Aprilia Caponord 1200 Travel Pack 2013 - športovec na dlhé trate 2/3

Čo sa skrýva pri pohodlnom usadení za rajdami Aprilky?

Zo sedadla vo výške 840 mm nemám najmenší problém bezpečne dostať na zem. Krásne tvarované sedadlo je však citeľne mäkké, čo je super pri kratších jazdách ale ako sa mi aj tu potvrdilo, dlhšie jazdy sa mi lepšie zvládajú na tvrdšom. Sedlo je vpredu pri nádrži úzke a plynulo prechádza do jej zakrivení no v zadnej časti je širšie a preto sa na ňom dobre striedajú polohy. Motorka sa tak dá pekne obopnúť nohami pričom pri posunutí vzad si zadok príjemne hovie na dostatočne širokom podklade.

Širokánske riadidlá padnú perfektne do rúk. Tvaru ani umiestneniu niet čo vytknúť, horšie to je ale s ovládačmi na nich. Malé mínus dostávajú tlačidlá Mode a tlačidlo ovládajúce smerovky. Majú podobný chod a nevyvolávajú takmer žiaden odpor pri ich zatlačení. Výhodou je, že sa smerovky po prejdení určitej vzdialenosti sami vypínali a to, že som si občas prehodil údaj v palubnom počítači, mi nevadilo. Doslova katastrofou je chod spojkovej páčky. To aby človek začal posilňovať ľavačku, takto ťažko skrátka hydraulicky ovládaná spojka nemôže fungovať. Niektoré lankové spojky majú mnohonásobne ľahší chod.

Rozpačité dojmy mám aj z palubnej dosky. Je celá digitálna a po stranách má výstražné kontrolky. Na jednej strane stojí jej dobrá čitateľnosť za každých podmienok. Super hodnotenie dostáva aj širokánska stupnica otáčkomera a veľké číslice zobrazujúce rýchlosť. Menu palubného počítača taktiež fajn (2 tripy, čas, prejdené kilometre, čas jazdy, prejdené kilometre po rozsvietení rezervy, priemerná a maximálna rýchlosť), trošku chýbal len ukazovateľ priemernej spotreby.

Prehnaná snaha o symetriu však zobrazenie ostatných údajov na displeji trošku domotala. Ukazateľ zaradeného stupňa sa mýlil so zobrazením zvoleného stupňa trakčnej kontroly, stav paliva v nádrži zase s teplotou motora. Symetria by nevadila ak by značky informujúce o údajoch boli rozdielne ako to je pri zobrazení zvolenej palivovej mapy a záťaže podvozku. Vadil mi aj indikátor zapnutia smeroviek (Caponord 1200 má len jednu kontrolku pre obe smerovky) a tempomatu. Obe kontrolky sú na ľavej časti prístrojovky a obe blikajú na zeleno. Takéto výčitky by však vôbec nevadili pri dlhodobom používaní Aprilie Caponord 1200.

Hor sa do mesta od červenej po červenú

A teraz začína to pravé orechové, teraz ťukám do štartéra a neverím vlastným ušiam. Z výfuku, teda tvarom skôr vodorovne umiestneného komínu, by mal ísť zvuk podobný naparovacej žehličke. Ale tu nié. Caponord po naštartovaní vylúdi krásne agresívny chrčiaci zvuk ktorý mu môže závidieť hociktorý štvorvalcový superšport. Už teraz mi tečú slinky z kútikov úst, už teraz sa teším ako zastanem na prvej červenej a k nasledujúcemu semafóru vypálim tak rýchlo, že stihnem aj počas zelenej vlny opäť zastať na červenú.

Ale je to turista. Posed pekne vzpriamený, rozhľad, ako ináč, aj v späťákoch, perfektný. Prepletanie premávkou aj s kuframi bez problémov. Caponord sa na 17 palcových kolesách ľahko ovláda, len ten motor... Kým nemá na otáčkomery aspoň tri tisícky tak sa s vami nebude ani rozprávať. Dva krát mi pri rozbiehaní dokonca zdochol, mám na mysli v jednej križovatke. Jazdiť pekne 50 km/h znamená ísť na štvorke pri 2.500 ot./min., lenže to už so sebou Capko tak trošku trhá ale s jemnou rukou na plyne to je znesiteľné. Lepšie je však jazdiť na treťom a najlepšie na druhom prevodovom stupni. Otáčky stúpnu a motorka sa ukľudní. Pokiaľ je kľudný aj jazdec pokuta nebude.

Z praktických vecí by som vyzdvihol pomerne ľahké tlačenie a manévrovanie s motorkou na mieste. Široké riadila vytvoria dobrú páku, rejd a „malé“ kolesá uľahčia manévrovanie. Pri tlačení sa ale netreba zľaknúť zvukov idúcich od predného kolesa, akoby tam bol elektromotor. Hodiť Caponord 1200 na centrálny stojan je brnkačka, bočák zase bez problémov intuitívne vyklopíte do strany.

Niekomu by možno chýbal aspoň malý úložný priestor niekde v prednej časti. Jeho absenciu ale Aprilke nezazlievam, priestor naň by bol, no potom by sa stratil jednoduchý prístup k výmene žiaroviek. Drobnosti však vojdú pod zadné sedadlo a komu by sa náhodou vybíjal mobil, nájde tam aj USB port cez ktorý si mobil jednoducho nabije.

Caponord 1200 - turista na taliansky spôsob

Skúšam palivovú mapu Rain. Dlho to netrvá, motorka je tupá akoby dostala kladivom po hlave. Nejazdil by som s ňou ani v daždi, predávkovanie výkonu hravo vyrieši kontrola trakcie. Nutná testovacia procedúra je za mnou tak tam šupnem mapu Touring.

Caponord razom ožíva, je to zmena akoby tam fukli úplne iný motor. Reakcia na otočenie plynom je okamžitá, aj motor má inú zvukovú kulisu. Capko je hladný po otáčkach, točivý motor si pýta časté radenie, no nie je to nutnosť. Od takej osemdesiatky sa dá pekne plynule a pohodlne jazdiť aj na šestke. Avšak stále je pod nádržou ukryté akési zlo, ktoré neustále šepká pridaj, pridaj, pridaj.

Nutkanie pridávať som eliminoval používaním tempomatu. Ovláda sa jednoducho, podrobnejšie som sa o tom rozpísal na predošlej strane. Aby ste si nemysleli, že Caponord je len preoblečený športovec, musím napísať, že pokiaľ som jazdil s niekým v skupinke, jazdil som normálnymi legálnymi rýchlosťami bez potreby rvať plynom na doraz.

Pohodové cestovanie, pretkané rýchlejším prejazdom zákrutových úsekov ide Caponordu najlepšie. Môže za to charakter motora, ktorý medzi tri až sedem tisíc otáčkami za minútu krásne ťahá jazdca vpred. Stačí sa trochu pohrať s prevodovou pákou výborne fungujúcej prevodovky a úsmev od ucha k uchu je zaručený. Brázdenie našich rozbitých ciest spríjemní aj suprový podvozok. Semi-aktívny podvozok Sachs so systémom aDD funguje, neviem sa ubrániť nasledujúcemu slovu, dokonale. S nastaveným zaťažením označeným jednou prilbou je odpruženie pohodlné, trošku mäkké, trošku uhúpané, no jazdca nevytrasie a pritom je riadenie stále presné. V automatickom režime, kedy znaky prilieb a kufra na displeji blikajú fungoval rovnako.

Ochrana pred vetrom je tiež na lepšej úrovni než by sa pri pohľade na agresívny RSV4 predok s pomerne úzkym veterným štítom mohlo zdať. Štít je úzky kvôli širokým riadidlám, ktoré by pri maximálnom otočení mohli do štítu búchať. Ale úzka stavba nevadí, technici v aerodynamickom tuneli odviedli skvelú prácu a jazdec na Caponorde 1200 je pred vetrom dobre ochránený. Nie je to jazda vo vákuu, ale pri testovaní v horúčavách som mal štít aj tak väčšinou spustený v najnižšej polohe aby ma čo najviac ovievalo. Pri zdvihnutom štíte bol rozdiel v „ovievaní“ citeľný. Nejaké tie mušky sa na prilbu dostali, pri diaľničných rýchlostiach už bolo cítiť aj nápor prúdiaceho vzduchu, no akosi som necítil rozdiel medzi 130 km/h a ďaleko viac km/h.

Pohodlie v nepriaznivom počasí isto zlepšia aj rozmerné chrániče rúk. Ruky sú v nich doslova schované, čo je ideálne hlavne pri jazdách v jesennom mrholení. Aj kapotáž dobre chráni jazdcove nohy. Nepríjemné ale bolo sálavé teplo idúce od motora.

Prekvapivé pre mňa bolo, že motor neohrieval sedačku jazdca tak ako to býva u mnohých podobne uložených motorov. Keď som si Capka obzrel pozornejšie, zistil som, že na výfukovom zvode pod sedadlom sa nachádzajú štíty brániace priamemu sálaniu tepla. Nepríjemné teplo však doliehalo na pravú polku môjho pozadia od výfuku, ten úspešne ohrieval aj obsah pravého kufra.

Nuž a čo to asi tak žerie? Sám som ostal prekvapený. Keby mi vyšla priemerná spotreba 7 až 8 litrov bol by som spokojný. 90-50-90 som nejazdil, užíval som si rýchle predbiehanie, motor som často poslal do vyššej sféry otáčok. Skrátka taká funny jazda bez jedinej zažitej krízovky. Pri objeme nádrže 24 litrov sa rezerva rozsvietila po prejdení 322 km a dotankoval som takmer rovných 19 litrov. To znamená, že Capko sa uspokojí len s 5.9 litrom na stovku. Verím, že za päťku by to isto zvládol s prehľadom. Trošku ale pokarhám funkciu ukazateľa paliva. Päť zo šiestich paličiek zmizne fakt rýchlo, stačí teda tankovať až keď sa rozsvieti „hladné oranžové oko“.

K cestovaniu a zvlášť k verzii Caponord 1200 Travel Pack patria aj bočné kufre. Že dobre vyzerajú, dopĺňajú dizajn motorky atď. o tom som už písal. Kufre o objeme 2x29 litrov nie sú však len dizajnovým doplnkom. Systém otvárania a snímania kufrov je jednoduchý, na viac majú kufre aj dobrý tvar, a ich objem sa dá pri ukladaní batožiny využiť naplno.

Jazda v noci znamená mať vždy oči na stopkách. Predná maska s tromi svetlometmi sa však snaží z noci spraviť deň. Stretávačky aj stredný diaľkáč svietia úctyhodne. Prepínanie svetlometov je pre mňa trošku nezvyčajne zabezpečené vyklápaním modrého tlačidla na ľavej rukoväti.

Čosi z pocitov živej záťaže zadného sedadla

Na tejto motorke sa za mnou ocitlo hneď niekoľko osôb. Dokonca aj ja som si vyskúšal to ako sa sedí na zadnom sedadle Aprilie Caponord 1200. Nikto nepovedal, že je posed a samostatné sedadlo nepohodlné a nikto sa nesťažoval na tlačenie kufrov. Vlastne som od spolujazdcov/kýň počul iba chválu.

Mne sa páčil vysoký posed. Awiovi by stačilo vyoperovať jeden/dva krčné stavce a dopredu by som videl priamo. Dobre sa mi držalo aj za široké madlá kufrov. Horšie sa na Capka ale nastupuje, teda s namontovanými kuframi. Bál som sa, že budú pri sedení zavadzať nohám, no sú dobre tvarované a pre nohy s motorkárskymi čižmami je na stúpačkách dosť miesta. Sedadlo spolujazdca odo mňa dostáva tak isto veľké plus.

Z pohľadu jazdca opäť pochválim systém aDD a automatický režim prispôsobovania podvozku záťaži. Po nástupe spolujazdca sa prilby a kufor na displeji rozblikali rýchlejšie (kalibrácia podvozku) a po čase už si opäť preblikávali v pomalšom tempe. Podvozok vždy dobre rozoznal záťaž a podľa toho dotiahol predpätie na zadnej pružine. Jazda bola pohodlná a pri vození rodinných príslušníkov som sa nemusel babrať s preklikávaním nastavenia. Caponord 1200 to vyriešil sám.

Splašené talianske kone

A keď dôjdem pod lahodný kopec prepnem sa do režimu Sport. Čosi sa v motore pohne, čosi otvorí Pandorinu skrinku. Znova sa preladí zvuk motora, znova sa rozum zametie kamsi do rohu dutiny lebečnej. Minimálne pootočenie plynom znamená ostrú reakciu motora na rozkaz idúci od zápästia. Páni to je paráda, fakt je tu tých 125 koní, nie je to len údaj na papieri, netreba ich náročne naháňať na špici poľa otáčkomera. Je pravda, že aj tu je ich maximum posadené pekne vysoko, ale dostať sa po obmedzovač trvá chvíľu.

Nad siedmimi tisíckami (max Nm je pri 6.800 ot./min.) totiž Caponord 1200 vystrelí dopredu ako blesk. Vozenie sa mení na prelet vo veľmi nízkej výške. Nohami silno stisnúť nádrž a pravá, ľavá, pravá, ľavá... Tu je Capko doma, toto mu ide bombovo, vlastne podvozok sa trošku húpe. Chce to čosi tvrdšie, režimy charakteru tlmenia sa tu ale nastavovať nedajú, tak skúšam meniť nastavenie zaťaženia podvozku.

Dva prilby a kufor s mojou váhou znamenajú skackanie, ideálne pre mňa bolo nastavenie, keď na displeji svietila jedna prilba a kufor. Éj toto som chcel, zadok stvrdol, motorka sa začala hneď lepšie viesť. Systém aDD opäť fungoval podľa môjho gusta. Aj na rozbitých asfaltkách som to bez zábran klopil a necítil som, že by bolo treba spomaliť. Motorka bola vždy suverénne usadená na zemi, špinavú robotu robila namiesto mňa.

Túto strojovňu však neodporúčam začiatočníkom. Nové GéeSo s rovnakým počtom koní budiž, ale toto nié, toto je skutočný randál na dvoch kolesách. Vraciam sa do garáže a pred posledným zatočením do uličky to psychicky nezvládam. Nechcem ju odparkovať, chcem ju dráždiť, krotiť, užívať si čo ponúka. A tak som spravil ďalších xx km. Pocit ako utopený v bazéne plnom obľúbeného pudingu. Sliny tečú z oboch ústnych kútikov, telo sa divne chveje. Vyzerám ako Homer keď pomyslí na „koblihy“. Aj toto je tvár Aprilie Caponord 1200.

O brzdách snáď nemá zmysel ani písať. Pozrite si technické parametre, vpredu sú radiálne montované štvorpiestikové monobloky od Bremba. No môže to brzdiť ináč než famózne? Na páčku stačí jeden prst, sila sa dá jemne dávkovať a pri silnejšom zatlačení to brzdí jak nepomodlené. ABS sa mi vpredu nepodarilo zrejme ani zaktivovať, vzadu nastupuje skutočne až na hranici šmyku.

Žeby cestovné enduro?

Už na pohľad je jasné, že Caponord 1200 nie je enduro, „idvenčr“ ani nič podobné. Funbike s posedom ako na cestovnom endure, to je správne označenie alebo kto chce tak crossover. O to viac som ostal prekvapený z toho ako dobre sa na Caponorde 1200 ide v stúpačkách. Dokonca aj gumky zo stúpačiek sa dajú dať dole (popravde zbytočne). Aprilka sa dá pekne chytiť medzi kolená, široké riadidlá sú príjemne vysoko umiestnené, vedie sa teda dobre.

Len kto s tým bude lietať v teréne. Nuž nikto a ani ja som to neskúšal. Poľných, lesných a iných menej rozbitých ciest sa však nezľakne. A kto nebude dráždiť stádo splašených koní, zvládne takéto cesty prejsť s prstom v nose. Len si netreba zabudnúť vypnúť trakčnú kontrolu, tej sa trávnaté povrchy logicky vôbec nepáčili.

Pokračovanie článku na ďalšej strane: Názor druhého redaktora, Konkurencia, Záver, Video, Čo by ťa mohlo zaujímať a technické parametre.