Malé chladné dobrodružstvo

Poučený z minulosti, nerobím tú chybu, že foťák ostane doma pod tlakom výhovorky, veď idem sa len trošku povoziť. Ono tie moje „trošku povoziť“ majú také nepísané pravidlo, vždy skončia ináč a vždy zaujímavo. I keď, čo by mohlo byť zaujímavé na krajine kde nieto veľa kopcov, nieto riadnych zákrut a vďaka súhre okolností som túto sezónu prepásol aj obľúbené jesenné motorkovanie, keď okolie hraje množstvom farieb. Jediné čo je zaujímavé na dnešnom vození, je náznak chladu na cestách ukrytých v tieni, tu už si treba dať pozor na námrazu počas celého dňa.

A tak v hlave počas jazdy akosi neškrtám blbé nápady, škrtám tie rozumné typu: už stačilo, poďme domov, si hladný... Pozriem Domašu, veď som tu snáď tohto roku motorkou ani nebol a odtiaľ hajde na Novú Sedlicu, obľúbené trasy, teraz trošku fádne. Premýšľam koľko krát som túto sezónu osedlal vlastnú strojovňu len za účelom povoziť sa. Motodovolenka nebola žiadna, jazdu za účelom presunu nerátam a tak sa dostávam na číslo 5, vrátane tejto anabázy. Tož velím smer sever, trošku sa pomotať po poľských zákazoch vjazdu.

Nečakal som nič extra, len blbému úsmevu sa ťažko bráni, keď na vrcholkoch stromov kdesi v diaľke vidím čosi biele, akoby strechu lesa ktosi jemne posypal práškovým cukrom. Možno to bol aj sneh havajský, Havaj je odtiaľto doslova čo by kameňom dohodil.

Stačilo však pár kilometrov a v prilbe mi padá sánka. Krajina vyzerá skoro ako najtuhšia zima za posledné roky v Trebišove. Toto nie je iba instantný práškový sneh, toto je atmosféra kedy si človek povie, že je blázon. Jasné, nie je to cesta na Elefant ale poteší, hlavne vedomie, že motorka má za sebou prvé metre prejdené po snehu.

Nestojím veľa, zbúchaný kokpit ukazuje mínus tri, fotiť sa mi nechce, teda chce, lenže bez rukavíc prsty akosi podozrivo strácajú cit. Aj ma obchádza jedna poľská plechovica, ktorá za vracákom stojí a v momente, keď je jasné, že na povrchu, kde veľa z asfaltu pre belobu vidieť nebolo nepadnem, rozbieha sa preč. Za ďalším podobným opäť stojí. Vravím si asi dobrý človek, zrejme čakal, že padnem a budem potrebovať pomoc. A možno sa chcel posmiať, a možno, a možno...

Túlam sa ďalej krajinou sám, teším sa, že nemrznem, že oblečko funguje, že tuning kokpitu postavený z nudy za cenu dokopy ani nie 35 evri (tak a už mám GPS aj ja, jeho odporca :-) ) drží pokope aj na cestách, ktoré by niekto označil ako off-road, ale najviac sa teším z nového prívlastku v kolónke, čo všetko by mohlo byť moje GS-o. Túto sezónu sa k obvyklému vymenovávaniu poľnohospodárskych strojov pridalo lietadlo no hodí sa aj ľadoborec.

Motám sa po cestičkách kde by sa v zime roztopilo aj chladné srdce drsného motorkára, kde by fotoholici stáli na každom metri aby si odfotili okolité čaro. Gazdovstvá s rôznorodými domčekmi so stúpajúcim dymom z piecok značia, že sem už zima zavítala. Vonku sa nik nemotá, vo výbehoch nevidieť kone ako tomu bolo v lete. Len jeden somár si to valí na motorke cestou kde vie, že ho čakajú brody.

Pamätáte na enduroškolu? Nohy ako oporné kolieska, to zmysel nemá, treba stáť v stúpačkách. Pche!!! Veru tak, do stúpačiek by ma nik nedostal. Netresnúť motorkou do vody bolo tak trošku umenie. Žiaden plyn, žiadna brzda, iba práca spojkou na jednotke. Aj tak to šmýkalo ako... no radšej si to nechám pre seba.

Skoro na mňa došla aj hanba tých, ktorí to vzdajú. Brod užší (logicky hlbší) než ostatné, no na vjazde zhruba 8 metrov súvislého ľadu. Váham, či je GS-a dosť ťažká aby to hneď rozbila kolesom a šla pekne po spodku. Ľadoborec je to ale schopný, len ten výjazd von mohol byť lepší. Keď ma šmyklo nohou dolu z betónu hneď som v hlave hľadal kombinácie nadávok ktoré budem rozvíjať cestou domov vďaka ľadovej vode v čižmách. Ešteže nové motogače kryjú čižmu pekne z vonku, ináč by mi natiekla voda dnu pekne zvrchu.

Hypnotizujem slnko nech ešte trošku vydrží, domov to síce nemám najďalej no blízko vyzerá ináč. Aj tak sa ale motám ďalej po cestách, ktoré poznám z GS Trophy Polska 2013. Nechce sa mi ísť domov, chcem si užívať to vetranie hlavy, tú psychohygienu, ktorú prináša bezcieľna jazda na motorke. Sledujem riečku bojujúcu s ľadom, ktorá sa kľukatí ako cesta po ktorej idem. Opäť veľa nestojím a nefotím hoci by som chcel. Nemám na to čas, chcem jazdiť, užívať si okolie, objavovať objavené. Teraz je to akési intenzívnejšie, aj vďaka ročnému obdobiu aj vďaka tomu aká bola sezóna. Takže doma som ako obvykle, pri týchto lamentujúcich jazdách, až za tmy.

A čo som týmto celým chcel povedať? Nuž nič svetoborné. Netreba prejsť pol sveta aby jazda stála za to. Dôležité je to čo sa odohrá v hlave. Užívajte si jazdu kým je to aspoň trochu možné. O chvíľu po nás na cestách ostanú iba tiene.

Ešteže na jar opäť ožijú.