V predvečer jesene 2012

Keďže v lete 2012 som si doprial výlet do Albánska a na výlet k moru vo dvojici nevyšli financie. Tak ostalo pri motaní sa naším Slovenskom. O jednom výletíku vo dvojici som už napísal a v podobnom duchu sa niesol aj nasledujúci. Ivka ďobla prstom do mapy a ja som nás len ako prostý šofér odniesol do Banskej Štiavnice.

Nuž a ako to pred jeseňou býva, vôbec nejde o prejdenú vzdialenosť či o nejaký nóbl cieľ. Človek si viac užije jazdu, vychutná známe zákruty, ktoré pozná už naspamäť, skrátka nechá nejako hlbšie vyniknúť tie zakorenené pocity z jazdy, počas rokov vnímané už iba „len tak“.

Tak som to do tej Štiavnice potiahol tou najzákrutovejšou trasou. Opis je zbytočný, Dargov, Košice, Úhorná, Jelša, Hnúšťa, Kriváň. Miestami po desiatky kilometrov žiadne auto ani len idúce oproti. Len to jednoduché nakláňanie zo strany na stranu čo azda každému motorkárovi robí radosť z jazdy. Blúdenie krajinou nemá konca a tak to má byť. Trošku sme aj zablúdili, veď prečo by som neskúsil skratku, ktorá je síce dlhšia, ale s o to horšou cestou. Tož sme sa aj pobili o náš kus asfaltu so stádom vypustených kráv. Situácia, akokoľvek na pohľad stresujúca, spustila vlnu smiechu v prilbách počas najbližších kilometrov. A to mám veľmi rád, proste si to celé bezdôvodne užívať spolu s „batôžkom“ za mojím chrbtom.

Lenže žiadna ceste netrvá tak dlho ako by som chcel. Vždy má proti tomu čo povedať môj zadok a tak zakotvenie v niektorom z penziónikov v Banskej Štiavnici prichádza v správnu chvíľu. Zhadzujeme motoodev i ideme sa konečne spotiť. Tento krát nie kvôli horúčavám, skôr to malo na svedomí samotné mesto v ktorom hádam žiaden dom nemá prízemie z jednej strany na tej iste úrovni ako na druhej.

Živé Štiavnické jašteričky sme síce nenašli, no túlanie v pešej forme sa nedalo hodnotiť slovom zlé. Čo všetko sa dá v Banskej Štiavnici pozrieť, ej to by bolo textu na samotný článok. Moja úroveň oceňovania pamiatok či histórie si vystačí s hodnotením je tu pekne alebo nie je tu pekne. Každopádne odporúčam každému zatúlať sa sem. Mesto má svoju charizmu, čosi čo azda v každom vyvolá pocit akoby sa vrátil o pár storočí späť. Dať si ľadový čaj v klopačke, okúsiť pivo z miestneho pivovaru či len tak sŕkať čistú vodu pod zmesou rôznych stromov v otvorenej botanickej záhrade... A potom si stopnúť žiakov z miestnej školy lesníckej ako idú venčiť voľajaké vtáky (vážne to nechápte dvojzmyselne) a s jedným z nich si spraviť fotku, tak kvôli tomu nie je vážne nutné precestovať tisíce kilometrov. Stačí zájsť sem, s troškou zveličenia, do stredu našej krajiny.

Aj cesta domov trvala ešte dva dni. Šup za kámošom Ivanom do „dzedziny pri Nitre“ a potom výlet na čopríku až do západu slnka. Fotky nie sú, veď načo aj. To sme sa len tak pofúrikovali po Podunajskej Nížine.

Iný deň, iný mesiac, iný predok na motorke

Vtedy vo štvrtom ročníku som mal času haba dej. Teraz obraciam kvantá papierov a motorku som radšej poslal z domu preč. To keď sa človek nemusí učiť, je mu jedno, či je vonku zima a po zotmení mráz, prebehnúť sa krajinou to vždy vyznie ako skvelý nápad.

Rafem tam plnú nádrž a poď ho za nosom. Žiaden plán netreba, skrátka nič, ciele cesty sa vynárajú pod ťažobou príležitosti. Na Šírave je slnečno, veterno a malé plachetnice. Len tak sedím a čumím vpred. Na suchej zemi niet nikoho na dohľad, nič lepšie pre mentálne zdravie asi neexistuje.

Vybehnúť k Morskému Oku to je na pár minút, opäť ľudoprázdno, super. Beňatinský travertín je zase na skok odtiaľto a opäť tu niet ani živej duše. Tu mi napadá, že obehám okolité drevené kostolíky. Aj cesta si skrátka pýta jazdu. Za obcou Inovce „durch“ cez les ale zastavuje ma posádka v zelenom Géčku. Vraj idem na Ukrajinu, no oukéj vrátim sa, času mám dosť slnka už pomenej.

Kľukatými cestami naprieč lúčom zubatého slnka vediem svojho nemeckého tátoša cestou, ktorá nikdy nesklame. Až do Novej Sedlice neustále poťahujem sviečku z nosa do dutiny odkiaľ vylietla. Preto stojím všade kde je niečo extra a niečo extra je občas aj obyčajný strom. Na mieste hrdo označenom ako Beskydský Panteón zastavujem vedľa ďalšieho zeleného Géčka. Ani neviem ako i dostal som sa do reči s dvomi Batmanmi. Drzé označenie mi nemajte za zlé, ani im to nevadilo, práve naopak. Debata zasran, úplný anticirkevník vs. postaršie sestričky sa niesla v duchu obojstranného nadávania na cajtov dopravákov, rečiach o výkone motorky, snoch o cestovaní či bežnom živote. Divnosť zážitku plného smiechu si uvedomujem až o pár dní. Keď nikto nikoho nepresviedča o svojej pravde všetko ostáva v najlepšom poriadku.

Topoľa, Ruský Potok, Uličské Krivé tam nájdete drevené kostolíky. Pre mňa to boli len akési body, nezmyselne vymyslené ciele trasy. Aj tak som tam už niekoľko krát bol. Skôr šlo o tú atmosféru v týchto a všetkých ostatných dedinách. Keď si predstavím ako to tu asi vyzerá počas poriadnej zimy... Kraje kde líšky dávajú dobrú noc a pri západe slnka vyjú vlci, minimálne ten jeden na erbe obce Ulíč, majú v sebe skryté čaro, ktoré je škoda opisovať.

Jar, leto, jeseň a zima, vždy to tu vyzerá ináč a predsa rovnako. Len treba na nič nemyslieť a vetrať hlavu aj keď nápor vetra poctivo štípe na každom poodhalenom milimetríku „drsného“ tela motorkára.

Presuny v priestore a čase na motorke sú v predvečer jesene akési iné. A keď všetko navôkol hraje tisíckami odtieňov žltej je jasné, že zima sa blíži. Plánované výlety sú kratšie, úteky z reality intenzívnejšie a príchody do garáže za tmy pravidelné.