Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 397 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | BIKE ROKA 2020 | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Anketa:

Mal by sa podľa teba Dakar vrátiť do Afriky?

Spolu odpovedi: 4026
Áno, to sú terény kam patrí: 57% (2289)
Nie, južná amerika je super: 43% (1737)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (12 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (14)  [Verzia pre tlač] Tlač

Denník: Ukrajina - Rusko - Krym 2013 1/5

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 25.11.2013 Autor: maggie
Čitatelia: 15792 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Pôvodný plán ísť na motorkách do Himalájí a Tibetu padol, nakoľko udalosť a následná situácia, ktorá nastala nezmyselným zmarením životov horolezcov, z ktorých dvaja boli Slováci, dňa 23.6.2013 ho prekazila. Po dôslednom vyhodnotení bezpečnostnej situácie v Pakistane sme nakoniec vymysleli núdzový plán: Ukrajina, Rusko-Kalmycká republika, Krym.

Väčšina „moto-cestovateľov“ si cestu na Ukrajinu chvália, ale keďže jediná najkrajšia oblasť z celej Ukrajiny je „Zakarpatská Ukrajina“, tak sme "to" potiahli až do Ruska, Kalmyckej republiky a Krym-u popod najvyššiu horu Európy (záleží od pohľadu hraníc) – Elbrus.

Plánovanie cesty, dôležité potreby na cestu, víza do Ruska prebehli bez problémov a tak sme mohli k 3.8. „vyraziť“ na cestu.

Samozrejme, že odchod 3.8. v skorých ranných hodinách sa zmenil na „prológ“ dňa 2.8., aby sme už tretieho boli priamo na hraniciach s tým, že prespíme u kamoša v Tatrách.

Keďže sa takmer každý „moto-cestovateľ“ vyjadruje k veľmi zlému prístupu Ukrajinských policajtov a ich „zbíjaniu“ a zvláštnym metódam práce, sme si ako test zvolili cestu cez Poľské hranice – Smolnica (Smilnitsa – Ľvovská Ukrajina). Podľa môjho názoru policajti dostanú hlášku od colníkov, že prechádzajú „motorkári“ a preto sú hliadky aj na miestach, ktoré by ste naozaj nečakali..možno je toto zaujímavá myšlienka..je pravda, že bola sobota..tak neviem..ale žiadny policajti nikde neboli. Cesta za hranicami bola naozaj „dosť“ zlá (samé jamy, sem-tam bez asfaltu), ale zato sme nestretli ani jedného policajta..(napr. Poliaci im ani nezastavujú – info od Poliaka, čo nás pustil pred seba v kolóne vozidiel na hranici a zariadil nám aj výmenu „éčiek“ za hrivny od tety čo u nej menia všetci domáci, aj chalani „pomáhači“..a čo nás najviac milo prekvapilo bolo, že keď sme sa spýtali, či niečo chce za túto službu, tak sa len usmial, mávol rukou a max.si vypýtal jednu cigaretu, keď sme „pálili“ pri vstupe na Ukrajinu druhú „tyčku“)

Tak ideme na to:

KURZ: 1€ - 10,65 UAH (Ukrajinská hrivna) 1€ - 43,70 RUB ( Rubeľ – Rusko)

2.8.2013:

Odchod z Bratislavy o piatej poobede – príchod do Tatier cca 22.30hod.

3.8.2013:

Cca okolo 10.00 sme dorazili na hranice Poľsko – Ukrajina. Ako som už písala vyššie, cesta od hraníc je vo veľmi zlom stave. Trvalo nám dosť dlho, kým sme prešli aspoň 100km. Prvý cieľ cesty bolo mesto Ľvov, kde sme sa ubytovali v hoteli „Valentyn“–skromne, ale čisto.

4.8.2013:

Po raňajkách sme zamierili k mestu Kyjev – výstavná sieň Ukrajiny – alebo aj „mesto zlatých kupol“ .
Pri odchode z mesta Ľvov nás zastavila prvá policajná hliadka, kvôli kontrole dokladov, ale ináč nič, čo by stálo za reč. Preukázali sme sa a poslali nás preč. Po cca 400km sme sa ubytovali v boteli „Bakkara“ v meste Kyjev na rieke Dneper, ktorá preteká mestom.

Art-Hotel BAKKARA
Venice Island 1, Hydropark
Kyiv – Ukraine
tel.: +(38 044) 369-31-31
reservation@bakkara-hotel.com.ua
www.bakkara-hotel.com.ua
Cena: 38€ / os.,1noc s raňajkami

Ten nám poradili dievčence na motorkách na pumpe, ktoré pochádzali z Kyjeva. Ozaj veľmi pekný. Večer ešte prechádzka popri vode a potom "hajde na ucho";-)

Kyjev - mesto zlatých kupol

Pamiatky Kyjeva nesú znaky súčasného kapitalizmu, sovietskeho monumentalizmu, eklektických stavieb z 19. storočia či architektúry z čias Kyjevskej Rusi. Hlavné mesto Ukrajiny je bývalým kultúrnym a politickým centrom Byzantskej ríše, preto nikoho neprekvapí centrum posiate zlatými kupolami kostolov v kontraste zo sídliskami z povojnového obdobia.

Za najbizarnejšiu stavbu hlavného mesta sa považuje Dom s chimérami od architekta Horodeckyjho. Bývalý prezidenstký palác púta fasádou pokrytou démonicky vyzerajúcimi plastikami zvierat a rozmanitých oblúd. Realistické zobrazenia žiab, nosorožcov či jeleňov nútia diváka k dlhšej zastávke v areáli súčasného prezidentského sídla v budove oproti slávnemu domu.

5.8.2013:

Smer: Černobyľ. Šli sme len tak skúsiť, či sa nám podarí dostať do pásma tak, že poriešime povolenia na mieste a žeby nás tam mohli pustiť..po 150tich km (samozrejme zbytočných) sme prišli na miesto prvej kontroly..aj by nás pustili, ale podotkli, že oni pustia, ale potom sú ešte ďalšie dve kontroly..na povolenie vstupu treba čakať 2týždne..nooo za skúšku nič nedáš..:-)

Tak sme to vzdali – možno „zdvihnutý prst“ to nedovolil (dať sa dobrovoľne ožiariť?) a vydali sme sa cestou k mestu Krasnoarmijsk – z Černobyľu späť cez Kyjev, po „moste“ cez Kremenčuckú vodnú nádrž na rieke Dneper, ktorej dĺžka je 189km a šírka 30km – v prvej tretine nádrže vedie cesta cez tzv.20km most – val do mesta Čerkasy a ešte „čo to dá“ najbližšie k mestu Krasnoarmijsk. V užšej časti nádrže je umelo vytvorený (akoby) val, na ktorom je vybudovaná cesta pre vozidlá a železničná trať...dlhá 20km...Val končí mostom, ktorý má dĺžku možno 5km.

Keď sme sa od Černobyľu vracali späť, pred mestom Kyjev sme si spravili prestávku pri veľkej vodnej nádrži – jazero na východnej časti Kyjeva. Kyjevské jazero sa tiahne od Kyjeva až k Černobyľu. Nikto sa tam nekúpe, nevidno jediný čln, či jachtu (asi preto“, že je voda v jazere sfarbená do červena – mne sa zdala žltá....) Okolie jazera je pusté, takmer bez života, až na pár malých chudobných dediniek a vojenských kasární – POZOR! Zakázaná zóna. Samozrejme, že Moko sa tam okúpal – nech to teda stojí za to, ta ne? Nič sa mu nestalo doteraz a aj hlavu má celkom v poriadku :-))) Ale podľa mňa, voda je „červená“ z horniny, resp.piesku, ktorý sa tam nachádza.

Neskoro večer, asi po 590tich km sme narazili na motel „Zastava“ pri ceste pred mestom Svetlovodsk (Kirovohradská, Ukrajina). Takisto veľmi skromne zariadený domček, ktorý vyzeral ako z rozprávky Mrázik, v ktorom žila Nastenka a Marfuša. Keď sme si objednali jednu fľašu vodky, majiteľ sa veľmi začudoval, že chceme IBA jednu ;-) nehovoriac o tom, že bol veľmi prekvapený, že tam chceme ostať celú noc..evidentne to bol nejaký hodinový hotelík..takisto svetlo v kúpeľni svietilo jemne do červena.

6.8.2013:

Smer: hranice Ukrajina – Rusko (hranica Izvarino – Luhanská Ukrajina) a Volgograd (bývalý Stalingrad)

Zase len transport do cieľa. Tu sa nie je o čom rozpisovať. 100Km pre nás je veľká diaľka, ale pre Rusa je to „hen za rohom“. Takže ďalších cca 530km smerom k hraniciam s Ruskom. Keď sa začalo stmievať, na križovatke pred mestom Anthratsiv (Luhanská Ukrajina), kde sme sa chceli po ubytovať, nás zastavil policajt z dôvodu toho, že sme prešli "šrégem"cez križovatku a šuchli sme sa cez plnú čiaru (na Slovensku je to úplne bežné, pokiaľ v odbočovacom pruhu nestojí auto). Chalani najprv chceli riešiť pokutu vo veľkom štýle, ale po družnej debate sa nakoniec uspokojili s repre predmetmi, ktoré sme vzali aj pre tieto prípady. Posťažovali sa, že majú malé platy a že s takýmto niečím, žeby im niekto niečo podaroval sa ešte nestretli a uspokojili sa s perami, zapaľovačmi a podobnými „srandami“;-)

Nakoniec sme sa ubytovali v moteli „Zafir“ pri ceste pred mestom. Skromný, ale zase lacný. S dievčatami tam pracujúcimi sme sa „čuť-čuť“ podružili, zaspievali sme si „pjesenky“z našich školských lavíc povinne po rusky: „soľnečnyj krug“ alebo „pjaťju pjať“ a išli sme mierne priopití spať...;-)

7.8.2013:

Smer: Volgograd (Stalingrad – Rusko)

Na hranice Izvarino (Luhanská oblasť – Ukrajina) pred mestečkom Krasnyj Sulin :-) (fakt, tak sa volá) sme sa dostali po cca 100km. Zdržali sme sa tam asi hodinu, ale žiadne „nácviky“ v podstate neboli, len sme museli vypísať deklaračnú sprievodku na motorku a potrebné „imigračné karty“ - obyčajné papieriky, ktoré by sa hneď a zaraz rozmočili a …............, ale boli veľmi potrebné napr.pri ubytovaní a samozrejme pri výstupe z krajiny – dôležité NESTRATIŤ!!! - neskôr rozpíšem ….. takže hranice sme zvládli a poďho k mestu Volgograd.

Po ceste do mesta nás zo dva razy zastihol dážď. Našťastie len 5minútová záležitosť na chvíľkové zastavenie na zastávke autobusu. A pokračovali sme ďalej. Cesta pred mestom bola veľmi zlá, jamy, vyfrézované pásy, vyjazdené pruhy od kamiónov – celkom dosť zle.

Keď sa nám podarilo (v neskorých nočných hodinách po posune dvojhodinového času – asi o polnoci) po cca 500km dostať do bývalého „Stalingradu“, po maličkom blúdení sme oslovili dvoch hliadkujúcich policajtov, ktorí nám poradili hotel „Turist“ – nie drahý a slušný..dopadlo to katastrofálne!!, ale v takom neskorom čase už nebola šanca hľadať niečo iné a ani sa nám už aj nechcelo..po tak únavnej ceste..ale cca 16€ na osobu bez raňajok bolo na tento hotel fakt dosť.. možno za desinu by sa dalo "zažmúriť" obe oči..ale zase ktovie aké sú tu pomery – možno pre „nich“ je to super cena..;-) ...po rannom zhliadnutí spoločných častí hotela, to bol evidentne voľakedy hotel na veľmi vysokej úrovni – preto sme ho nazvali „hotel Turist – zašlá sláva“.

Adresa: Hotel Tourist Volgograd
Marschala Chuikova (maršal Žukov) Street 73, Volgograd, Rusko
cena 16€ / os.,1noc bez raňajok

V noci sme sa ešte „poguljali“ po „Mamajevovej mohyle“

Mamajevova mohyla:

Mohyla je dominantná výšina nazývaná tiež ako „Pamätník Bitky o Stalingrad“. Celé toto miesto je veľmi symbolické z hľadiska priebehu druhej svetovej vojny, pretože práve tu boli zvádzané najťažšie boje v bitke o Stalingrad, pri ktorej došlo k zásadnému obratu v druhej svetovej vojne. Takisto maršal Žukov, ako vynikajúci taktik tu zohral veľmi dôležitú úlohu – svojím spôsobom by sme kľudne mohli povedať, že vďaka jemu vojnu dotiahli Rusi do víťazného konca.

Pozreli sme sochu „Matka vlasť volá“, ktorá meria 85m (52m je vysoká postava a ďaľších 33m meria len jej meč). Ide o najväčšiu "sochu ženy" na svete. Stojí voľne na podstavci a nie je k nemu nijako pripevnená. Dielo vytvorili sochár J.V.Vučetič a inžinier N.V.Nikitin. Socha má už 40 rokov a v čase jej dokončenia bola najvyššou sochou sveta vôbec. Ide o spodobenie antickej bohyne víťazstva Niké – vpred kráčajúca žena v nadýchanom rúchu, ktorá drží meč vo zdvihnutej pravej ruke. Je to alegória vlasti volajúca svojich synov do boja s nepriateľom. Tento monument je oveľa vyšší než socha Slobody v NewYorku. (Druhá v poradí, pred sochou Slobody je „Matka vlasť“ - oceľová socha ženy v Kyjeve, ktorá takisto drží v ruke meč, ale v druhej ruke má ešte aj štít, na ktorom je znázornený kosák a kladivo – erb bývalého ZSSR).

 Socha matka vlasť vola Volgograd
Socha matka vlasť vola Volgograd

Po poznámke Miška, že: „všimol som si, ako im tá socha na spodnej časti ruky, v ktorej drží meč DILATUJE“...sme sa nezdržali a vybuchli v smiech, nechtiac si predstaviť, čo by to bolo, keby sa tá ruka naozaj oddelila (len palec na ruke mal asi dĺžku ako polovica mojej výšky - 80cm)...asi pol Volgogradu by zborila …. a tak sme urobili ešte pár fotiek v tme...čiže žiadne...a takmer o pol piatej ráno sme sa odobrali na ten úúúžasný hotel spať;-)

8.8.2013:

Ostali sme vo Volgograde celý deň, pozreli sme múzeum "Panorama"-Stalingradska vojna – Stalingradskaja bitva – „Сталинградckaя Битва“ (ktoré v nás zanechalo zvláštny pocit nezmyselnosti vojny, zmarených životov mladých 16-17 ročných chlapcov – vlastne ešte detí a ďalších veľa-veľa životov a takisto zajatých nemeckých vojakov, ktorých previezli pracovať do uránových baní na Ural, kde po niekoľkých rokoch zomreli na následky radiácie z uránu.

 Panorama Stalingradska bitka
Panorama Stalingradska bitka

Z 90.000 nemeckých vojakov sa domov po X-rokoch vrátilo len 6.000), ešte raz „Mamajevovu mohylu“, námestie Lenina s veľkou sochou súdruha Iľjiča (ináč ten bol fakt všade, ako sa sarkasticky povie: „Lenin navždy“, tak doslova. V každom meste a aj malom mestečku bola socha Lenina – či už malá alebo veľká, prípadne aspoň busta na kamennom stĺpe – prosto: Lenin všade. Takisto veľké pamätníky, ale naozaj velikánske – tu bola cítiť tá „megalománia“ Ruska – či už veľký cínový bežiaci partizán, alebo železná socha koňa, na ktorej sedí „niekto“ so samopalom, držiaci pri ústach trúbku – pravdepodobne trúbenie na poplach, alebo vyzývanie do boja – kontrast medzi prvou a druhou svetovou vojnou??.... Ale zase na druhú stranu, podľa môjho názoru je to časť ich histórie a treba to asi vnímať tak ako to je. A takisto aj našej Slovenskej alebo Československej...všetky tie pomníky a pamätníky o niečom z tej histórie hovoria a hlavne: každá tá socha je dielo. U nás rýchlo po „prevrate“ premenovali takmer všetky ulice, odstránili všetky pamätníky, počnúc sochou Gottwalda na Gottwaldovom námestí – dnešné námestie Slobody za ministerstvom dopravy a podobne...ale prečo? Aj toto je naša história...za pár rokov sa tu ľudia budú tváriť, že „toto“ nebolo a vlastne ani svetová vojna nebola? Či už prvá alebo druhá? - na zamyslenie...)

Pred múzeom stojí starý rozstrieľaný dom bez omietky – zvyšky budovy a oproti je postavených niekoľko diel – kontrast, ktorý symbolizuje práve situáciu „Stalingradskej bitky“.

>

Pridané: 25.11.2013 Autor: maggie pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (12 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (14)  [Verzia pre tlač] Tlač
incheba-2020-main

Galéria ku článku: