Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 405 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | BIKE ROKA 2020 | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Anketa:

Mal by sa podľa teba Dakar vrátiť do Afriky?

Spolu odpovedi: 3987
Áno, to sú terény kam patrí: 57% (2263)
Nie, južná amerika je super: 43% (1724)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (6 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (6)  [Verzia pre tlač] Tlač

5.000 km okolo Ománu - prvá časť 2/2

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 23.02.2015 Autor: matus
Čitatelia: 7777 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]


Prvé náročné úseky

Hneď od rána bolo krásne počasie, skoro bez oblakov. Cítil som sa ale taký nesvoj, asi aj kvôli tomu sladkému chlebu so syrom na raňajky, to bolo fakt utrpenie. Dosť nám trvalo, kým sme sa vymotali, ale s tým sme pri plánovaní počítali. To sú tie prvé dni, keď ešte balenie nie je zautomatizované a každý robí 50% pohybov navyše.

Ráno vyrážame ďalej na juhovýchod. Najskôr sa musíme dostať z hôr na pobrežie.
Z hôr do Sur

Dnešná jazda začala veľmi jednoducho, najskôr asfaltka, potom široká tvrdá šotolinová cesta. Lenže to by nebol Mats, keby nám do plánu trasy nedal nejakú chuťovku. Čiže z pohodovej cesty sme zašli na nejakú užšiu, horšiu, a stúpali sme čím ďalej, tým strmšie. Odmenou nám boli krásne výhľady, lebo sme sa dostali dosť vysoko. Čo však Mats nevedel (a ani my) bolo, že časť klesania je po masívnom zosuve.
Niektoré úseky boli naozaj vo veľmi zlom stave – úzke (auto by neprešlo), s veľkými skalami a priečnymi-šikmými „odtrhmi“ s nájazdami pod rôznymi uhlami – to sú miesta, kde aj v klesaní ide predné koleso hore kopcom, pričom zadné koleso ide dole kopcom. Znamená to, že aj v prudkom klesaní tu treba pridať - nie málo, lebo ak tu zastavíš tak na zem nedočiahne ani basketbalista, a nie ani moc, lebo sa to na tých šutroch rozbehne príliš. Do toho zákruty, vyhýbanie sa skalám a o meter vpravo 50 a viacmetrový zráz... Hlavne my s Rišom sme dostávali zabrať, lebo trialová jazda nie je silná stránka naloženého veľkého endura.

Keď sme boli konečne dole, vydýchli sme si, ale tu nás čakal „bonus“ – opäť jazda vo vyschnutom riečisku, ale teraz už nie len s podložím vo forme hlbokej vrstvy šutrov, ale v rámci bonusu aj hlboký štrkopiesok. A to celé zatočené okolo skál a stromov, čiže jazda pomalá a tým pádom náročná - a neustále spojkovanie, teplo, hučiace vetráky. No nadával som. Ale prešli sme, tak čo sa sťažujem?


V divokom wádí – mäkký štrkopiesok mi dal zabrať
V divokom wádí – mäkký štrkopiesok mi dal zabrať


Po čase sme sa dostali na vyjazdenú cestu, a pokračovali sme smerom ku pobrežiu. Prešli sme aj cez pár dedín a prvý krát sme uvideli zavlažovacie systémy – sústavu betónových jarkov, v ktorých tečie voda. Sem tam sme ešte museli „prebrodiť“ hlbší piesok, či kamene, ale už sme išli bez problémov. Pod priehradou Mazaara Dam sme dokonca brodili malý potok.

Pri pobreží sme sa napojili na asfaltku a skúšali sme nájsť Bimmah Sinkhole, čo je obrovská diera v zemi s jazerom, ale nepodarilo sa – žiaľ nemal som to presne nahodené v GPS a samozrejme, že tak ako v celom Ománe, aj tu chýbali akékoľvek tabuľky alebo smerovky k tejto zaujímavosti. Pokračovali sme teda asfaltkou o kúsok ďalej k Wádí Shab.

Plávanie v jaskyni

Wádí Shab je známe turistické miesto. Je to úzke wádí, do ktorého sa nedá dostať motorkou, iba peši. Toto wádí má počas celého roka vodu, a to krásnu vodu, priezračnú. Dokonca sa tam aj dá kúpať v jaskyni – preto sme sem prišli.
Lenže opäť sa ukázala tá najväčšia slabina Ománu – tu nikto nič nevie. Takže keď sme sa Ománcov pýtali, kam vlastne máme ísť, keď sa chceme vykúpať, nikto nič nevedel, nikto o ničom nepočul a nikde žiadna tabuľa.
Nakoniec sa nám prihovorili nejakí Česi a vysvetlili čo, a ako. A tak sme sa vyzliekli a dali do sandálov. Iba Rišo a Roman išli v čižmách, na čom sme sa patrične zabávali.


Občas sa nám voda stratila z očí a išli sme po suchom štrku. Potom sa však znova objavila....
Kráčame vo Wádí Shab. Občas sa nám voda stratila z očí a išli sme po suchom štrku. Potom sa však znova objavila....


Česi vraveli, že je to tak 15-20 minút. Išli sme ale už vyše pol hodiny, a za celý ten čas sme nikoho nestretli. Išli sme v piesku, štrku, lozili sme cez veľké kamene - čo bolo v šľapkách fakt žúžo a teraz sa pre zmenu už Roman s Rišom zabávali na nás. Krútili sme hlavami, či sme niekde zle neodbočili. No nakoniec sme našli to správne miesto, kde sme odložili úplne všetky veci (foťáky, kľúče od moto, pasy...).

Vošli sme do vody a preplávali, prelozili sme ešte asi 500m. Potom sme plávajúc našli malú škáru medzi dvoma skalami. Priestor nad vodou tu bol iba troška širší ako hlava, bolo to klaustrofobické. V skoro úplnej tme sme takto museli preplávať asi 15m. Trocha to trvalo, lebo sme išli proti prúdu, ale potom to prišlo! Ocitli sme sa vo veľkej, denným svetlom osvetlenej nádhernej jaskyni s vodopádom. Kdesi hore bol otvor, ktorým prenikalo denné svetlo a aj voda. Na vodopád sa dalo aj vyliezť, tak sme si odtiaľ aj zaskákali. Bola to úplná paráda a zážitok na celý život. Bolo fajn, že sme tam došli tak neskoro, lebo už tam neboli žiadni turisti. Strávili sme tam asi hodinu.

Keď sme sa vrátili k motorkám, už sa stmievalo. Takže druhý večer, a nám sa nepodarí zakempovať za svetla.


Preklenutie nepríjemného úseku ale stálo za to. Vo vnútri jaskyne to bolo nádherné, nikdy som v takom niečom nebol. Ako z rozprávky. Na spodku fotky je vidieť vodopád, z ktorého sme skákali. Do jaskyne sme vošli štrbinou vpravo hore. (zdroj: http://rambling-round.blogspot.sk/2011/04/oh-man-oman.html)
Vo vnútri jaskyne (fotku som si musel požičať z internetu, lebo naše neboli použiteľné), zdroj: http://rambling-round.blogspot.sk/2011/04/oh-man-oman.html


Keď sme diaľnicou došli do Sur, bolo nám jasné, že dnes kempovať veru nebudeme. Nejako sme pozabudli, že patrí do desiatky najväčších miest Ománu. Po celodennej únave sa nám ani už nechcelo ísť nakupovať a potom za mestom hľadať pekný plac a rozkladať tábor.
Našťastie veľmi rýchlo sa nám podarilo nájsť 3 izbový apartmán za prijateľnú cenu. Rýchlo sme sa ubytovali a ihneď sme išli do mesta na večeru.

Rozmýšľali ste nad tým, prečo som doteraz nespomenul jedenie? No to preto, lebo sme od rána naozaj nejedli! Iba tie ľahké raňajky a počas dňa občas tyčinku. Takže to je jasné, že nie sme na všetkých fotkách veselí – a kto by bol veselý, keď sa pol dňa morduje v náročnom teréne, potom skoro 2 hodiny lozí po skalách, hodinu pláva v studenej vode, a za celý čas pri tom neje? :-) Dôvod, že sme nejedli bol prozaický – za celý deň nebolo kde. Až na malé osady sme išli stále v pustatine.


Stravovanie

Stravovanie v Ománe je inak príjemná záležitosť. Prevažuje indická, pakistanská a turecká kuchyňa. Ten sladký chlieb je peklo, a tak sme si zvykli na záver večere objednať pšeničné placky, ktoré sme potom raňajkovali. Mäso bolo prevažne kuracie, teľacie, ryby a občas hovädzie. K tomu ryža na rôzne spôsoby, hranolky, humus. Veľmi dobré robia jednoduché šaláty (uhorka, paradajka, cibuľa, mrkva). K tomu čerstvé džúsy, banány, kokosy. Chýba tam nejaké tradičné Ománske jedlo, však?


Zátoka v Sur. Stojíme na kopci, kde bola kedysi staroveká pevnosť. Naľavo je nový most....
Zátoka v Sur. Stojíme na bývalej pevnosti. Naľavo je nový most....


Ráno sme nechali motorky pri hoteli a taxíkom sme sa odviezli do centra mesta. Taxík mal podľa tachometra najazdených asi 800.000 km. Vysielačky tu nepoužívajú a stanoviská nemajú – len jazdia dookola, veď pri tej cene benzínu...

Sur je veľmi staré mesto (založené okolo 6.storočia n.l.) a tak sme sa išli pozrieť na jeho pevnosť, ktorá sa týči na kopci nad mestom. Rovnako sme boli zvedaví na stavbu lodí, ktorou sa toto mesto preslávilo – stavali tu totiž lode iba z dreva, bez použitia kovových súčiastok, a utesňovali ich veľrybím tukom.

Po prehliadke mesta vyrážame na ďalšiu čast cesty. Za mestom odbočíme na juh, aby sme obišli horu  a kamenitou cestou pokračujeme ďalej. Neskôr smerujeme na severo západ, až ku Wádí Bani Khalid.
Zo Sur k Wahibe
Tradičnú lodenicu sa nám aj podarilo nájsť – videli sme ju z kopca pevnosti. Ináč by to nešlo, lebo samozrejme ani taxikár, ani na recepcii hotela nevedeli, že tu niečo také je. Samotná dielňa nevyzerá ako múzeum s exponátmi a vysvetlivkami. Je to aktívna lodenica, lode tu stále vyrábajú. Dnes už samozrejme klince a pod. používajú a lode poháňa spaľovací motor. Jednu loď stavajú 7-8 mesiacov a po dokončení ju bager vtiahne do mora. Kto vie, ako to tu vyzeralo v čase, keď tu raz kotvil Marco Polo.

Okolo obeda sme vyrazili do vnútrozemia. Čakalo nás okolo 200 km na prašnej roletovej ceste. Až na záverečnú štvrtinu, keď sa cesta zúžila, pribudlo kameňov a pár prudkých výjazdov a zjazdov, to bol konečne oddych. Ešte aj dosť fúkalo, takže sme neboli celí zaprášení.
Po ľavej ruke sme videli roviny a po našej pravici sa nachádzali kopce pohoria Hajar, ktorým sme sa od Muscatu dostali až sem. Ľudoprázdnou krajinou sme sa presunuli do malého mesta Al Kamil, kde opäť začínala asfaltka.


Odchádzame zo Sur a čaká nás relatívne pohodlná tvrdá cesta. Rolety však tak či tak nie sú príjemné, lebo motorky dostávajú strašne zabrať. Tu strácam prvé šróby.
Odchádzame zo Sur a čaká nás relatívne pohodlná tvrdá cesta. Rolety však tak či tak nie sú príjemné, lebo motorky dostávajú strašne zabrať. Tu strácam prvé šróby.


V Al Kamil Rišovi prestávala zaberať spojka, resp. nešlo mu spojkovať. Na pumpe v tieni sme ho sledovali, ako spojku odvzdušňuje a dolieva do nej kvapalinu. Teraz to ešte nebola veľká závada, ale je to potenciálne vážny problém. Ak piestik spojky kompletne praskne, spojka sa nebude dať používať a opraviť sa to dá iba výmenou náhradného dielu, ktorý sme nemali.
To sme prešli ešte len nejakých 700 km, ale hlavne zajtra nás mala čakať Wahiba, ktorá už o sebe dávala vedieť – pieskových jazykov bolo na ceste čoraz viac. Slnko pomaly zapadalo, keď sme odišli z pumpy.

Počas nasledujúcich 10 km som však tento krát musel 2 problémy opravovať ja – uvoľnenú radičku, a potom o pár kilometrov ďalej vianočný stromček na palubovke. Blikajúce kontrolky, otáčkomer lietajúci hore a dole - takto sa na LC8 990 prejavuje uvoľnený kontakt na batérii – a bolo to tak. To tie rolety.
Do Wádí Bani Khalid sme tak došli až po tme. Vraj je to krásne miesto, ale nič vhodné na stanovanie sa nám v tej tme nedarilo nájsť. Po večeri u Pakistancov sme sa vrátili o pár kilometrov naspäť a ubytovali sa v hoteli pri ceste. Večer sme potom do noci rozoberali plány na zajtrajšiu Wahibu.


Po asi 200 km sme opäť na asfalte a ako sa približujeme k Wahibe, na ceste je viac a viac piesku.
Po asi 200 km sme opäť na asfalte a ako sa približujeme k Wahibe, na ceste je viac a viac piesku.


Wahiba sands (Sharqiya)

Niekoľkokrát som už spomínal Wahibu. Než tam vyrazíme, skúsim ju popísať tak, ako sme si ju predstavovali. No predstavovali – ešte na Slovensku som ju videl v Sadílkovom filme Vokolo Vománu (od 22:40), kde Wahibu popísali dosť dramaticky. Sadílek aj s Poubesom sa po pár kilometroch vrátili a podľa tých záberov som sa im ani nečudoval.
Je to piesočná púšť, po ktorej sa nejazdí ľahko. Aj Mats nám ju popisoval ako miesto, kde si troška siahneme na svoje maximum. Jeho rada znela – choďte aspoň 70-80 km/h a bude to dobré. Mali sme teda patričný rešpekt, ale zároveň aj odhodlanie prejsť ňou.
Wahiba má zo severu na juh cca 180 km, od západu na východ 80 km. Nevedie cez ňu žiadna cesta a trvalo v nej žijú iba beduíni.


Pri raňajkách sme dospeli k rozhodnutiu, že najskôr pôjdeme pozrieť Wádí Bani Khalid, aby sme si ho pozreli za svetla. Potom sa vrátime do Bidyah, kde si na prejazd Wahibou najmeme sprievodcu. K tomuto nás viedli najmenej 3 dôvody: Rišova spojka, naša batožina a navigácia.
Už keď sme boli v Tunisku, tak na prejazd z Douz do Ksar Ghilane sme si nechali batožinu odviesť sprievodcom. Dodnes si ďakujeme za toto rozhodnutie, že sme si tú jazdu naľahko mohli tak užiť.


Pred Wahibou sa zastavujeme v turistickom Wádí Bani Khalid.
Zastavujeme sa v turistickom Wádí Bani Khalid.


Vo Wádí Bani Khalid sme sa dlho nezdržali. Bolo vidieť, že je to turistické miesto. Príroda bola krásna – skalnatý kaňon s vodou a palmami, podobne ako vo Wádí Shab, ale tu to bolo otvorenejšie. Prostredie však už bolo upravené, bolo tam dosť neporiadku a voda nevyzerala čisto.
Čo nás prekvapilo boli opravy dvoch mostíkov medzi skalami. O čo išlo sme pochopili až o vyše 2 týždne neskôr, keď sa nám na parkovisku v Muscate prihovoril Libanonec Carol a ukázal nám aké záplavy tam boli niekoľko týždňov pred našou návštevou – voda zhodila mostíky, ktoré sú za normálnych okolností 4 m nad hladinou...


Aby ste mali predstavu o tej veľkej vode - takto to vyzeralo pri našej návšteve....
Aby ste mali predstavu o tej veľkej vode - takto to vyzeralo pri našej návšteve....
...a takto pár mesiacov dozadu počas záplav - a toto je druhý deň po prietrži mračien! (autor fotografie je Carol Feghali)
...a takto pár mesiacov dozadu počas záplav - a toto je druhý deň po prietrži mračien! (autor fotografie je Carol Feghali)


Navigácia

Až doposiaľ nás každý deň navigoval Peťo a išlo mu to výborne. Treba podotknúť, že nás navigoval cez „track“ a nie cez „route" - pri bežnom navigovaní cez route sa navigácia ozýva iba vtedy, keď sa na križovatke mení smer. Lenže my sme mali veľký podiel ciest, ktoré na navigačnej mape ani neexistovali, takže sme museli používať navigovanie cez track - tu sa však navigácia ozýva pri každej zmene azimutu, čiže je to niekoľkokrát náročnejšie a treba venovať navigácii veľmi veľa pozornosti a pri jazde mimo asfalt aj veľa improvizácie.

A tomuto sme chceli vo Wahibe predísť. Predsa len sme si nemohli dovoliť tam zablúdiť. Možno sa to tak nezdá, ale 180 x 80 km je obrovský priestor – je to skoro ako celý Východoslovenský kraj - od Svitu až po hranice s Ukrajinou. Tu by som sa rozhodne nechcel stratiť.



Pokračovanie na budúce...

<

Pridané: 23.02.2015 Autor: matus pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (6 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (6)  [Verzia pre tlač] Tlač

Body a Trasy v tomto článku:

Galéria ku článku: