Spomienka na zraz priaznivcov BMW 14-16.5.2004

Od pondelka do štvrtku som naháňal info, kde sa dalo. Vďaka informáciám z motoride-u a z AWT-BMW som sa odhodlal pridať. Odjazd bol plánovaný na 13.00 od AWT. Na začiatku sezóny som si povedal, že baterka mi ešte rok vydrží. Chyba. Nevydržala. Celý nažhavený doletím o 11-stej k moto a tá len štekla. Vyťahujem dobíjačku, hádžem ľahkú modlitbičku (v duchu: „to mi teraz nemôžeš spraviť“) a volám Mišovi, aby do sprievodného auta pribalili štartovacie káble. Asi o pol 12 už vrčím a letím na obed. Z obeda ešte natankovať a ako najväčšia hviezda dorážam po 13-tej, ale našťastie nie posledný. Nasledovalo ľahké občerstvenie, fotečky. kecačky a vítačky číslo 1. Keď sme konečne vyrážali, bolo nás tam okolo 10-15 a čas sa blížil k 14-tej hodine. Išli sme diaľnicou, smer Nitra. Na začiatku sme zanedbali synchronizáciu rýchlosti, a preto naša mini kolóna nabrala úctihodnú dĺžku. Ja som sa držal čela. Po ceste sme ešte pozbierali ďalšie zrazuchtivé moto a v Nitre na pumpe pozbierali kolónu. Potom sme viac menej organizovane dorazili do tunajšieho BMW.

Tu sme strávili opäť ľahké občerstvenie, fotečky, kecačky a vítačky číslo 2. Mne to padlo vhod, ale organizátorov kolóny už tlačil čas, tak nás vytrhli z bezstarostnej pohody a išlo sa ďalej. Okrem silného nárazového vetra pohodičková jazda. Po tom ako sa kolóna potrhala, do BB sme dorazili po 3 a 5 členných skupinkách. Okrem blúdenia v BB a natankovania, som zistil, že naša kolóna sa rozrástla asi na 25-30 moto. V BB BMW sa k nám už nechovali až tak pohostinne ako Nitre, ale aspoň som sa prepláchol. Ja a skupina ortodoxných pohodičkárov sme oznámili kolóne, že mi ideme svojim tempom, lebo v 130 kľučkovať medzi autami so 400kg motorkou nás nebavilo. Pokračovali sme Čertovicou a na Poprad. Na Čertovici už schladli aj jogurty. 5 stupňov Celzia hovorí za všetko. Hore nás čakal pekný výhľad, ale aj teplota, ktorá nás už neopustila až do Hrabušíc. Skupinová fotka celej kolóny roztiahnutej na celom parkovisku, cigaretky pre nikotinožrútov a ideme. Ďalšia minizastávka bola na pumpe pod Čertovicou, tu sme už len komentovali počko a priali si byť, čím skôr v cieli. Zvyšok cesty prebehol v pohode a zo zapadajúcim slnkom sme zapadli aj mi v Hrabušiciach.

Po príjazde, nasledoval veľký chaos. Problémy s ubytovaním ani opisovať nebudem, ale dopadlo to dobre. Po vybalení a skultúrnení sme išli na večeru. Po usadení a 15 minútach našej ignorácie od obsluhy, k nám dorazila staršia teta s vetou : Čo vlastne chceme, lebo kuchár už išiel domov a večerať sme mali o 17.00“ (bolo asi 21.00 hodín). Objednať niečo na pitie som si ani netrúfol a unaveným tempom dorazil k baru. U roľníka prezlečeného za čašníka som si objednal pivo. Keď som sa spýtal na značku, povedal „Šariš“, načapoval ho do pohára s logom Tatran a s penou od Jari. Diabolská kombinácia. Pivo chutilo, vlastne nechutilo a predstava,že do nedele bude len tento neidentifikovateľný stredoslovenský pivársky zázrak, ma rozľútostnilo. No nič, pri stole ma už čakala večera. Optimizmus skončil pri bližšom pohľade do taniera. Guláš v 4-kovej úprave. 4 knedle, 4 kúsky mäsa a 4 polievkové lyžičky farebnej vody. To už osadenstvo dávalo najavo nespokojnosť a dohadovalo dokaličenie alebo defenestráciu kuchára z tohto kultúrneho svätostánku. Pre spriaznenosť s usporiadateľom vášne utíchli a s ňou aj naša nálada. Nik neprišiel zo zásobou jedla, a tak sme zostali hladní a ani piť nám nechutilo. Už sme len vykecávali a rozoberali naše životné púte, starosti a radosti. Po 4 nepive bez bubliniek s penou som išiel spať. Relatívne. Keďže Miško s ladviniakom a Braňo dorazili opojení nelahodným mokom, ich bujará zábava pokračovala ešte asi hodinku v chatke a potom bol vážne už kľud.

Ráno, na moje počudovanie, ma nezobudil ľúbezný zvuk dvojtaktu strašne opitého teenagera, ktorý si po jednom veľkom pive, išiel ľahnúť o 21.00 a ráno o 6 si ide dokazovať, aký je frajer. Zabudol som, že som na BMW zraze. Bolo ticho, počul som vtáčiky. A pílenie dreva vychádzajúce spod paplóna Vlada B. (Info pre prípadné záujemkyne, tie rána stoja za to… Jeho obranu, že ja som chrápal večer som neprijal, lebo o tom neviem J). Toto prebudenie ma utvrdilo v tom, že už je najvyšší čas na rannú hygienu. Po sprche som sa trochu natiahol a v chatke zavládlo znechutenie, že som minul všetkú teplú vodu. Nakoniec osadenstvo dospelo k záveru, že aj keď je tam prietokový ohrievač, tak správca chatovej oblasti vypína elektriku v najinkriminovanejšom čase. Od 8-10.00 a od 18-21.00. Raňajky boli v pohode. Objednal som si k nachystanej klobáse porciu praženice a najedený odkráčal. Pred výjazdom sme sa motali po tábore a AWT dalo do pľacu pre vozenia chtivých predvádzačky noviniek, tak sa vozilo. Vzhľadom na primeraný počet účastníkov, nevznikali žiadne šóry ani zmätky.

O pol 11 sa začal zhromažďovať dav na výjazd a ja so svojou šikovnosťou som bol už o 10.45 v kolóne a radostne vytruboval na motákov. Pred 11 sme vyrazili na okružnú jazdu. Prvé kilometre viedli na Podlesok a vyhliadku na Dobšinský kopec. Zaujímavá cesta viedla po svahoch kopca, s neudržiavaným povrchom, z jednej strany roklina z druhej kopec. Hlavne pri prejazdoch niektorých zákrut (vracákov) mal človek pocit, že ešte kúsok a bol by v nekonečnej doline. Rýchlosť kolóny bola v týchto úsekoch asi do 40 km/h, a preto si odvážnejší stíhali prezerať zaujímavé prírodné scenérie. Aj keď táto cesta nebola vôbec pohodlná pre nás, cestných turistov (LT a RT), musím priznať organizátorovi Peťovi Šiškovi, že vybral dobre a videli sme vážne zaujímavú časť prírody, lemovanú uzatvorenou cestou s toľkými serpentínami, že sa nedali spočítať. GS-áci si to museli vychutnávať aj za nás.

Na vrchu kopca sme sa kochali vyhliadkou asi hodinu a pokračovali v smere na Dedinky, Spišskú Novú Ves, Levoču. Tento úsek bol už pohodlnejší s dobrými cestami. Skončili sme na obede v Spišskom podhradí. Tu sme niečo pojedli a vyvalili sa na slnku. Medzi tým chalani vybavili výjazd na Spišský hrad a „úplnou náhodou“ nám prišla robiť spoločnosť naša najnovšia Miss sympatia SR. V prevažne panskej spoločnosti sa začala vášnivá debata na tému miska a čo s ňou. Po vychladnutí rozvášneného davu sa kolóna presunula pod hrad a po jednom začali motorky vychádzať na nádvorie Spišského hradu. Keďže medzi LT-čkarmi som mal v ten deň asi najmenší pud sebazáchovy, išiel som prvý, posmelený tým, že keď to výjdem, idú za mnou… J Tento výjazd jeden náš LT-čkový súputník z Moravy okomentoval opisom hustoty svojej stolice tečúcej do čižiem. Ale znova sme boli tam, kde sa motorka len tak nedostane. Na hrade, ma zaujali miestni ľudoví umelci a vyrazil dych stánok s trhoviskovou vetešou šikmookého pôvodu. No nič, stále platí, že biznis je biznis. Potom sme s tunajšou milou sprievodkyňou preliezli celý hrad zdola hore a dozvedeli sa niečo z našej histórie. Pribúdajúce mračná znepokojovali celé osadenstvo, a tak prevládol názor na odchod. Ja a pár zvedavcov sme ešte vyliezli na rozhľadnú vežu a utvrdili sa v názore na nádherný rozhľad po celej kotline. Zjazd, ako inak, prebehol v poriadku a nakoniec sme sa všetci zišli v Hrabušiciach. Pred večerou sme vybehli s Vladom B. na GS-ku do tunajších kopcov omrknúť turistické chodníky.

Po príchode do našej hladomorne nás domáci obšťastnili výmenou vyprážaného syru za rezeň. Konečne zmena k lepšiemu. Na úvod to bolo super. Po večeri to rozbalila aj kapela a začal sa večer plný zábavy, striedaný servírovaním prasiatka a obložených mís (vďaka za to AWT-Bavaria, s.r.o.). Osadenstvo potešila aj správa, že keď dopijeme včerajšie nepivo (asi 30 litrov), tak sa narazí jedno nemenované české. Nespútanú zábavu podporovanú rockovou hudbou nám spestrila tombola a upomienkové predmety od usporiadateľa. V prestávkach kapely sa ujala karaoke, v podaní GS-ákov z Prahy za gitarového doprovodu Miša. V rámci ovácií sa začali využívať reklamné materiály potrhané na drobnejšie kusy, ktoré postupne zaplavili polku miestnosti. Hulákali, skákali a spievali sme asi do 3 rána, potom nasledovala už zažitá zábava na chate a išlo sa spať.

Ráno padlo rozhodnutie o individuálnom návrate každého domov. Rozlúčili sme sa a naša skupinka vyrazila okolo 10 smer Žilina. Spravili sme si malú obchádzku cez Štrbské pleso a pokochali sa našou prírodou. Pár fotečiek na záver a pokračovali sme. Naša miniskupinka sa po ceste pomaly roztratila a ja som dorazil domov okolo 17-tej.

Na záver musím dodať, že aj keď boli malé problémy, tak som sa veľmi dobre zabavil a povozil (940 km). Moje poďakovanie patrí organizátorovi Peťovi Šiškovi, chalanom z AWT a zvyšku partie, s ktorou som strávil perfektný víkend. Už teraz sa teším na ďalšie akcie.

Autor : Vlado Bradáč (Pavúk) Foto : Vlado Brniak (SMN/Motomagazín), Tono Raditsch (AWT)