5.000 km okolo Ománu - druhá časť 2/2

Raňajkovali sme opäť u beduínskej rodiny. Dostali sme sladké placky s ovocím – chutilo mi to podobne ako naše palacinky. Po raňajkách sme dotankovali na „pumpe“ - bandaska s benzínom položená na prístrešku a beduín ústami naťahuje benzín. Natankovali sme doplna, hoci cena bola niekoľkonásobná, ako obyčajne. My sme totiž nevedeli, kde sme, koľko kilometrov nás čaká a či to bude terén rýchly, kde sa dá oddychovať, alebo zasa to trápenie v pomalých úsekoch.
Pomaly sme sa zbalili a vyrazili sme. Samozrejme dnes nebol žiaden čas na zahriatie sa. Tu bol hneď ten hlboký piesok a bolo treba bojovať. Ale išlo sa dobre.

Určite nám pomohlo, že sme včera toho prešli tak veľa a také náročné veci. Určite nám pomohlo aj to, že sme išli včera po tme. Úplne inak sa jazdí, keď človek vidí. Aj tu boli sem tam pomalšie úseky so zákrutami a hlbokým pieskom - nie tak prudké ako včera, ale boli, a všetci sme prešli bez zaváhania. Nikto zrazu nemal problémy.

A posledných 10 km, to bola nádhera. Zrazu zmizol všetok drobný porast, koridor sa rozšíril a my sme začali stúpať na vysoké ploché duny, o ktorých nám sprievodca rozprával, že to bude náročné. Nám to tak neprišlo, bolo to úžasné. Stúpania boli niekedy naozaj strmé – mal som vytočenú 4rku a musel som pridávať nadoraz, aby som nespomaľoval.
Miestami sa dalo ísť aj po nevyjazdenom piesku a v tých rýchlostiach (90-120 km/h) tam motorka išla hladko ako po asfalte. A potom zrazu sa objavilo v diaľke more. To bol perfektný pocit, všetci sme gazovali a tešili sa.

Od berberskej chatrče po pobrežie to bolo 63 kilometrov a prešli sme to za menej ako hodinu.

Z auta sprievodcu sme si vybrali batožinu a kanistre, všetko nahádzali na motorky a krásnou asfaltovou cestou, občas zafúkanou pieskom z dún, sme sa presunuli asi 60 km na trajekt na ostrov Masirah. Trajekty chodia celkom často, a tak sme boli čoskoro nalodení. Počas plavby sa Vicky dal do reči s Ománcom, ktorý nás po vylodení povodil po meste a ukázal nám dobré reštaurácie. Ubytovali sme sa v jednom z hotelov a išli na obed. Konečne obed!

A potom sme oddychovali, diskutovali a rozmýšľali, aký nezabudnuteľný zážitok tá Wahiba bola. Ja som okrem šťastia a spokojnosti cítil, že Wahiba nám ukázala aj varovný prst – pripomenula, ako veľmi záleží na tom, akou trasou sa ide a v akom momentálnom stave tá trasa je. Viem si predstaviť, že po nejakej pieskovej búrke môžu byť náročné úseky jednoduchšie (nebudú vyjazdené s hlbokými koľajami), a ľahšie úseky zasa môžu byť náročnejšie (keď cez ne prefúkne duny). Spomenul som si na naše jazdenie pri Ksar Ghilane, kde sme sa s Babčim dostali do problémov a hodinu sme išli jeden kilometer!
Wahiba nám s Babčim ukázala aj to, že tie naše 990tky sú nám na toto už priťažké. Som pyšný a rád, že som tam na nej bol! A do konca života budem hrdo rozprávať, že som Wahibu prešiel na tejto Dakarskej motorke. Ale vždy, keď si na Wahibu spomeniem, tak zároveň mám spomienku na obrovskú drinu.

Ešte pre zaujímavosť – včerajšia spotreba 990tiek bola cca 13l na 100 km a 690tok 8l. Niet sa čo čudovať - zadné koleso išlo v týchto podmienkach neustále v preklze.
Popri rozmýšľaní a rozprávaní sme sa postarali o motorky, poriadne ich pozreli, podoťahovali šróby, prípadne poopravovali drobné škody, napr. ja zlomený držiak GPS.

Ráno sme sa vydali na cestu okolo Masirahu. Bolo to také oddychové predpoludnie, takže sme sa v pohodičke vozili po asfalte a pozerali po okolí. Na jednej z pláží sme sa zastavili pri známom vyplavenom vraku, pofotili sa a nasávali atmosféru.

Pokračujeme na juhovýchod

Okolo obeda sme nastúpili na trajekt a odviezli sa späť na pevninu. Nešli sme po asfalte príliš dlho a podľa plánu sme odbočili mimo cestu. Najskôr to bola nepríjemná roleta a neskôr sa pridali malé duny z bieleho piesku. Nakoniec sme potiahli až do Duqm, kde sme sa pri takých zvláštnych kameňoch ubytovali. Až doma sa potvrdilo, čo sme si mysleli – toto bola záhrada kameňov Rock Garden, o ktorej nám hovoril jeden človek na Masirahu.
Pri západe slnka sme postavili stany (po prvý krát ešte za svetla) a vyrazili do mesta sa najesť.
Duqm je malé mesto, cca 10.000 obyvateľov, ale Sultán má v pláne urobiť z tohoto mesta centrum turizmu. My sme do mesta vôbec nešli, najedli sme sa na jeho kraji s ostatnými prisťahovalcami a išli sme spať.

Obyvatelia Ománu

Tak samozrejme sú to v prvom rade Ománci, ale žiada sa povedať, že je tu množstvo prisťahovalcov. Ako som už spomenul pri popisovaní jedla, sú tu mnohé ázijské národnosti, veď India je na skok. My, keď sme sa stretávali s ľuďmi, tak to boli obsluhujúci púmp, kuchári a čašníci, prípadne pracovníci v hoteloch. A tu sme sa takmer výlučne stretávali iba s prisťahovalcami – vyzeralo to teda tak, že Ománci ako keby ani nepracovali. Vraj pracujú, ale obsadzujú len tie lepšie pozície.
A prisťahovalcom to dávajú riadne pocítiť! Neviem, či som sa v živote stretol s takým dešpektom ako tu. Pred 50 rokmi boli Ománci tiež veľmi chudobní, a teraz si vďaka čiernemu zlatu myslia, že sú niečo viac. Nemám to rád, takéto vyvyšovanie sa.
Príklad: Ománec príde do reštaurácie, t.j. príde k reštaurácii autom a zatrúbi. Ak čašník nepríde do 15 sekúnd, tak opäť trúbi, až kým čašník nepríde. Objedná si a čaká – s naštartovaným motorom samozrejme. Keď jedlo dostane a neberie ho domov, tak ho zje v aute pri reštaurácii. Keď doje, všetky odpadky vyhodí z okna a odíde. Podobne to funguje na čerpacích staniciach – motor sa nevypína a z auta nikto nikdy nevystupuje.
Čo sa týka prisťahovalcov, v drvivej väčšine sme s nimi mali pozitívne skúsenosti. Oni sú tam kvôli peniazom a tvrdo makajú. Pár krát nás ale chceli obtiahnuť na pumpe pri výdavku (a raz mi chceli vydať nejakú inú menu, vraj je tam kurz 1:1...) takže ostražitosť je vždy namieste.

A keďže sme v reštauračných službách nikdy žiadneho Ománca nestretli, ani vlastne nevieme, čo je ich národné jedlo.

Ráno sme sa naraňajkovali v tom istom lokáli ako večer. Dnes nás čakal deň presunu – zhruba 450 kilometrov po asfalte. Ale nebolo to fádne. Najskôr sme išli suchými údoliami, kde sme občas stretli kozy. Nie je mi jasné, čo tam pijú. Nejakú obschnutú vegetáciu sme stále videli, ale napájadlo nikdy a toto boli úplne suché úseky.
Potom sme začali stúpať na vysoký kopec. Čakali sme, že to bude priesmyk, ale to sme vyšli na obrovskú náhornú plošinu, ktorá bola raz z jednej a potom zasa z druhej strany riadne zvetraná. Bolo to úchvatné – vyzeralo to ako na Marse, a bolo to obrovské. Boli sme úplne maličkí v tom priestore.

Poobede (myslím časovo, lebo samozrejme žiaden obed nebol!) sme došli do malej rybárskej dediny Fagharah. Až do minulého roka skutočný koniec sveta – končila tu totiž cesta. Mats spomínal, že počas jeho návštevy tam buldozéry už pripravovali podklad na cestu a skutočne – dnes už bola cesta urobená. My sme sa tu chceli najesť a niekde za mestom zložiť. Oboje bol zo začiatku problém.
Prišli sme tam okolo tretej, či štvrtej, a všetci, okrem veľmi ufúľanej vývarovne, mali zatvorené. Chalani pojazdili mesto, aby našli niečo iné, ale fakt nič. Vyzeralo to tam naozaj ako na konci sveta, strašný bordel naokolo, prach, vymreté ulice. Až neskôr sa vytvoril malý dav, ktorý sa prišiel pozrieť, kto to sem došiel.

Sme v rybárskej dedine a tak sme si v tej vývarovni samozrejme objednali rybu. A kuchár siahol do mrazáku... Čerstvú chceme, ukazujeme mu. Inú nemá, krčí plecami... Ale dobrá bola tá ryba - chceli sme potom pridať, ale už nemal ani v mrazáku. Ešte aj niečo na spôsob haláslé uvaril, čo sme jedli s ryžou, to bolo naozaj výborné. Nechali sme si ešte narobiť placky, aby sme mali čo raňajkovať. Než sme vyrazili za mesto, tak sme na miestnej pumpe dotankovali doplna a opäť aj do bandasiek, pretože zajtra nás čakal možno až dvojdňový presun pustatinou.

Stany sme postavili v prekrásnom kaňone Wádí Amdat, ehm...na dne wádí, tam, kde je ten perfektný naplavený mäkký štrkopiesok. Áno, hlúpy nápad, ale v tej chvíli jediný možný – išli sme už niekoľko kilometrov v kaňone a nikde nebol povrch, kde by sa dalo vyspať. Bolo tam všade veľmi veľa ostrých kameňov.
Zažili sme tu úchvatný západ slnka, pozorovali sme mliečnu dráhu, ktorá žiarila priamo nad nami a neskôr nás prekvapil východ mesiaca, ktorý žiaril nezvyčajne silno a okolité biele kamene jeho svit znásobovali. Bolo to ďalšie nezabudnuteľné miesto na táborenie.

Po raňajkách a zbalení stanov pokračujeme v ceste kaňonom Amdat. Povrch je tvrdý a veľmi prašný. Išlo sa dobre, čo ale nevydržalo dlho. Povrch sa často menil - na veľmi kamenistý, či už išlo o šmykľavé okruhliaky, alebo ostré kamene. Po niekoľkých metroch začal hlboký piesok, alebo štrkovo-piesková zmes, potom okruhliaky a tak ďalej, stále dookola. Niekedy sa povrch menil každých 20-30 metrov. Čiže ani sme nemohli odpustiť tlak z pneumatík, aby sme na kameňoch neprerazili dušu.

No a do toho prišla chyba v plánovaní – tu totiž nebola na mape žiadna cesta, takže sme išli po tracku, ako to prešiel Mats. Lenže tento track som zabudol očistiť od chýb a teda naozaj sme išli v jeho presných stopách - vrátane jeho blúdenia, hľadania cesty a jazdeniu od jednej strany wádí na druhú.

Po niekoľkých kilometroch sa úzky kaňon otvoril a my sme sa ocitli na veľkom rovnom priestore, obkolesenom nevysokými bralami – priestor tu bol široký niekoľko kilometrov.

A ťažko si to predstaviť v takomto suchom prostredí, ale toto bolo záplavové územie. Čo pre nás znamenalo, že sme sa niekedy až kilometre brodili v mäkkých naplaveninách, cez ktoré sme napriek veľkosti priestoru nemohli ísť rovno, ale museli sme sa vyhýbať balvanom, stromom, kríkom a hlbokým struhám. Keď uvážime, že bolo naozaj teplo a postupovali sme namáhavo a pomaly, tak niet sa čo čudovať, že nás to po 3 hodinách a prejdených iba 43 km prestalo baviť. Fakt to nikam neviedlo. Zvážili sme situáciu a s pomocou mapy sme sa rozhodli, že pôjdeme na sever až na asfaltku a potom uvidíme.

Na asfaltku to bolo asi 40 km, a po čase už povrch nebol tak zlý. Ako sme si oddýchli, opäť došla chuť na dobrodružstvo. Lebo ak aj moje slová vyššie zneli negatívne, nebolo to také zlé. To prostredie tam bolo ľudoprázdne a zaujímavé, a aj sa priebežne menilo. Len to bolo naozaj veľmi namáhavé tam jazdiť s naloženými motorkami, a ešte aj s plnými kanistrami.
Dohodli sme sa, že potiahneme 20 km na západ po asfaltke a potom sa vrátime na trasu zo severu, aby sme do Salalahu došli cez pás hôr.

Check-pointy

Počas presunu sme zastavili pri vojenskom check-pointe. Ako aj v iných arabských krajinách, aj tu boli check-pointy bežné. Neviem prečo bol tento iný – možno preto, že od „nepriateľského“ Jemenu (Ománci ich nemajú radi, dôvody nepoznám) sme boli vzdušnou čiarou asi 150 km. Doteraz sa nám ešte nestalo, aby vojak obsluhujúci guľomet na streche auta ho hneď, ako nás zbadal, na nás aj namieril.
Ani ostatní vojaci sa nesprávali priateľsky, ako bolo zvykom, a veliteľ bol vyslovene nasraný.
Chcel vidieť úplne všetky doklady. Neviem, či techničákom porozumel, ale vrátil sa s tým, že je nelegálne jazdiť po Ománe s tak silnými motorkami. Krčili sme plecami, čo iné nám ostávalo, až niekoho napadlo, že mu dá do ruky naše potvrdenie o poistení (PZP).
No a to zabralo. Veliteľ nám povedal, že do Salalahu máme pokračovať touto cestou (na západ až do Thumrayt) a že nikde nemáme odbáčať. A konečne nás poslal preč.
Blbé bolo, že ešte na dohľad check-pointu, asi 500m od neho, sme potrebovali zabočiť na juh, čo sme aj urobili. Našťastie si to nikto z nich nevšimol, resp. nijako nezareagovali.

Po krátkom obede (jedle!!!) sme si z kanistrov dotankovali a pokračovali sme na juh. Po malom blúdení sa nám podarilo dostať sa na pôvodný track, do Wádí Salafan.. Jazda tu bola rovnako náročná a vyčerpávajúca ako vo Wádí Amdat, ale aspoň sme už neblúdili a kilometre pomaly odsýpali. V poznámkach mám napísané „nekonečná cesta.“ Fakt to bolo ako bez konca. Vôbec po prvý krát som si musel lepiacou páskou oblepiť dlane, lebo už sa mi začali robiť otlaky.
Track nás ďalej viedol Salafanom, ktorého steny boli čím ďalej tým vyššie. Prostredie okolo nás bolo veľmi pekné – ak bol čas ho sledovať. Od rána, keď nepočítam vojakov a čašníka pri obede, sme stretli iba jedného človeka a jediný dom vo Wádí Amdat, a to isté vo Wádí Salafan – obaja boli pastieri. A raz sme videli divé ťavy. Ináč nič živé. Naozajstné ľudoprázdno.

So západom slnka prišlo nečakane vyvrcholenie nášho náročného dňa a to veľmi prudkým hlineným a rozrytým výjazdom, ktorým sme sa zo dna wádí dostali až na vrchol okolitého pohoria. Asi na 600 metroch sme prekonali prevýšenie 200m, a vytáčali sme sa v piatich prudkých vracákoch. Naložený som tak v strmom kopci ešte nikdy nešiel. Bol som tesne za Babčim, keď to začalo, a videl som na ňom, že rozmýšľa rovnako ako ja – ak tu po celodennej drine zastavíme, už sa nerozbehneme. A tak sme zaťali zuby a všetko poriadili tomu, aby sme sa hore dostali. Čo sa nám aj podarilo.

Najhoršie si to zlizol Roman, ktorý dnes nemal svoj deň. V jednom z vracákov padol tak, že ohol padák cez radičku a nešlo mu radiť rýchlosti. To sme sa my dvaja dozvedeli asi až po 10 minútach, kým to chalani opravili a vyšli za nami hore. My sme sa vrátiť nemohli, pretože nám doklady šacovali prekvapení vojaci zo základne, ktorá stála na konci výjazdu.

Do Salalahu sme došli už po tme. Peťovi sa opäť podarilo nájsť skvelý hotel, a to priamo na pláži. Konečne mohol začať náš plánovaný deň oddychu. Vôbec sme nečakali, že dnes prejdeme 350 kilometrov, z toho väčšinu vo veľmi náročnom teréne, s plne naloženými a natankovanými motorkami. Bol to výkon porovnateľný s Wahibou a bolo naše šťastie, že na takúto náročnú trasu sme sa dostali až teraz, keď sme už boli rozjazdení. Byť to druhý, alebo tretí deň, museli by sme to otočiť ešte na začiatku.

Ubytovanie v Ománe

Čo sa týka hotelov, tak v Ománe je to komplikované. Je veľmi ťažké nájsť v menších mestách normálny hotel za normálnu cenu. Väčšinou buď žiaden hotel nie je, alebo je to hotel nejakej medzinárodnej siete s cenou 100€ a viac na osobu. A aj tie obyčajné hotely sú drahé, málokedy sa nám podarilo nájsť lacnejšie ako 40€ na osobu. Hotely však mali jednu obrovskú výhodu – dalo sa v nich zohnať pivo. Čo po takom dni ako bol tento, sediac v Salalahu na pláži, to bolo úplne dokonalé.
Omnoho lepšie je to tam s bivakovaním. Keďže je to obrovská a bezpečná krajina, rozložiť tábor je možné hocikde. Nikomu to nevadí, a ak aj niekto príde, tak len pokecá a neotravuje.
My sme si spravidla povedali, pri ktorom meste chceme ostať spať, našli sme si miesto 2-5 km od mesta, rozložili stany, do nich dali všetky veci a naľahko sme sa išli do mesta najesť. Nikdy žiaden problém.

Salalah bolo najvzdialenejšie miesto našej dovolenky a za tých 9 dní sme prešli 1.940 km.


Pokračovanie nabudúce...