Kawasaki ER6-n baránok vo vlčom kožuchu 2/3

Ako tancuje

Keď som si prišiel po bielu nahatú ER6-ku s nula kilometrami, bolo poobede, doprava hustla a začínalo pršať. Ideálne na prúser.

V rýchlosti pozerám, kam sa strká klúč, v prednej časti nádrže nachádzam spínačku. Po otočení klúča po prístrojovke prebehla diskotéka, očami prebehnem "hejblatka", trochu pobehám okolo, stihnem si poznačiť akurát to, že sa rozsvietili svetielka v kútoch predného reflektoru a už sa musím isť schovať pred mega kvapkami. Na prvýkrát mi to nevyšlo. Zo sucha predajne pozerám na prednú masku, zrkadlá ako tykadlá, blatník s ostrými hranami, tie zvody a úzky predný profil. Nič nevytŕča, neodstáva.

Skúšam si posed, pri mojich 193 cm je mi malá. Sedím ako na stoličke, ale takej tej rozhodcovskej, čo majú na tenise. No to bude boj, trochu ma upokojí, že mám aspoň rozhľad. V zrkadlách vidím skoro za seba a neskôr som ocenil ich odolnosť voči vibráciam. Čisto intuitívne skopnem stojan, ozve sa typicke kovové cvaknutie.

Štartér prebudí k životu motor, ten zo začiatku vrčí a ako sa zohrieva, otáčky so stúpajúcou teplotou klesajú až k pravidelnému bublaniu. Trošku otočím plyn a hneď si vravím, že norma EURO3, ktorú spĺňa koncovka, bude mojim veľkým nepriateľom. Tak nádherný duet mohla hrať, škoda, ešte že sa to dá vymeniť. Chmatnem za nastaviteľnú spojkovú páčku, kopnem jednotku, púšťam spojku, jemne s plynom a čakám, čo bude.

Čakal som nejaké dvojpiestové buchnáty, mdlo v otáčkach za voľnobehom a nič. Rozbieha sa to ako skúter. Pomaličky ako prídávam plyn, motorka bez najmenších protestov akceleruje, pripomína mi to auto s elektromotorom na rozbeh. Prepletám sa po bratislavskom obchovate, párkrát sa na ten rozbeh sústredím. Pri pokuse o prudký odpich cítim zreteľne, že mi do toho kecá elektronika (duálna klapka). Asfalt za gumou neroluje, ale na autá na križovatke to bohate stačí. Čakanie na svetlách si krátim šteklením dvojválca a úžívam si vrrr vrrr , je to návykové, bavím sa.

Cestou začalo pršať, mašina v zábehu, nové gumy a ako som zistil, aj brzdy ešte musia sadnúť. Prifrčím do garáže celý zeleno-biely. Kým predýchavam, zavolám frajerku (170cm), vravím jej "poď si na to sadnúť, nech vidím, ako na tom vyzerá normálny človek". Chvíľu tancuje okolo a pokukuje, páči sa jej. Usadí sa, nohy dá celou šlapou na zem, pochvaľuje si úzke sedlo a neutrálny posed, ktorý netrápi chrbát ani nohy, riaditkami by tiež nehýbala. Doma pozerám na rifle a mokré sú len po kolená a po stranách, na naháča fajn.

Na parkete

Neskôr, keď sme sa spolu vozili do práce po obchvate a na úrady v meste, som uznanlivo pochválil dobrú pracu v Kawasaki. Malá, vrtká ... dobre parkuje. Pocitovo je ťažisko umiestnené približne 20 cm pred rozkrokom, čo len umocňuje efekt bicykla na steroidoch. Manévre na mieste zvláda s ľahkosťou a bez môjho potenia. Klíďo-píďo zaparkujem za autom kolmo a netrčím. Motor je v meste doma, žiadna rýchlosť, posúvanie mu nerobí problém. O premávke okolo mám výborný prehľad, vidím ponad autá, zrkadlá sú podľa prvotného očakávania vysoko funkčné.

Medzi autami je to vlk v košiari, smerovka, vrrrrr a smerovka späť, radosť predbiehať už len kvôli zvuku a prejavu motora. Radím najčastejšie 3 a 4, na obchvate si dovolím aj šesťku. Malá šírka a obratnosť stroja mi príde v zápche náramne vhod a suverénne sa suniem pomedzi stojace autá dopredu, zmena smeru je otázkou myšlienky. Pár zavadzačov neuhne ani keď šťuchnem plyn, EURO3 nie je počuť. Podvozok sa vyrovnáva s našim ľudovým tankodromom v rámci možností. Nie je to na oslavné ódy, ale svoju prácu zvláda dobre.

Povozil som aj frajerku, len na obed a domov. Hneď ako vyliezla za mňa, motorka trochu klesla, čakal som, že klesne viac. Opýtal som sa jej, čo by tomu vytkla. Jedinú výhradu mala, že mám dlhé nohy a že ma potom kope. Sedlo jej prišlo pohodlné, aspoň na tých 20 minút. Jazdné vlastnosti sa samozrejme zmenili, ale len minimálne. Rozhodne pozitívna skúsenosť, v rýchlosti si ani neviem spomenúť na inú nahatú šesťku, ktorá by si tak dobre poradila s jazdou vo dvojici.

Celkovo mám z mašinky dobrý pocit. Predvídateľná, kamarátska, nevyžaduje pozornosť, o to viac jej ostáva pre dopravu okolo. Viem si predstaviť, ako mi ráno vylepšuje náladu pri ceste do práce, každý deň. Jazde v meste nie je čo vytknúť.

Na dedinskej zábave

Jazda s otáčkami do 6000, zábeh, s cieľom obrúsiť trochu gumy a usadiť brzdy. Cesta je rovná, prázdna a nádrž plná. Na šesťke skúšam ísť 50 km/h, dá sa, 3000 otáčok, ale zbiera sa z toho pomaly. 90tka 4900 otáčok, 130 tesne nad 6000 otáčok, viac netočím. Najlepšie sa mi jazdilo 80-90, to je ešte počuť motor a nápor vetra až tak nevadí. Cesta je celkom nuda, tak sa hrajuškám s tlačítkami na prístrojovke. Dojazd mi ukazuje na skoro plnú nádrž 246 km a priemernú spotrebu 4,8 l/100 km. Za celý test som najazdil 460km za 23 litrov 95ky, to vychádza ... ťuk, ťuk, ťuk (písaná simulácia kalkulačky) na 5,3 l/100 km.

Brzdy začali fungovať až keď som chytil páčku trochu ďalej od kĺbu, vadilo mi to. Hneď som pozeral na kolegovej cestovnej kawe, aký tvar má páčka, má iný, viac vybratý, na ER6ke je tá páčka rovnejšia. Párkrát sa mi pri brzdení podarilo zablokovať kolesá, na mojej mám ABS, tak som si to s úsmevom na tvári užil. V každom momente pocit istoty, jasná odozva podvozku a úsmev na tvári.

Mašinka už má poctivých zábehových 300 km za sebou, a tak si vravím, najvyšší čas ju trochu chytiť pod krk. Zákruty Záhoria mi prídu pre tento účel celkom vhodné. Skúšam náklony, kam až ma pustí. Bavím sa ľahkosťou preklápania v na seba nadväzujúcich zákrutách a zvukom dvojvalca v každom výjazde. Kým ju netlačím na hranu, ide ako po kolajach a veľmi zľahka. Pud sebazáchovy ma stihne pribrzdiť skôr ako limity podvozoku. Celková tuhosť rámu by kľudne zvládla aj väčšiu porciu výkonu, o nejakom krútení nemôže byť ani reč.

Udržať otáčky v hornej polovici spektra pri prejazde Záhorím si vyžaduje dosť preraďovania, ale odmenou je na rozpočtovku prekvapivé športové vyžitie. Sranda začína približne od 7000 otáčok. Najskôr sa dostavia silnejúce vibrácie od motora sprevádzané patričnou zvukovou kulisou a potom začne ťahať ruky. Ťahať, nie trhať. Blázniť sa dá do 9000 otáčok, vyššie pocit ťahu klesá a treba preradiť, aby sa vrátil. Prístrojovka vraví, že ma taká jazda stojí 5,7 l/100 km, čo je veľmi slušné. Neskôr som sa bavil s chalanmi z Kawaski ako dala hneď druhé kolo na Slovakia ringu pod 3 minúty, takže naozaj sa na nej dá vyblázniť.

Z potuliek sa vraciam za tmy a fúka protivietor. Prejavuje sa to aj na momentálnej spotrebe, spúpla o tri decilitre a aj na komforte cestovania. Pri rychlosti nad 110 km/h si pri poryvoch vetra pripadám ako brzdiaci padák. Sem-tam to so mnou pekne lomcuje. Skúšam sa nalepiť na nádrž, je to o kus lepšie, ale nepohodlné. Na diaľnicu by som s tým mini štítkom vpredu vyliezol iba z donútenia. Pre akékoľvek aspoň trošku seriózne cestovanie treba určite väčšie plexi. Keď už som spomenul cestovanie, zmienim sa aj o možnosti mašinu kompletne okufrovať.

Taký reflektor by som aj ja chcel, paráda, nie je mu čo vytknúť. Najskôr mi nasvietil nejakého hraboša na ceste, potom líšku. To už som spozornel, a keď sa mi pred ksichtom objavil nádherne nasvietený daniel aj so škvrnami,prišiel na rad ostrý test bŕzd. Nakreslil som na ceste peknú rovnú čiernu čiaru a šiel si do kríčkov pozreť trenky. Brzdy nesklamali a fungovali, keď ich bolo treba. Motorka pri asi tridsať metrovom fleku "panic brake" podržala.

Doma po piatich hodinách v sedle cítim omlátený zadok, ale nič tragické. Som ohučaný od vetra, vravím si, že by to chcelo nabudúce štuple do uší. Špinavý od hmyzu som od pása vyššie. Jazdu mimo mesto by som zhrnul do vety: zábava v bezpečných medziach s dovetkom, kým nefúka vetrisko a neskáču do vás daniele.

Pokračovanie článku na ďalšej strane: Konkurencia, Záver, Oficiálne Video, Čo by ťa mohlo zaujímať a technické parametre.