PARÍŽ, NORMANDIA, PRAHA ...VIETOR A DÁŽĎ 2004 1/6

Pôvodný zámer bol z Normandie pokračovať po severnom pobreží Francúzska až k Pointe du Raz, najzápadnejšieho výbežku tejto krajiny, kde divoké vlny Atlantiku narážajú do skalných stien Bretónska a človek tam má pocit, že je na konci sveta. Vo vnútrozemí prejsť niekoľko megalitických pamiatok, cez Belgicko pokračovať až k Amsterdamu, popozerať mlyny, kvetinové záhony a obzrieť si Arnhem, dejisko tohtoročnej FIM Rally. Potom už len cez Nemecko a Prahu sa dostať na rodnú hrudu. Vyššia moc to však zariadila inak a my sme museli pôvodný plán - 6000 km za 17 dní - skresať o zopár tísíc kilometrov.

Od marca tohto roku nám s pod zadkami vrčí Varadero ’99, ktoré priebežne pred cestou dostalo nové brzdové platničky, reťazovú sadu, olej a pár dní pred odjazdom nové gumy. Pri prezúvaní bol technik v Honda CMC hyperaktívny, nastavil mi spojku, vytiahol zapadnutý kovový medzikus spomedzi valcov, nastavil reťaz a majstrovsky povedal, že nič by som si nemal robiť doma sám, ale dávať si to robiť k nim. Zrazu spojka zaberala až na konci a nemala vôľu, reťaz bola napnutá ako tetiva, zadná guma bola obutá naopak (Baso, vďaka za upozornenie). Nuž, tie majstrovské reči k tomu výkonu akosi nepasujú... Navyše chlapci z Hondy boli prekvapení, že nejdem na Honda enduro tour, vraj to je akcia roka a také veci by som si nemal nechať ujsť.
Balenie prebiehalo bez problémov, tento rok sme si však so sebou zobrali viac jedla. Instantná strava mi už lezie krkom a tak podstatnú časť tankvaku zaberali cestoviny, morcadelly, kečup a samozrejme paštiky (pre mimobratislavčanov paštéty). Nezaobišli sme sa však ani bez sáčkových polievok, trenčianskych párkov, gulášov, fazulí, špagiet a šprotov v konzerve. Sladkosti ani nespomínam, pre nás sú dôležitejšie než voda. Keďže ideme na sever, teplých vecí treba o niečo viac. Okrem toho táto sezóna je značne studená, veď zimné vložky som z búnd ešte nevytiahol. Nepremoky na ľavý padák, pelerínka na pravý, na bočné kufre spacáky v igelitoch a do horného kufra stan, vodu a chleba. Ešte fľašky s olejom a všetko sa zdá byť pripravené, zajtra poobede vyrážame.

1. deň, piatok 25.6.2004
(Svätý Jur-Bratislava-SK/A-Wien-Salzburg-A/D-Chieming)
stav počítadla km: 30 455-30 904
denná etapa: 449 km
doba jazdy: 15:40-21:00
priemerná rýchlosť: 86 km/h
tank: Sankt Pölten 13,25 l za 13,50 € = 1,019 €/l, Mondsee 17,47 l za 17,80 € = 1,019 €/l
počasie: 15-20˚C, zamračené, postupne malá oblačnosť

Celý celučičký deň od rána prší bez prestávky. Zábava ako prasa. Prichádzam z roboty a za klopkania dažďa o strechu garáže sa navliekame do nepremokov, vrátane návlekov na nohy. Akonáhle štartujem motorku, prestáva pršať a cesty schnú. Nasleduje masochistický prejazd zapchatým obchvatom Viedne, tentokrát sme to zvládli len s jedným krátkym zafučaním ventilátora a už sa rozbiehame na takmer konštantných 130 km/h, prerušovaných len osemedesiatkami v rozostavaných úsekoch diaľnice. Niekde za St. Pölten stojí asi päťkilometrová zápcha, diplomaticky sa predbiehame po krajnici a pred sebou vidíme jedno auto na streche, ktoré asi prekonalo niekoľkonásobný kotrmelec, druhé auto pokrčené pri zvodidlách, fleky, sklo a plasty po celej šírke diaľnice, samozrejme k tomu rozbehaní policajti, doktori a hasiči. Je to neprejazdné, vypínam motorku a čakáme. Chvíľu trvá, kým to policajt pofotí a potom kolónu púšťajú. No, poznám aj príjemnejšie veci než pozerať na havárie. Tankujeme na pumpe pri Mondsee, kde sme stáli minulý rok cestou domov, cesta ubieha v pohode, prechádzame nemecké hranice a svištíme smerom na Chiemsee. Obloha sa úplne vyjasnila, slnko už padá za obzor a presne o 21:00 zastavujem pred rampou kempu Sport-Ecke priamo na brehu jazera Chiemsee. Na recepcii vybavujem jednu noc, vychádza to na 18 €, čo je celkom zvládnuteľné. Menej zvládnuteľné je množstvo komárov v kempe. Boli všade, doslova všade, museli sme sa stále oháňať, nič sa nedalo robiť v kľude. To začne po krátkom čase dostatočne liezť na nervy, nakoniec sme to však zvládli tak, že nám do stanu nevletel ani jeden. Svine.
Večer mi ešte spestruje vlčiak, ktorý dostal chuť na moje stehno keď som vychádzal zo sprchy. Nakoniec sa mu nechcelo bežať až ku mne a teda mám obidve nohy. Klepal som sa ako osika a tep som mal okolo 180. Dobrú noc.

2. deň, sobota 26.6.2004
(Chieming-München-Karlsruhe-D/F-Strasbourg-Brumath-Haguenau)
stav počítadla km: 30 904-31 417
denná etapa: 513 km
doba jazdy: 9:15-18:15
priemerná rýchlosť: 57 km/h
tank: Holzkirchen 14,97 l za 17,43 € = 1,164 €/l, Kirchheim 17,3 l za 19,70 € = 1,139 €/l
počasie: 20˚C, polooblačno

Ranné počasie je fajn. Myslel som si, že komáre budú o 8:00 ešte spať, ale mýlil som sa. Zaútočili na nás rovnako nemilosrdne ako včera. To urýchľuje balenie tábora a absolútne vylučuje raňajky v kempe, tie si spravíme niekde cestou. Tak aj konáme, po zhruba osemdesiatich kilometroch po trojprúdovej pomalobežnej diaľnici stojíme na pumpe, napájame motorku a plníme žalúdky. S tou diaľnicou je to fakt otrava, tri prúdy, v pravom šli kamóny 80 km/h, v strednom autobusy 82 km/h a v ľavom osobné autá s motorkami 85 km/h. Aspoň sa to pozitívne odrazilo na spotrebe, 6 litrov je fajn.
Samozrejme sa cítim ako kráľ navigátorov a neštudujem mapu, čo je osudová chyba a uvedomujem si to vtedy, keď sa ocitáme priamo v Mníchove a nie na jeho obchvate. Tak som si aspoň myslel, že azda nepôjdeme cez najtvrdšie centrum, ale nás to povedie po nejakých výpadovkách. Aj tu som sa mýlil – prešli sme asi tristo semafórov, spotili sa v dvadsiatich zápchach, zopakovali si (aspoň ja) veľa nadávok a nakoniec nás mesto vypľulo naspäť na diaľnicu A8. Kvôli spotrebe nakladáme len 130 km/h a cítime sa pomalí ako plne naložený kamión. Po pravej strane míňame Dachau – mesto, v ktorom Nemci masovo vraždili ľudí v koncentračnom tábore. Kilometre ubiehajú, Štutgart, Karlsruhe, ešte potiahneme kúsok južne, lebo vo Francúzsku by sme za diaľnicu museli platiť. Prechádzame fiktívnymi hranicami a ocitáme sa priamo v Štrasburgu, sídle európskych súdnych inštitúcií. No, som si istý že sa tu nachádza nejaký kemp, ale absolútne netuším ktorým smerom sa mám vydať. Preto sa po menšom blúdení vymotávame na Haguenau, čo je mesto menšie a kemp tam nájdeme ľahšie. Tak sa aj stalo, ale aj tak sme sa museli spýtať kde hľadať. Tetuška, práve okopávajúca svoju predzáhradku, nám ochotne a presne vysvetlila kade ísť a bez väčších problémov nachádzame útulný Camping Municipal Les Pins. Recepčná a majiteľka v jednej osobe, vyzerajúca prísne a suverénne, na nás vytiahne sumu 8,50 €. No to je príjemná suma, hneď ju vyplácame a staviame stan. Je tu prázdno, zopár stanov a karavanov by som spočítal na prstoch oboch rúk. Čisté hajzlíky a teplá voda zadarmo, je tu sympaticky.

3. deň, nedeľa 27.6.2004
(Haguenau-Metz-Reims-Paris)
stav počítadla km: 31 417-31 915
denná etapa: 497 km
doba jazdy: 10:00-18:00
priemerná rýchlosť: 62 km/h
tank: ??? 20,27 l za 24,13 € = 1,190 €/l, Haudimont 18,52 l za 22,05 € = 1,190 €/l, Bussy St. Georges 26,0 l za 30,94 € = 1,190 €/l
počasie: 25˚C, polooblačno

Vstávame niečo po ôsmej, nasleduje typická kempová rutina – raňajky a priebežné balenie stanu. Akosi sa vytiahnu šproty v paradajkovej omáčke, nič moc na ráno, ale zvládam to. Nanešťastie zisťujem, že sa nám v noci rozštiepila nosná tyčka asi na dvadsiatich centimetroch. Vyriešilo to sekundové lepidlo a silné zdrôtovanie, bez problémov to drží ešte dnes. Napájame sa na rýchlu a kvalitnú A4 smerujúcu priamo do Paríža. Pri ceste sú kilometrovníky a tak vždy viete, koľko kilákov ešte zostáva. Diaľnica je prázdna a široká, je ťažké krotiť Varana na 130 km/h. V podstate až do Paríža šlo len o diaľničné hltanie kilometrov, v posledných úsekoch som sa neovládol a sekal som aj 160 km/h. Žiarovka rezervy už bola pomaly žeravá, keby vedela kričať tak ohluchneme a na výpary dochádzame na Totalku. Dávno som tak nedvihol obočie ako teraz, keď som do nádrže natankoval 26 litrov. Oficiálne má totiž objem 25 litrov. No, buď je chyba v Honde alebo v stojane Total, to teraz neriešim, ale radšej študujem mapu a píšem miniitinerár, keďže nás čaká prejazd obchvatom Paríža do jeho západnej časti, konkrétne lesíka Bois de Boulogne, kde sa nachádza kemp. Očakávam riadnu skúšku nervov a potných žliaz, keďže slnko divoko pečie.
Za pumpou doprava hustne, čím bližšie sme k Parížu, tým pomalšie ideme a teplota motora stúpa. Napájame sa na južný obchvat (périphérique), Varan spúšťa na dlhý čas ventilátor, ja zhadzujem rukavice a rozopínam bundu. Moje navigátorské sebavedomie znova stúplo, lebo do lesíka sme dorazili bez jediného zablúdenia. V samotnom lesíku to až taká sranda nebola, pretože je dosť veľký, nebol som si celkom istý kde sa kemp nachádza a zrovna v týchto miestach mi končí mapa. Je to znova skúška nervov, ale po blúdení a jednom opýtaní Camping du Bois de Boulogne nachádzame. Na recepcii berieme hneď tri noci, pretože moja maličkosť ešte v Paríži nebola a chcem si to tu trochu užiť.
Teda poviem vám, tento kemp je riadne na úrovni, má vlastnú kyvadlovú dopravu, reštauráciu, obchod a karavanov je tu určite vyše stovky z celej Európy. 14,6 € na noc je v pohode cena, sprchy zadarmo otvorené celú noc, hajzláku koľko riť ráči... Všetko super až na zem, ktorá bola tvrdá ako kameň. Dalo to dosť sily kameňon zabiť všetky kolíky aspoň do polovice.
Oproti nám stanujú dvaja Angličania na motorkách, jeden Triumph a druhý originál HD Electra Glide s ŠPZ-kou Ride the best, fuck the rest. Ešte je tu jeden anglický mladý pár, chalanisko má dredy až po plecia a zazerá na mňa bez pozdravu ako keby som mu zjedol večeru, jeho polovička sa aspoň usmeje. Sú tu v jednoplášťovom ministane a na bicykloch.
Večer sa celkom dvihol vietor, prach fúkal do očí a každú chvíľu sme očakávali poriadny dážd. Napriek tomu v noci nepadla ani kvapka.

4., 5. a 6. deň, pondelok 28.6., utorok 29.6. a streda 30.6.2004
(Paris)
stav počítadla km: 31 915
denná etapa: 0 km
doba jazdy: -
priemerná rýchlosť: -
tank: -
počasie: 20-25˚C, polooblačno

No, udalosti nasledujúcich dní veľmi nepotešia dušu mototuristovu, pretože motorka stála pri stane a v Paríži sme sa presúvali len metrom. Dosť ma lákalo odfotiť si ju niekde pri Eifellovke alebo na Trocadéro, ale odrádzala ma hustota dopravy.
Za tri dni sme toho stihli viac než dosť. Začali sme na Place du Trocadéro, kde sa v roku 1978 odštartoval prvý ročník pretekov Paríž-Dakar a ja ako fanúšik týchto pretekov som sa tu cítil ako malé decko. Dnes si to tu v hustej premávke však ťažko uvedomím, že pred toľkými rokmi sa tu začala písať história, ktorá ma už od detstva uchvátila... No, utriem slzičku a presúvame sa k Eifellovke (výstup až hore za 10,20 €/osoba), kde prichádza na rad moja zabudnutá fóbia z výšok. Gabika sa na mne len smeje, veď musím vyzerať smiešne keď sa držím stĺpa a ani za svet sa nechcem pozrieť na ten nádherný výhľad. Možno vyzniem srandovne, ale najväčší strach som mal z teroristického útoku. Bál som sa. Ale za tie prachy som výhľady pofotil, niečo musela cvaknúť Gabka, lebo ja som sa neodvážil prestrčiť foťák cez mreže...

Keď sme si ráno kupovali lístky do metra, dostali sme zľavu na okružnú plavbu po Seine. Loď kotví rovno pod Eifellkou, tak prečo to nevyužiť. Ešte predtým si kupujeme zmrzku (len 3 €) a na zahnanie hladu plnenú bagetu (iba 5 €). Plavba loďou nás vyšla na 14 €. Metrom sme sa presunuli k Víťaznému oblúku (Arc de Triomphe), okolo ktorého je gigantický kruhový objazd, premávka ako divá sviňa, no proste chaos. Prešli sme si Champs-Élysées a potom znova metrom k Notre-Dame. Na túto katedrálu som sa tešil najviac (ešte z čias povinného čítania Zvonára u Matky Božej). Ohromila ma jej veľkosť a detailnosť, na priečelí je neskutočne veľa sôch a detailov, ktoré mňa a foťák nenechávali v kľude. Znova som bol dojatý ako malé dieťa.
Na druhý deň sme znova využili služby parížskej podzemky a za 6 € (jednosmerný lístok na osobu) sme sa ocitli pred cintorínom Pére-Lachaise, kde je pochovaných niekoľko tisíc ľudí, z toho vyše stovka známych alebo nejakým spôsobom slávnych. Z tej stovky mi niečo hovorilo asi sedem mien. Jim Morrison, Balzac, Moliére, La Fontaine, Edith Piaf, Chopin a Oscar Wilde. Teda ale toto nie je len taký obyčajný cintorín. Hrobky sú tu vyše dvestoročné, schátralé, z niektorých sú len ruiny. Celkom pokojne by tu mohli natáčať rodinu Addamsovcov, v noci to tu musí byť strašidelné. Hrobka na hrobke, hrob vedľa hrobu, pootvárané a hrdzavé dvere takmer na každej druhej z nich, skácané pomníky... Dýchala tu na mňa história. Predstavte si, že stojíte pri dvestoročnej hrobke, ktorá už nemá sklo na oknách, dvere vyvalené, sála z nej chlad a na malom oltáriku je hrdzavý kríž. To na mňa dosť zapôsobilo. Stihli sme si obehnúť zopár hrobov známych ľudí, napríklad Jima Morrisona sme hľadali dlho, nakoniec sme našli nenápadný skromný hrob obohnaný zátarasami. Tie mal aj Oscar Wilde a celú hrobku mal vybozkávanú narúžovanými ženskými perami. Samozrejme tie ženy tam nezabudli nechať odkazy, cigarety, sviečky, kvety, kondómy a ostatné veci spríjemňujúce nebožtíkov odpočinok. Spisovatelia Moliére a La Fontaine (pamätáte sa ešte z literatúry?) majú honosné hroby tesne vedľa seba. Šansónová speváčka Edith Piaf odpočíva nenápadne vo štvrti obyčajných hrobov. Balzaca sa nám napriek úpornej snahe nepodarilo nájsť.
Z cintorína sme sa vrátili k Notre-Dame, lebo včera som si to nestihol dostatočne pofotiť. Aj sme sa dali nakresliť, cenu sme skresali zo 60 na 20 € asi nasledovným spôsobom:
„No way, sixty is too much.“
„Haw meny ju want tu pej?“
„Mmmm, twenty?“
„Heheheh noubady will drow ju for twenty... wer ar ju frrom?“
„Slovakia.“
„Aaaa Slovakija, aj tót ju árr ingliš, okej, lets dú it for twenty!“
Výsledok jeho práce je diskutabilný, ale mna nakreslil verne. Inak tu pred Notre-Dame to celkom žije, okrem mrakov turistov tu stretnete aj pouličných umelcov a tak. My sme na brehu Seiny počúvali jednu amatérsku kapelu, ktorá mala asi deväť členov a hrali rytmickú a melodickú muzičku, niečo v štýle židovských piesní. Na moje veľké počudovanie sme to vydržali počúvať dosť dlho, lebo väčšinou od takýchto vystúpení odchádzam sklamaný neschopnosťou hudobníkov (prečo sa mi to stáva iba na Slovensku?), ale tu som bol priam nadšený. Fakt skvelý výkon.
Ešte sme pokúpili nevyhnutné suveníry a darčeky pre tých, čo nás čakajú doma.
Večer sme sa pomaly vrátili do kempu, trochu pobalili veci a pripravili sa na zajtrajší odchod k pobrežiu Normandie.