Trilógia Poreč

Nevydarená samovražda

Roku pána 2012 sa život ubral do maximálneho stereotypu, na rozdiel od minulého. Práca, domov, na pivo, pozeranie TV. Stále dokola, sem tam maličká zmena. Ani na tej motorke, už tak nejazdím. V hlave sumarizujem celý môj pobyt na planéte. Mám pocit, že som už všetko potrebné zažil, ako keby ma už nič nenapĺňalo. Začínam asi chápať samovrahov. Rozmýšľam, či by som to tu nemal ukončiť. Skok z mosta, hodiť sa pod vlak? To musí ináč bolieť. Radšej ma to prejde. Spomeniem si na ten vtip. Nebaví Ťa život? Sadni si na diaľnicu, ono ťa to prejde. Tak som šiel na diaľnicu...

Našťastie prišlo konečne leto. Slnko, teplo, voda a nové situácie, ktoré som ešte nezažil. Vybočenie z každodenného kolotoča nastalo, keď ma známy volajú na dovolenku do Chorvátska na motorke. Na motorke? Na mojej? Neviem, či som s toho nadšený, alebo sklamaný. Neviem, či to je pocta, keď chcú ísť so mnou na mojej Keewayke. Leziem im, tak na nervy? Chcú, aby som sa zahlušil a mali odo mňa pokoj? Ani som ďalej nerozmýšľal a šiel som do toho. Plánujeme detaily cesty a konečnú stanicu. Juraj na Yamahe YZF-R6, Tibor na Suzuki GSX-R750 a ja na Keewayke. Na Safety Audicare pôjde Jofo, Andy, Mark a Marcel. To bude zábava. V mysli sa mi to premieta. Juraj a Tibor plánujú, ako a kde pôjdeme, čo bude tam a tam, aké kundy budú baliť. Ja plánujem, ako to spraviť, keď sa mi to celé dojepokazí. Kto pre mňa príde na dodávke a pod. Jednoducho som neveril, že dlhú trasu môže Keewayka zvládnuť. Zvládnuť by to mala. Ale, čo keď? Čo ak? Je to čínsky výrobok. Niektorí, by si takú motorku nikdy nekúpili. Presvedčí mňa osobne o opaku, alebo sa mi potvrdí, že mali iní pravdu? V hlave som mal toľko situácii. Buď – Alebo. Relatívne, na tak dlhú trasu (pre mňa dlhú) musí byť človek maximálne sústredný. Stačí malé zaváhanie a môže nastať amen.

Enola Gay

Čítal som o lietadle s prezývkou Enola Gay. Malo za úlohu zhodiť atómovú bombu na japonské mesto a maximálne zasiahnúť nepriateľa a demonštrovať silu. Bolo to v tom čase najväčšie lietadlo. To už vieme. Naša misia bola podobná. Napadnúť Chorvátske mesto Poreč na Istrii a porobiť tam maximálne rošambo. Misia mala jediný cieľ. Dostať sa na miesto, čím najrýchlejšie a zničiť ho.

Naša posádka pozostávala z týchto bojovníkov

• Juraj Prišť – hlavný veliteľ, navigátor, pilot, Yamaha YZF-R6
• Tibor Hanus – druhý pilot, Suzuki GSX-R750
• Radovan Ondro – pomocná záložná jednotka, dokumentarista, pilot Keeway Landcruiser 250
• Jozef Komada – veliteľ Safety Audicar, pilot Audi combi A6 3.0
• Andrej Kľučka – záložný pilot Safety Audicar
• Marcel Golier – fotoreportér, mimo tejto misie pilot Skuter 125
• Mark Samko – pomocná záložná jednotka, pechota

Je deň 16.8. Som zbalený a vyrážam z domu Villa Júlia vo Vraní, mestskej časti Žiliny. Idem k Jurajovi. Robí posledné operácie pred odjazdom. Vyrážame. Teda, chceli by sme, ale Juraj stratil kľúč od motorky. Hľadáme, no nenašli sme ho. Sadá do auta a ide do firmy pre náhradný kľúč. Konečne sme vyrazili a pomaly sa pridal aj Tibor. Je 16:24 hod. Potrebujeme sa presunúť do Bratislavy, pretože tam prespávame v našom byte na Tomašíkovej ul. Dohoda je jasná. Všetci ideme spolu a v prípade, ak by Keewayka nestíhala, budú ma čakať. Rýchlosť presunu zo Žiliny do Bratislavy je stále 110 km/h, dolu kopcom mi to ide aj 130 km/h. Idem vpredu a len tak-tak stíhajú za mnou Juraj s Tiborom. Prichádzame do bytu o 18:59 hod. Motorky parkujeme v podzemnej garáži pod bytom. Čakáme na Safety Audicar s ostatnou posádkou. Prichádza aj Jurajova frajerka a jej kámoška. Ony však ráno idú na inú dovolenku. Pripadám si skoro, ako na gangbang akcii. Dve baby a veľa ozemtĺkov. Posedeli sme na pive a ideme do bytu spať. Čaká nás dlhá cesta. Objednávame si ešte pizzu a otvárame Kapitána Morgana. Fľaška padla a pizza stále nikde. Je niečo pred polnocou a doviezli pizzu. Zjedli sme ju, no hneď sme vedeli, toto „nendopande“ dobre. Päť hodín do odchodu a nedá sa spať. Prevaľujeme sa z boku na bok. Hodiny ubiehajú a Jurajovi pizza nesadla. Teda nikomu, no Juraj obsadil záchod na pol hodinu. Rev tigra sa šíril potrubím kanalizácie. Fiškúľ jeden. Akože mu je zle. Šiel spať k holkám.

Je 17.8.- 5:30 a vyrážame na Balatón. Nevyspatí, max vyčerpaní a pred nami ešte strašný kus cesty. Keewayka sa nevzdáva a dorazili sme na Balatón. Zdržujeme sa pár minút, pretože toto nebol cieľ misie.

Obzerám to jazierko a myslel som si, že to bude väčšejšie jazierko. Dobehli nás aj na Safety Audicare. Zastavujeme na pumpe a využívame schopnosti Marka a jeho maďarčinu. Je to Žilinčan, ale má maďarský občiansky preukaz. Vyrážame spoločne na diaľnicu M7 a hor sa na hranice. Na diaľnici pri meste Nagykanizsa ma všetci opúšťajú. Chalani sa išli vyblázniť, diaľnica bola poloprázdna a mohli isť rýchlejšie, ako tých mojich 120 km/h. Na hranici pri Letenye sa máme opäť stretnúť. Dorážam na hranice, pozerajúc kde sú ostatní, ale nikde ich nevidím. Asi som šiel dlho, tak ma nechceli čakať. Pomyslel som si. Idem teda sám ďalej. Som už v Chorvátsku a na mýtnici Sv.Helena zastavujem a telefonujem, kde kua sú. Dozvedel som sa, že všetci sú úplne za mnou a mám ich čakať.

Čas si krátim debatou zo Žilinčanmi, ktorí prešli okolo. Tiež s dákym italským čopristom s riaditkami nad hlavou. Veľa sme sa nepovyprávali, vyzeralo to, ako keď sa rozprávajú dvaja retardi. Ee ee ee. Aa ee. Pretože po italsky viem iba „a fan kulo kaco“. Dobrých 25 minút grilovania sa v slanom náleve na mýtnici, som sa konečne dočkal. Prišli. Tibor dostal defekt a pokazila sa mu prevodovka. Na defekt použil, takú tú purpenu. Mohol radiť len niektoré rýchlosti, pokračujeme však ďalej. Konštantným tempom 110 km/h sa približujeme k mestu Rijeka a evidujeme prvý vizuálny kontakt s morom. Moc nechýbalo a ja som mal skoro prvý kontakt s asfaltom a zvodidlami. Pri výjazde z krajnice, keď som zasa čakal na Juraja s Tiborom, som si nezasunul stojan. Vôbec som neregistroval, že ho mám vystrčený. Rôzne škrípanie, Keewayka sa triasla, čudný zvuk. V mysli mi prebieha zlá myšlienka. Nie, nie, nie. Vydrž. Zo Safety Audicar mi mávajú, ale ja nechápavo. Zakýval som teda aj ja. Čautééé, huhuuu. Zrazu hopčipčiriririphopá a bolo to v poriadku. Pokračujem normálne. O stojane, mi povedali, až keď sme dorazili do cieľa. Tá cesta snáď nikdy neskončí. Stále kus a kus pred nami.

Nespali sme už viac ako 24 hodín a na motorke sedíme už asi 9 hodín. Juraj pozrel mapu a vyhlásil. „Už iba 120 km." Nespavosť už ani nevnímam, ale vnímam krásne prostredie a cítim vzduch mora. Neskutočne veľa tunelov a viaduktov. Pár desiatok kilometrov pred cieľom sme sa ocitli úplne sami na ceste. Ani živej duše. Všetci traja ideme po celej ceste naširoko, ako keby patrila iba nám. Nemôžem tomu uveriť, ale dorazili sme konečne do cieľa. Je tu Poreč/Parenzo. Je 17:28 hod. Som už taký unavený, že som nevyradil zaradenú rýchlosť pri brzdení na červenú na jednej križovatke a skoro som sa vydrbal. Bolo to, ako keď tancujete s riadnou ťarbavou bacuľkou, ktorá nevie tanečné kroky. Hľadáme ubytovanie, no majú beznádejne obsadené. Je už niečo po devätnástej, dehydrovaní s vyplazenými jazykmi a v poslednej informačnej kancelárii mali presne to, čo sme potrebovali. Pre „sedam osoba na sedam dan.“ Tá únava, ako keby opadla. Motorky sme zaparkovali špeciálnou metódou, „hojdačkou“ pred terasu. Nechceme ich použiť aspoň dva dni. Dostali sme fungel apartmán, ešte nikdy nepoužitý. Tak sme ho použili. Počas týždňa tam spadla bomba. V niektorých dňoch aj chemický plynový útok. Hlavne po tej fazuli a šošovici. Misia splnená.

Sedem slobodných

Je 17.8. a je nás sedem. Sme slobodní. Jedine Juraj je zadaný. Má priateľku šesť rokov. Nás ostatných také šťastie nepostihlo. Alebo, že by to bolo šťastie? Som v Chorvátsku a spomínam, ako som sa ja rozišiel v Chorvátsku po piatich rokoch. Bol to vtedy paradox. Ľudia chodia na dovolenku, aby si oddýchli a zblížili sa. Z celej výpravy som najstarší ja a vnímam to z iného pohľadu. Ďalší z posádky, ako Mark, Marcel, Andy, ešte nezažili, čo je to ten vážny vzťah. Majú len 18 rokov. Je niečo úžasne, keď sa stretne na neznámom mieste, na pár dní, sedem osôb, maximálne rozdielnych pováh a charakterov. Zábava graduje.

Prvý deň v Poreči. Vypili sme už deviatu fľašu Soberana. Váľame sa a bláznime sa. Pripomína mi to, ako z toho filmu Plnou parou vzad. „Jerry, my jsme na plavbě gejú“. Po prechádzke popri mori a obhliadnutí, čo daná oblasť obsahuje, zazneli hlasy, že mali by sme ísť do iného mesta. Vnútorne nesúhlasím, ale ak bude na tom trvať väčšina, prispôsobím sa. Juraj s Tiborom objavili centrum Poreč, vlastne prístav.

18.8. Večer vyrážame von a ideme na prvý útok. V prístave sú párty a koncerty. Tisícky ľudí a ľudí sa hmýria mestom. Snívame, alebo sa nám to zdá? Každý chcel štipnúť, či sa mu nesníva. Prisahám, že pohromade na meter štvorcový, som nikdy v živote nevidel toľko vagín, ako to volá Tibor. Tam neboli vôbec pekné baby. Tam boli, iba najkrajšie a ešte krajšie. Toľko modeliek, bárbiniek, Paris Hiltoniek a neviem, ako to ešte nazvať, som fakt nevidel. Akože gazdiné by z nich neboli, ale správnou prevýchovou, by sme niečo naučili. Človek sa pozrel doľava a videl 35 anjelov, pozrel doprava a uvidel 20 anjelov. To bolo isto tým sprayom AXE. Nohy to malo až po zem a na konci rozstrapkané. Bavíme sa na výbornej úrovni. V prístave sú zakotvené jachty, na ktorých sa tiež tancuje a baví. Na jednej sú štyria chalani, hore na kajute majú dve prudko-vysoko použiteľné námorníčky, sporo odeté, mali kapitánske čiapky a tancovali. Nadviazal som s nimi kontakt. Mávajú mi, aby šiel za nimi hore. Mať ešte pár drinkov v sebe a nebyť toho bodyguarda pri vstupe s ramenami, ako ja stehnami, tak som tam. Je nad ránom a utícha to. Asi prestal účinkovať AXE. Ideme do nášho apartmánu.

19.8. Všetci zaspávajú a ja s Jofom sa cítime svieži. Ideme zdolať Malinovicu od Andyho. Je už ráno a mne zrazu nastala tma. Prebudil som sa na smiech. Pozerám a kua, upsss, nehoda. Bol som však natoľko nevládny, že ma telo neposlúchalo. Oživil som sa poobede. Umieram, som otrávený, zle mi je. Znie to ako „Prestal nám rásť rododendrón, sere ma to, nervy mám.“ Je večer a už nepijem. „Treba ho prekypriť.„ Šoférujem Safety Audicar. Nasadáme, dvaja sedia v kufri. Neviem, či sa to dá nazvať sedenie. Poreč naproti predošlému dňu vizuálne ubudol, čo sa týka ľudí. Nič sme nezbalili a tak to na dnes balíme.

20.8. Čakajú ma kým dôjdem, aby nastúpili. Hudba na plné pecky,“žijeme len raz, práve tu a teraz...“ čakáme, že nás ten Ego pozve na kofolu a v tom dve Slovenky... za sekundu boli naše. Zavážam chalanov a ja sa s Jurajom vraciame pre dve Slovenky a prešli necelé dva dni. Ukázali sme im naše mohutné stroje, ktoré otestovali a pocítili tú silu medzi nohami. Samozrejme myslím motorky. Slečny vraciame pôvodným majiteľom. Posledné „cmuk“ pri ich obydlí a v tom Juraj kričí: „Rado sadaj a rýchlo preč“. Nechápem prečo, zbadám však „vrahov“ vychádzajúc z ich obydlia. Mali sme šťastie. Naštartovali sme a v dyme z pneumatík sa strácame. S Jurajom sa vraciame konečne k nám. Mimochodom vyznali sa v motorkách, dokonca na nich jazdia, okrem iného.

21.8.Vypili sme ďalších asi osem fľašiek Kapitána. Pivá ani nerátam. Pomedzi sa ulieva Malinovica. Zisťujú, že niečo s ňou nebude v poriadku, lebo každý akosi trpí. Používame ju ako dezinfekciu, na zapaľovanie grilu, uvažujeme do motorky na zvýšenie výkonu. Zisťujú, i keď ja hneď v prvý deň, že fakt sa nedá piť a neskôr ju radšej vylievame do drezu. Drez začal konečne odtekať. Zisťujeme, že potrebujeme ďalšiu paletu Soberana, alebo Kapitána. Toto je určite nová reality šou. Pozerám, či niekde nie sú zabudované kamery. Začína sa vyskytovať ponorková choroba. Ľudia sa menia v príšery. Nespal som dva dni a som v kuse hore. Neskôr sa mi podarilo zaspať, čo je neuveriteľné.

22.8.Mark a Marcel skúšajú môj super stroj Keeway. Podľa výrazu, sú asi šťastní. Večer pod paplónom, bude isto ruka v trenírkach. Po otestovaní, sa sám vyberám na Keewayke, obzrieť ďalšiu časť okolia. Tuším, že niekde vyrazili aj Juraj s Tiborom. Po výjazde sa vraciame a motorky odstavujeme.

23.8.Motorky sme odparkovali a keďže sme pri mori, ideme na výletnú plavbu. Na jeden deň sme námorníci. Poreč-Vrsar-Limski zaljev-Rovinj. Výlet fajn, jedlo v pohode, ale mimochodom, Rovinj sa mi vôbec nepáčil. Vraciame sa späť, k nám do Poreču. Zasa v nálade. Popili sme tu ich rakiju a dáke to pivo. Juraj bol mimoriadne výrečný. Až mi to bolo divné, či nezjedol dáku bobuľu. Z Tibora sa stal Harry anteno Poter. Odskrutkoval z akéhosi auta anténu a zaklínal nás. „Šucha Fucha, vopice plex“. Je tu strašne teplo. Kúpili sme zopár fľašiek a nejakých zo 40 pív. Na dva dni by to malo stačiť.

24.8.Je posledný deň pred koncom. Rozmýšľame, kedy pôjdeme domov. Ideme sa povoziť zasa na motorke. Nejaké tie obce okolo Poreča. Neviem prečo, bol som v Chorvátsku viac krát. Od Splitu a až po Dubrovník, ale Poreč, ako aj okolie sa mi nepáčilo. Tie betónové pláže, akási zelenkastá voda. Zaujímavé bolo, že zemina po celej oblasti, vyzerala ako antuka na tenisovom kurte. Celkovo však nebanujem, pretože som zdolal ďalšiu časť Chorvátska. Dokupujeme posledné pitie, lebo tamto, čo malo byť na dva dni, sa akosi minulo. Juraj volá priateľke, ako sa jej darí na dovolenke. Vidíme, ako rozhadzuje nábytok a všetko, čo je po ruke. Registrujeme značné rozčúlenie. Trocha sme stíchli, čo sa deje. Juraj zistil, že frajerka nešla na „čistú“ babskú dovolenku. Vzájomne si to „vysvetlili“ a ukončili svoj vzťah. Zrazu je nás sedem slobodných. Je pár hodín pred odchodom. Kúpeme sa posledný raz v mori, dopíjame posledné pivá Ožujsko a balíme sa. Mňa a Marka napadli medúzy. Sme zranení. Dojedáme geniálne Jurajove špeciality, ktoré nám varil. Dokonca som aj ja zjedol chobotnicu, ale na paradajku a cibuľu, ma aj tak nikto nenahovorí. Celý týždeň v Poreči a okolí neboli policajti. Určite sa nás zľakli a skryli sa. Keby nás zastavili, museli by nám zobrať asi aj rodný list. Radšej neriskovali, videli, že máme presilu. Na motorke sme takmer každý deň prekutrali okolie. Zasa kus Chorvátska je zdolaný. Neskutočný pocit, more a jazda na motorke. Odporúčam to, ako antistresovú terapiu. Poreč je zlikvidovaný.

Je 25.8. 8:05h. Odchádzame domov. Ja, Tibor a Juraj na moto a Jofo, Andy, Marcel a Mark autom. Záložný plán, ak by Jurajovi a Tiborovi prestala fungovať motorka, je vyriešený. Jurajovi začal tiecť olej zo spojky. Jeden známy ide akurát oproti na karavane. Cesta ubúda podstatne rýchlejšie, ako keď sme šli pred týždňom tam. Zaujímavé sú situácie, keď obiehame skupinu čopristov. Valia si to takou sedemdesiatkou a ja na Keewayke, s Jurajom a Tiborom v 120km/hod ich predbiehame, ako šípy vystrelené z luku, alebo ako nadzvukové stíhačky na oblohe. Zvuk podobný tomuto. „Vžžnn, vžn, vžžžn“. Kolóny na mýtniciach sú neskutočné dlhé a sálajúce teplo z asfaltu je na nevydržanie. Obiehame asi 5km dlhú kolónu pomedzi autá. Sem tam sa ozýva zahundranie, sem tam nás skrížia, aby sme neprešli. My sme však prešli. Dokonca aj ja s mojou 93 cm širokou Keewaykou. Niekedy som len zavrel oči, lebo už som videl, že robím ryhu na boku auta. Situáciu vôbec nezávidíme Jofovi a ostatným v aute. Prechádzame hranice oblečení v skafandroch, necelých 40°C na teplomery a chorvátsky colníci sa smejú a hovoria nám „vám zima, zima“. Uvarení odpovedáme s polo úsmevom „hej, hej“. Rád by som „pochválil“ toho, čo vymyslel mýtnice a hlavne ten systém platenia a stláčania tlačítka na tiket. Na motorke ma nič tak nevytáčalo, ako po pár minútach, zastaviť, zhodiť rukavice, rozopnúť brašne, rozopnúť kapsičku, vytiahnuť peňaženku, otvoriť peňaženku, zaplatiť a zasa následne opačný postup.

O pár kilometrov znova a zasa. V Maďarsku ideme po starej ceste Körmend, Szombathely, Csorna, Mosonmagyaróvár a Bratislava. Nič mimoriadne sa nedialo a z Bratislavy odchádzame zdolať posledných 200 km do Žiliny. Ja a Tibor ideme spolu. Juraj šiel ešte vybaviť určité veci. Dobieha nás po 130 km. Prichádzame do Žiliny, oslobodení, zastavujeme na pumpe. Gratulujeme si k úspešnej ceste a misii, podali ruky a pomojkali. Na Safety Audicare, boli ďaleko za nami, ale došli aj oni v poriadku. Parkujem doma, neskutočne šťastný a rád. Je za mnou na motorke 1933 km. Nebola to pre mňa dovolenka, bola to pre mňa životná skúsenosť. Na motorke, ale aj v ostatných záležitostiach. Zistil som, že moja Keewayka, už nie je Keewayka. Je to pán Keeway Landcruiser 250. Po tomto výjazde, som však dospel, že ma láka nová cestovná motorka. Asi tých 250 kubíkov je už málo. Ten vtip na začiatku funguje. Vyšiel som na tú diaľnicu a ono ma to fakt prešlo. Toto leto bolo za posledné obdobie jedno z najlepších. Človek, ak má zázemie, zdravie, priateľov, užíva si život naplno. Hvala... A to je všetko...

Pammmm pampampababam....

Video: Trilógia Poreč - Žijeme len raz

Cesta tam

Žilina-Vranie - Bratislava - Mosonmagyaróvár - Veszprém - Balatonszemes - Letenye - Zagreb - Karlovac - Rijeka - Poreč

Cesta odtiaľ

Poreč - Rijeka - Karlovac - Zagreb - Letenye - Nagykanizsa - Körmend - Szombathely - Csorna - Mosonmagyaróvár - Bratislava - Žilina-Vranie

Finančné prostriedky

• Benzín 85,22 L = 142,31 eur
• Poplatky na mýtniciach 25,22 eur
• Poplatok na Maďarskej diaľnici 6,50 eur
• Poistenie 11,00 eur
• Apartmán 7 nocí = 140,00 eur
• Výlet loďou 30,00 eur
• Pivo, ohnivé vody a jedlo = nezrátateľná položka