )

14.6.2012 - po raňajkách o deviatej ráno sadáme na motorky a čaká nás cca 180km do mesta "Sfax", ktoré si Jirí nazval po svojom, ako veľa iných názvov – toto nazval es-FAX, mesto alebo aj priesmyk Kasserine nazval najprv Kasarín, a nakoniec to bola tuším aj Katarína … :-))) Kebili – Debili a tak podobne … :-)))

Je úchvatné z celého Tuniska, že po ceste, po ktorej prejde auto raz za hodný čas je 100% značenie: zákaz predbiehania, prikázaná rýchlosť 50 alebo 90 a je neuveriteľné ako všetci dodržiavajú rýchlosť, keď všetky ostatné predpisy ako stopka, príp.červená na križovatke pre nich nič neznamenajú. Najdôležitejší je „klaksón“ na to, aby ním upozornili na čokoľvek, vyjadrili, že ste urobili niečo neštandardné alebo len tak pozdravili. Ale najviac je prekvapujúca značka "daj prednosť ťavám"...;-)

Vo "Sfax-e", treťom najväčšom meste po Tunise, sme chytili asi tú najhustejšiu premávku z celej cesty po Tunisku a pokračovali ďalších cca 70km do mesta „El Djem“, kde sa nachádzajú ruiny rímskeho kolosea. V blízkom "fast-foode" sme sa najedli a presunuli kúsok ku koloseu.

Ešte sme ani poriadne nestihli zliezť z motorky, už ma ujo ťahal k "odparkovanej" ťave a ani som sa nenazdala, už som na nej aj sedela. Zopár metrov tam a naspäť, zopár foto a hneď sme boli ľahší o 10dt-cca5€ (A to chcel pôvodne 20dt.) A že v Tunisku je lacno...áno, to je, ale keď si zrátaš tie všelijaké "akože" náklady, zistíš, že "prehajdákaš" aj gate ;-)

Okolo druhej poobede sme sa vydali do mesta „Kairouan“ – štvrté v poradí posvätné mesto po Mekke, Medine a Jeruzaleme. Hovorí sa, že keď moslim nemá prostriedky na to, aby sa dostal do Mekky, stačí, keď pôjde 7krát do Kairouanu. Po menšom blúdení, pričom sme motorkami prešli priamo na „drzáka“ cez stred centra – hlavný "souk" (bazár) sa nám nakoniec podarilo nájsť tú najdôležitejšiu starú mešitu, kam môžu vojsť iba muži. Ujo, ktorý sedel na múriku v tieni pri mešite nám ukázal, kde si môžme ísť na strechu urobiť foto – za „no money". A tak sme odparkovali motorky a za doprovodu chlapca, ktorý nám urobil aj malý výklad, sme si nafotili mešitu, potom sme ešte nakukli do obchodíku pod schodmi, prehodili zopár slov s domácimi, poďakovali sa za ochotu a vybrali sa smerom na „Sousse“ a „Monastir".

Človek by si myslel, že tak posvätné miesto, ako je prezentované toto mesto, by malo byť čisté a útulné. Namiesto toho však boli všade odpadky, dokonca malé smetiská priamo na uliciach. A toho smradu..."ako v carihrade"...a že „čistý pred Alahom“. Áno, keď sa idú modliť, vždy musia byť čistí a umytí, tak ako káže "Korán", ale to je asi tak všetko...špina a bordel...

Počas malej zastávky na benzínke sme sa dohodli, že "Sousse a Monastir" vynecháme z nášho itineráru, nakoľko už bolo dosť hodín a v konečnom dôsledku neboli tieto mestá až tak zaujímavé. A po tom neporiadku v meste "Kairouan" sme už nemali pocit, žeby nás ešte niečo prekvapilo. Do mesta "Hammamet" sme dorazili niečo po siedmej a necelú ďalšiu hodinu sme hľadali hotel, ktorý nám rezervovala kamarátka z Tunisu. Konečne sa nám to podarilo a stihli sme aj večeru ;-)

15.6.2012 – odchod domov. Ráno o desiatej sadáme na motorku a vydávame sa na cestu do hlavného mesta "Tunis" na trajekt domov. Pred tým sme ešte odbočili z diaľnice smerom na "Karthago" - ruiny kedysi slávneho mesta. V podstate nič-moc, len nejaké niekoľko sto rokov staré múry a stĺpy. Vlastne pri všetkých ruinách stále to isté ;-)

Dedinka "Sidi Bou Said", na protiľahlej strane pôsobila malebne a upokojujúco. Je to nádherná modro-biela dedinka vystavaná nad tuniským zálivom, bolo by možné ju považovať aj za ďalšie predmestie hlavného mesta Tunis. Najväčšou atrakciou dedinky je jej známa modro-biela architektúra. Stojí za zmienku, že sa tu natáčal aj film "Angelika a sultán".

Vyšli sme až celkom hore na kopec, kde však stáli vojaci, ktorí nám svojou prítomnosťou dali najavo, aby sme sa otočili a odišli. Dva dni predtým totiž vznikol vnútroštátny problém, ktorý rozpútali radikálni islámisti (saláfisti), 65 ťažko zranených policajtov, vážne demonštrácie, vypálené policajné stanice, zákaz nočného vychádzania. Problém vznikol, pretože práve v tomto mestečku bola výstava extravagantného umenia – ale tieto informácie sme ešte vtedy nevedeli... A tak sme sadli na motorky, do nalodenia sa nám zostával čas necelú hodinu a vybrali sme sa smer prístav. Keď sme konečne odbočili na miesto, ujo pri búdke nám už zďaleka mával a gestikuloval niečo v tom zmysle, že je trajekt uzatvorený a ukazoval smerom k centrále, že keď chceme, môžeme si dať bezplatne prebukovať lístky na nedeľu do Marseille - Francúzsko. Po niekoľko minútovom dohováraní sa sme pochopili, že kvôli nepokojom, ktoré nastali v krajine, museli trajekt uzavrieť o dve hodiny skôr, lebo vraj mali hlásený útok na loď. A tak nám nezostávalo nič iné, ako lístky prebukovať a vrátiť sa naspäť do mesta "Hammamet". Kým sme našli hotel, prebehli sme cez mesto niekoľkokrát, až sa nám to nakoniec podarilo a mierne sklamaní sme sa ubytovali a počas večere sme si dohodli ďalší postup.

16.6.2012 – výlet: „Nabeul"-“Kelibia"-“Kerkouane"-"Hauoarie"-"Korbous". "Nabeul" sme prebehli cez centrum, nič tak zaujímavé sme nezbadali, ak nepočítam kravskú hlavu povesenú aj s chvostom na strome vedľa mäsiarstva – dosť morbídne ;-)

Možno sme "nezablúdili" na to správne miesto, kde by sme našli keramické suveníry vyhláseného hrnčiarskeho mestečka. Aj tak sme nemali záujem niečo kupovať. A tak len pár foto za jazdy a poďho ďalej.

Zastávku na café sme zrealizovali v nejakom malom mestečku po ceste. Pri odchode si chlapci všimli, že na Mokovej tennerke je roztrhaný dezén až na plátno na zadnej pneumatike – „big problém!" a tak začal kolotoč. Pripojili sa dvaja domáci, ktorí boli veľmi ochotní a hneď telefonovali nejakému známemu a dokonca sadli na svoj skúter, aby nás doviedli až na miesto. V predajni nás ale chlapec sklamal, že taký rozmer pneu nemá, a ani nič podobné, ale máme ísť do mesta "Kelibia" k "maj frend Hassan". Len kúsok !!! – iba 40km …. :-))) Nehovoriac o tom, že nikde v okolí nebol žiadny, aspoň trošku autorizovaný servis. A tak sme pokračovali do mesta "Kelibia" do predajne k veľmi "ochotnému" Hassanovi, ktorý najprv ani nevedel o čom je reč. Keď sme mu ukázali papierik od kamaráta, tak zavolal asi tomu naozajstnému Hassanovi a mladý potom priniesol zo skladu čosi, čo nemalo s potrebnou pneumatikou nič spoločné. Priniesol ojazdenú pneu pomaly až na plátno pre superbike a s úsmevom na tvári zahlásil cenu 95dt. (Tebe musí „šibať“ drahý – som si myslela a po slovensky som mu to aj povedala :-))) ). Tak sme stáli opäť pred obchodom a mudrovali čo teraz. Potom nás napadlo, či závada nie je v tlaku v pneu. Marián vytiahol manometer nasadil na ventil a v ten okamih sa prístroj rozletel na 5 kusov po ceste: "ty vole, tam musí být tlak jak kráva" poznamenal Jirí. :-))) Pozbierali sme časti manometru dohromady a skúsili to isté na Jirího motorke. S takmer rovnakým výsledkom, ale to už vyletelo von aj plexi. Prosto: "made in China". Otočili sme sa naspäť na benzínku, aby sme skontrolovali tlak v pneumatike. Ujo odtiaľ nám poradil pneuservis za rohom – dokonca nám to ochotne aj peši išiel ukázať. Našťastie ešte nebolo zatvorené! keďže v lete nemajú “siestu“, ale rovno okolo obeda zatvoria obchod a dovidenia zajtra.... – pneuservis vyzeral ako stajňa pre kravy plná pneumatík. A tak po dohováraní sa rukami-nohami po anglicky, taliansky, nemecky, slovensky, česky sme dohodli aspoň provizornú opravu vložením duše do pneu (duša v preklade-sombre), ktorú samozrejme nemali.

Po odsúhlasení si postupu, sa všetci na hodinu rozutekali a každý priniesol niečo: kľúče, imbusáky, račňu a miestny predajca motocyklov (ktorý, na môj údiv, stále behal bosý) priniesol "fungl" novú dušu, síce 18palcovú na 17palcové koleso, ale to už bol ten najmenší problém. Než všetci dorazili, tak sme si zatiaľ zašli kúpiť aspoň niečo na pitie. Pri tom večnom čakaní Jirka len tak nesmelo a slušne zahlásil: „nějak mi trochu vaří bříško“....a ukázal ruku, ako sa mu na nej stavajú chlpy....“takže potrebuješ s..ť“ priamočiaro oznámil Marián. Na to sme sa začali smiať ako blázni a situácia sa konečne trochu uvoľnila. Keď sa opäť všetci zišli, dali sa do práce ako mravce a za našej asistencie bolo do 20minút HOTOVO.

Neuveriteľné, zadné koleso bolo funkčné! Otestovali sme to 250-timi km. Veríme, že ďalších 1.600km to vydrží. A tak sme po 2hodinách pokračovali do "Kerkouane" pozrieť sa na archeologické vykopávky starého mesta zo 6.storočia p.n.l.

V meste "Hauoarie" sme to stočili na pláž a išli sme sa najesť do morskej reštaurácie, kde boli konečne za celý deň normálne toalety a dokonca aj čisté! a predstavte si, aj koberce tam boli :-) Ponúkli a ukázali nám čerstvé ryby a dosť veľkého homára. Samozrejme Jirí hneď chytil homára do ruky a chcel ho pochovať v náručí ako bábätko. V ten moment homár ožil a riadne so sebou cukol. To nemal robiť. Jirí, tak ako aj my, nevedel, že je živý a tak sa zľakol, že nebohé zviera letelo na stôl a skoro vylialo pohár s pivom. Priznám sa, že aj ja som si od úľaku takmer cvrkla do gatí a môjho zvresknutia sa museli zľaknúť zase ostatní :-D

Posledný cieľ nášho výletu bolo mestečko "Korbous", kde zo skaly vyviera teplý prameň priamo do mora. Veľmi zaujímavé. Chceli sme sa aj okúpať, ale keď sme zbadali tú kopu domorodcov, kde to vyzeralo ako na rieke "Gange" v Indii, tak nás prešla chuť.

Ešte malé občerstvenie a sadáme na motorky, snáď ešte stihneme večeru v hoteli. Na hotel sme dorazili päť minút po záverečnej, takže večeru sme riešili mimo hotel za asistencie "šiše".

17.6.2012 – odchod z hotela ráno o desiatej na trajekt do hlavného mesta. Po úmornom čakaní na slnku dve hodiny nám konečne o jednej hodine umožnili sa nalodiť – odchod lode klasika o piatej tuniského času.

18.6.2012 – o druhej popoludní nás trajekt vykopol v Marseille vo Francúzsku smer: "Saint Tropez"-"Cannes"-"Nice"-"Monaco"-"Sanremo".

V "Saint Tropez" sme po niekoľkých zastávkach našli reštauráciu, kde sa dalo najesť "celkom" za dosť peňazí...!!! mestečko síce vyhlásené za niečo „nad“, ale podľa mňa úplne obyčajná dedina so zaparkovanými drahými jachtami – asi len preto, že sa tu natočil „Četník ze Saint Tropéz“ ???...

Zastávka na malé občerstvenie vo večerných hodinách v malom mestečku „La Turbie“, kde sme sa snažili nájsť nocľah, ale bezúspešne, tak sme pokračovali ďalej až na Talianske hranice. Konečne sme, už v Taliansku – v meste „Albenga“, podľa navigácie našli hotel „Isola del Sole“, pričom ujo na recepcii rozprával po rusky, takže taliančina vôbec nebola nutná :-), kde bol možný nocľah. Hurááá, ideme spať ….. super pocit :-) A ráno sme zistili, že sme našli naozaj pekný hotelík ;-)

19.6.2012 – ranný výhľad z balkóna izby bol úchvatný… to sme si naozaj v nočných hodinách nevšimli …. :-)))) Pri presúvaní sa po Talianskej diaľnici, už v dobrej nálade a po rozlúčení sa s Jiríkom, ktorý išiel po svojej trase do ČR cez Nemecko, nám v 160-tke nezvyčajne poskočilo zadné koleso. Pýtam sa Moka: „čo to bolo??? pneumatika?“ len pokývanie hlavou na znak súhlasu... tak sa opäť v panike pýtam: „nezastavíme“??? a zase len záporné pokrútenie hlavou na znak nesúhlasu. No FASA!!!
Pár km sme potiahli na najbližšiu benzínku a zastavujeme. Pozeráme na zadnú gumu a nevychádzame z údivu „to si robíš prdel“ zahlásil nasrane Moko a vpálil si cígo do úst. Sadli sme a meditujeme. Dík fešáci strážni za dobre odvedenú robotu. Keby sa roztrhlo plátno, duša okamžite pustí tuniský vzduch von na talianskom území a v tej rýchlosti a tak naložení, by sme sa takmer s istotou porúčali na kvalitný taliansky asfalt.

Voda ani toaleta nikde, keďže „tamoilka“ bola servisným miestom, kde vlastne ani žiadny servis nerobili, tak sme si povedali že to už chce kámoša na telefón. A tak sme sa spojili s Jančim Balogom zo „Styxu Vráble“. Moko si frflajúc s Jančim povedal pár viet, položil telefón a vpálil ďalšie cígo do úst, poslal lokalizáciu a povedal: „čakáme, relaxuj“ …. :-)) Ostali sme trčať pri mestečku „Piacenza“. Našťastie kúsok od nás bol predajca moto. Janči vytelefonoval dokonca dodávku, ktorá si pre nás prišla a hodila nás k predajcovi. Pokiaľ sa dotrepali, prešli asi dve hodiny. Bol čas obeda – pochopiteľne. Fešáci si prevzali tennerku, a že teda dajú novú gumu. Ok, nie je iná cesta, poďme na to. Dali sme obedík, nejaké pitie a za cca 90 minút sme sa dotrepali spät do servisu. Tennerka asi išla na fotenie alebo kam do riti, rozhodne hotová nebola. Čakanie ďalšiu hodinu, kým sme sa dočkali ležiac a polospiac na zemi medzi motorkami. Prišiel čas platiť a bolo to dosť vtipné – výmena za metzelerku prišla na 285ečiek!!! (kua, ešte teraz sa klepeme od tej sumy.....) Nič, huráááá, go home a adios, dikes chlapci! Janči zamakal, ako vždy moooc veľká opora, keď je probík (aby nie, keď nám tú gumu doporučil – vtipálek :- )))) ) Máme ho však moc radi, lebo je to super chalanko ;-).

Celkový stav km 5.040

Záver: Tunisko je výborný spôsob ako začať cestovať po Afrike, kde si človek vyskúša a zažije všetky kontrasty, ktoré s Afrikou súvisia: bohaté – chudobné štvrte, čistota – špina, hory – púšť, oázy, more a pekné pláže, kĺzavý asfalt (naozaj kĺže všade), šotolina, bohatá história, chutná kuchyňa a najmä: domáci moslimovia sú naozaj veľmi fajn ľudia, príjemní a ochotní vždy pomôcť, keď je treba.

Autor: Maggie Ozvoldik
Artists: Marián, Jirík, Maggie