PARÍŽ, NORMANDIA, PRAHA ...VIETOR A DÁŽĎ 2004 4/6

Potom sme sa vrátili k motorke, igelitky nahádzali do kufra a odfrčali do Collevile-sur-Mer, čo je vlastne dedinka nad Omaha beach, kde sa nachádza cintorín padlých amerických vojakov. Teda poviem vám, Američania to tu držia na vysokej nohe, razom som sa cítil ako v USA, všetko rozľahlé, stromy a trávnik upratované, možno aj denne vysávané. Samozrejme všetky nápisy v angličtine. Silný prílev dolárov bol cítiť už po ceste sem, keď smerníky k cintorínu sa vymykali bežnej francúzskej tradícii a boli jednoducho mramorové, veľké a zásadne v strede kruhového objazdu. Chýbal mi tu len primitívny Bushov ksicht (inak v Caen som si kúpil nálepku s obrázkom Busha a nápisom INTERNATIONAL TERRORIST, moja najobľúbenejšia nálepka, k videniu je na mojom hornom kufri). Ospravedlňujem sa za vťahovanie politiky, ale ten človek mi žerie nervy.
Takže nachádzame sa na cintoríne, kde je necelých päťtisíc bielych krížov (židia majú namiesto kríža hviezdu) patriacich padlým americkým vojakom. Vôbec nie je ťažké uhádnuť, aký dátum úmrtia má drvivá väčšina z nich. Každý ma na kríži meno, dátum narodenia, úmrtia a miesto bydliska. Po severnej strane cintorína sa rozprestiera Omaha beach v celej svojej dnešnej kráse. Inak často tu počuť americkú angličtinu, anglickú pomenej a francúzštinu len zriedka.

Americký cintorín

Omaha beach

Z cintorína sme sa ešte nachvíľu presunuli na pláž, ja som si tradične vzal na pamiatku piesok a po krátkom zamyslení som sa vrátil k motorke. Pokračovali sme ďalej k Pointe du Hoc, bývalej nemeckej obrannej pozícii, o ktorej sa mylne domnievali, že je nedobytná. Je to vlastne skalný útes, na vrchole ktorého Nemci vybudovali niekoľko delostreleckých batérií a bunkrov. Americkej jednotke Rangers sa za pomoci zo vzduchu podarilo toto miesto dobyť, po vylodení sa na lanách vyšplhali hore, ale vtedy tam už nenašli ani jedného Nemca. Neviem ako to presne bolo, ale pravdepodobne utiekli kade ľahšie. Dnes je toto miesto kopcovité ako motokrosová dráha, veru krátery po bombardovaní tu zostali. Sú rôznej veľkosti, najhlbší má azda aj štyri metre. Jeden vedľa druhého, kvalita bombardovania bola vysoká. Nie každý deň človek vidí bunker zo železobetónu rozletený na obrovské štyri kusy, takisto ani zvyšky železa z veľkej batérie. Bunkre, ktoré ostali celé sú dnes plne prístupné verejnosti, ale okrem holých stien v nich nie je nič zaujímavé. Možno až na krátke zamyslenie nad tým, čo tieto steny zažili.
Vietor fúka ako o život, ale konečne je aspoň teplejšie. Po obzretí celého Pointe du Hoc sa pomaly vraciame na parkovisko a späť do kempu. O tomto čase sme mali byť na najzápadnejšom bode Francúzska, Pointe du Raz, vyše 400 km odtiaľto. Keďže predpokladám, že je tam vody ako na ryžových poliach, tak som rád, že som teraz tu. Za takmer čistého neba sa pripravujeme na zajtrajší odchod, aj vietor ustal a tak predpokladám, že zajtra nám bude počasie priať.

Pointe du Hoc

10. deň, nedeľa 4.7.2004
(Bénouville-Deauville-Honfleur-Le Havre-Le Translay-Oisemont-Blangy sur Bresle)
stav počítadla km: 32 607 – 32 835
denná etapa: 228 km
doba jazdy: 9:40-15:40
priemerná rýchlosť: 38 km/h
tank: Deauville 11,55 l za 13,29 € = 1,150 €/l, Le Translay 15,66 l za 18,02 € = 1,150 €/l
počasie: 12-15˚C, oblačno, vietor, dážď

V noci tentokrát nepršalo, čo bolo po troch upršaných nociach prekvapenie. Napriek tomu sa nadránom spúšťa lejak ako z hrdazvej krhly, ktorý nám bude ničiť život až do večera. Nálada ide kdesi k bodu nula, veď baliť teraz celý ten bordel rovno na daždi je dosť na nervy. Bretónsky dážď nás dobehol, nebo je konštantne šedé od nevidím po nevidím, niet sa kde schovať. Ešteže tetuška z vedľajšieho karavanu nám požičiava dáždnik (predtým mi aj nabili mobil, ďakujem), ale ten pomáha len málo.
Pred desiatou sadáme na úplne mokrého Varana a za mávania našich susedov pomaličky odchádzame. Ako dnešný cieľ bolo stanovené belgické Oostende, odkiaľ si to potom švihneme cez historické centrum Rotterdamu do Amsterdamu. Čo z toho sa stane skutočnosťou, sa netrúfam vzhľadom na počasie ani trochu odhadnúť.
Ťaháme cez Pegasus bridge najbližšou trasou k diaľnici, znova po pobreží, ktoré v tomto daždi vyzerá ako z filmu. Napriek tomu, že je nedeľa, je premávka dosť hustá a semafóry ju ešte spomaľujú, dokonca sú malé zápchy, no proste na nervy. Na nebi ani kúsok modrého neba, ani jediný náznak zlepšenia.
Nízkou priemernou rýchlosťou sme sa dovalili až do mesta Deauville, ktoré motorkárovi, zvlášť fanúšikovi Hondy, určite niečo hovorí. Stará dobrá NTV 650 Revere dostala do daru kufre, kapotáž a nazvali ju po tomto meste. Navyše je mi sympatická svojou praktickosťou a v malom kútiku mojej duše má svoje miesto, predpokladám že na staré kolená budem raz jej majiteľom. Ako som sa neskôr dozvedel, každoročne sa v tomto meste koná zraz týchto motoriek pod názvom Deauville meets Deauville. Treba uznať, že mesto je pekné, na severnej strane ho obmýva more a na južnej je kopcovité ako Banská Štiavnica, historické budovy sú samozrejmosťou ako všade inde v Normandii.

Varadero v Deauville. Budem raz v Deauville na Deauville?

Ešte zopár kilákov po vidieku, prechod centrom Honfleur rýchlosťou splašenej korytnačky a konečne napojenie na A29 smerom na Le Havre. Stále žiadny náznak zlepšenia počasia. História sa opakuje, pred rokom sme takto mokli 440 km cez celé Švajčiarsko.
Pred Le Havre je diaľnica preklenutá nad zálivom Seiny gigantickým mostom. Teda poviem vám, tak neskutočne vysoký a veľkolepý visutý most som ešte nevidel. Je to gigantická stavba, ktorá nám aspoň nachvíľu zlepšuje náladu. Autá platia mýto 5 €, motorky zadarmo. Seina pod nami naháňa strach, jej voda je šedá a hladina rozbúrená od dažďa. Po ľavej strane míňame rozľahlú industriálnu časť mesta, v diaľke vidno prístav.
Svištíme ďalej po prázdnej A29 smerom na Calais, prechádzame zopár mýtnicami, ale počasie je stále proti nám, priznávam, že v týchto chvíľach sme boli s nervami v koncoch. Sms-ka od brata hlási, že celé pobrežie, Brusel aj Amsterdam sú pod mrakom a vytrvalo tam prší. Žiadne prehánky, ale neustály dážď. Napriek tomu to nevzdávame a ťaháme ďalej po diaľnici márne dúfajúc, že sa to aspoň trochu zlepší.
Keď sme tankovali na najbližšej pumpe, tak vietor a dážď boli tak silné, že keď som sa vrátil od pokladne k motorke, bola kompletne mokrá, ale úplne kompletne, celá prístrojovka bola pod cícerkami vody, pod plexi sa držalo jazierko, teplota kdesi okolo 12˚C, proste zúfalosť na surový spôsob. Padlo rozhodnutie neísť do Beneluxu, teda nevidieť Oostende, Brusel, Antverpy, Rotterdam, Amsterdam a ani Arnhem, kde sa o tomto čase pomaly rozbieha FIM Rally. Tam sme mali byť okrem iného účastníci slovenskej výpravy, ale z dôvodu laxnosti SMF, špeciálne sekretárky pani Kašlíkovej z toho napriek mojej značnej snahe nič nebolo. Ani neviem, či tam tento rok nejaký Slovák vôbec bol. No, neraz som sa zamýšľal nad zmyslom existencie organizácie s názvom Slovenská motocyklová federácia, ktorá v podstate pre motorkárov nič nerobí, len od nich ťahá peniaze za licenciu.
Takže toto rozhodnutie nám skrátilo dovolenku o nejakú ďalšiu tisícku kilometrov a zopár pekných fotiek. Holandské veterné mlyny teda tento rok už neuvidím. Schádzame prvým zjazdom z diaľnice smerom do vnútrozemia a po niekoľkých neúspešných pokusoch ubytovať sa v hoteli (je nedeľa, vo Francúzsku je všetko zatvorené) sa ubytujeme v kempe Les Etangs neďaleko Blangy-sur-Bresle. Tu už totiž vôbec neprší a cesty sú suché. Na tomto mieste padá ďalší rekord celého nášho motorkového cestovania, tetuška na recepcii na mňa totiž vytiahla sumu 7,75 € za dve osoby, motorku a noc. To je veľmi príjemná suma, veď za taký peniaz sa v kempe neubytujete pomaly už ani na Slovensku.
Postavili sme stan, rozvešali morké veci, najedli sa a dali si perfektnú horúcu sprchu. Kemp je malý a útulný, udržiava ho skromný manželský pár a vybavenie je na omnoho vyššej úrovni než v Bénouville, kde sme za noc zaplatili tri krát toľko.
Pozorujem ťažké čierne mraky na severe a stále ma prepadáva myšlienka pokračovať zajtra vnútrozemím na sever do Holandska, ale predpoveď počasia je neúprosná. Vymieňam si zopár sms-iek s Awiom, webmajstrom motoride.sk, ktorý práve brigáduje v nemeckom kúpeľnom meste Baden-Baden a po krátkej bojovej porade sa rozhodujeme, že zajtra potiahneme do Nemecka za ním, potom cez Česko domov. Po pár nevinných prehánkach zalíhame do stanu a zaspávame mŕtvolnym spánkom.

Náš malý bordelík v kempe Les Etangs