Rumunsko 2013 – Vlhký až senzačne mokrý, buzna výlet

Nuž čo s končiacim sa letom a pneumatikami, ktoré treba zodrať aby som ich na jar mohol s kľudným svedomím vymeniť? Hor sa smer Rumunsko, bez nejakého núteného plánu, proste len tak si zajazdiť a oddýchnuť. Aj by sme šli každý na svojej motorke, len slečna Aprilia má svoje dni raz do roka, teda vkuse, tak volíme štýl buzna trip. Veď predsa image je na nič, počúvaj sám seba, jazdi, oddychuj, bav sa... nech je akokoľvek zle (a bude dobre).

Teším sa na stanovačku, na varenie si pod holým nebom, skrátka na tú pohodu a spoločnosť. A že všade hlásia, že nad celou staručičkou Európou by malo v tom čase liať? Neva, predpovediam počasia aj tak neverím, vždy sa tak trochu seknú. A veru, ráno sa budíme, motorka je už od večera „redi tu pome dakam“ a vonku krásne pred jesenné počasíčko. Presne ako to mám rád na presun hungárialandom, ani teplo ani zima.

Len čím sme bližšie pri Rumunsku, tým je krajšie. Júj, ako sa v duchu vytešujem, že som sa zase raz rozhodol správne a ignoroval som všetkých Iľkovcov. Od radosti by ma snáď aj roztrhlo. Presne takto som si to predstavoval. Brázdime mne už staré známe cestičky blízko ukrajinských hraníc. Klasické ciele ako veselý cintorín a vysoký drevený kostol v Sapante, veď to sami isto poznáte. Vozíme sa až to slnko začne vzdávať a ja mierim na miesto, kde som prvý krát v Rumunsku stanoval.

Tento krát pekný výhľad ani nefotím, nechávam si to na ráno, keď bude lepšie svetlo. Ibaže niekto lúskol prstami, začalo kvalitne fúkať, blýskať sa, a len čo sme zaliezli do stanu, už sa z neba liali hektolitre vody. To bol veru rehot, keď sme si tak čupeli v stane a nechápavo pozerali, tak pol metra pred seba, lebo ďalej pre tú vodnú stenu zo stanu vidieť nebolo, že ako je krásne v tom Rumunsku, no nevidím problém.

Tá romantika je však uspávajúca, tancujúce kvapky dažďa na stene stanu a kvapkajúce kvapky do ksychtu Stana (a to bol tento stan prvý krát rozbalený), bratská škodoradosť sa skusne veľmi vkusne. Veď ráno bude pekne, vravím si. Škoda len, že som nedefinoval ráno ktorého dňa.

Čiže ráno čakáme kedy prestane liať, a aj prestalo, ibaže to už bolo pred obedom. A zdalo sa, že už bude konečne pekne, teda v mysli, ktorá sa márne presviedča, že bude pekne, i keď je nad slnko jasnejšie, že jasné slnko nebude. Veci balíme tak, aby tie mokré boli na vrchu kufra, nech jazdou obschnú. O hodinu a pol však boli rovno vypraté. Tá radosť z dobrého nápadu sa dala doslova žmýkať.

Chcel by som ísť pozrieť kaňon Bicaz, ten musí byť v takomto počasí brutálnym zážitkom. Ale poznáte to, časový sklz a sem tam lejak, majú tu moc zmeniť plány. A skôr fakt, že toto by sa mamám robiť nemalo, aby dva kusy potomstva riskovali pád kdesi v p...reč. Lebo pár krát som nás skoro odprevadil niekam mimo, len preto, že som nevidel kam tá, nazvime to menej kvalitná, cesta mieri. Ale boli aj svetlé momenty, kedy som sa nebál vybrať foťák z kapsy. A na fotkách dážď aj tak nevidieť, iba skvelú náladu.

Takže vo Vatra Dornei zmena plánu, ideme po hlavnej ceste smer Bistrita, Sighisoara. Pod kolesami kvalitný asfalt, pekné zákruty a predo mnou plachta. Vážne som mal pocit, že sa rútim do bielej steny, ktorá sa držala pár desiatok metrov pred zobákom GS-a. Zážitok kvitujem, ale viac ma potešilo slniečko, ktoré pri zjazde z kopcov vykúklo a prehrialo zmoknutých nemtudomov, ktorý sa rozhodli to proste neotočiť domov. Len škoda okolitej premávky.

V Sighisoare zisťujem, že až taký adventure borec veru nie som, že som asi pózerska buzna, že v stane a v spacáku, z ktorého kvapká číra, bordelom od ciest ofarbená, oblačná tekutina spať nezvládnem. Zahanbene očami sondujem po nápisoch pensiune a o 5 minút, už v jednom z nich kotvíme. Blízko historického centra, za vlastne ani neviem koľko veľmi málo peňazí. Veď do rána všetko uschne a teraz poďho na prechádzku do mesta.

Mám rád takéto mestá so zachovaným historickým jadrom. Má to svoje čaro, ktoré si viem vždy užiť plnými dúškami. Jasné Florencia, Pisa, Lucca, či iné výkvety majú iný kredit, zažil som, netreba ma presviedčať, ibaže ľudia. Viac k tomu nemusím dodať nič. Zvlášť, keď sme v Sighisoare vychytali termín konania sa nejakých slávnosti. Fakt stroj času, zmoknuté kilometre sú dááááávno zabudnuté.

Ráno nám obom srdiečka plesajú tak, až to s nami nadskakuje. Tá svietiaca oranžová vec sa na nás usmieva od ucha k uchu. Epický moment, kedy by každý ucítil ten zlom, že od dnes bude všetko dobré, dnes je proste nový deň. A presne takáto skvelá nálada nám vydržala zhruba dve hoďky, potom sme opäť zvlhli až sa z nás lialo.

Kapitán výpravy, teda ja osobne, oslovujem 100% posádky zdrvujúcimi slovami. Keď to otočím do večera sme doma. Demokratické hlasovanie ale končí slovami, keď sme už tu, tak poďme ďalej. Ech, toľko optimizmu. A, "keďsmeužtutakpoďmeďalej" zaznelo to v ten deň asi nekonečno krát, pričom čím ďalej, tým viac z neho bolo počuť, "som ja ale kok, že sa tu na to nevy...".

Krajom obrnených kostolov smer Transfagarasan na nás miestny iba nechápavo hľadia. Ale nám sa to páčilo, tá atmosféra, tu stačí iba trošku popustiť uzdu fantázii, a človek aj zazrie stredoveké armády, ako sa z hmly rútia plieniť a znásilňovať všetko kam len oko dohliadne. A keď som z Agnity nabral smer veľmi dobrá cesta, taká rozbahnená, tak som sa aj tešil, že vlastne prší a motorku to isto ešte dnes celú umyje.

Cesta 7c začína veľmi lákavo, tu už neleje iba prší a nie je tu skoro nik. Kľukatíme sa lesom nahor, hej opäť začalo liať, no zrazu kľud, ako blesk z jasného neba. Vychádzame z hmly a otvára sa nám nádherný výhľad na vrcholky mrakov, cez ktoré sme si prebili cestu nahor. Nad nami sú ale mraky tiež, to však nemení nič na tom, že toto je pohľad pre bohov. Odfotiť to neviem, aby to vyzeralo tak, ako to v skutočnosti vyzeralo, a vlastne je to aj fajn, takéto čosi treba vychytať, aby to malo svoju cenu, na to mastercard nestačí.

Známym hadom stúpajúcim do tunela pod vrcholom sa opäť nútene sprchujeme. Ale aj tak sa vozím hore dole, som tu sám, to treba využiť.

Za tunelom je ale všetko ináč, čaká nás krásny, takzvaný mliečny výhľad. V hustej hmle ani neviem či klesám alebo stojím, či som už nepadol na kraj, lebo tak pomaly som šiel. Po zlezení úseku s ostrejšími zákrutami ale všetko nabralo taký spád, že optimizmus by tu slabšie osoby hľadali zopár storočí. Keď sa totiž z neba spustí taká bombovačka, že sa cestou valí prúd vody a keď človek zastane, lebo musí, a má pocit, že prší aj zdola... och...

Zavrhujem plán ísť stanovať kamsi na transalpinu, iba idem niekam kde sa v teple najeme a odtiaľ niekam aby som šiel po nejakej ceste, vlastne ani neviem kam, len aby sme sa priblížili k Dunaju. V mape som našiel cestu značenú ako pekná, reku tam budú pensiune habadej, a čuduj sa svetu neboli. Samá cigánska osada, tak iba ideme ďalej.

Ešte ma aj stopol pán policajt, čo som v tejto krajine ešte nezažil. Reku bežná kontrola a zistenie, že som si túto sezónu Korziku obišiel s rok starou PZP, veď prečo by som do koša nešmaril novú?! Vedel po anglicky, vraj s touto motorkou ďalej pokračovať nemôžem. Obzerám sa za seba, reku chlope, inú tu nemám, už som drzí aj keď by som práve teraz nemal byť. Ešte po mne chcel aj doklad o zaplatení nejakej cestnej dane, ktorú si vraj musí zaplatiť každý, kto príde do Rumunska. Viete o tom niečo? Lebo ja nie. Tak iba mĺčky sedím na motorke, a premýšľam, čo by bolo kedy som raz počúvol predpoveď počasia!!! Popravde mi je všetko jedno,nech ma aj berie do basy. Našťastie nás púšťa ďalej a nechcel ani všimné. Veľmi pekne mu ďakujem, a v duchu aj niekoľko ďalších desiatok kilometrov.

Keď sa už začalo stmievať a my sme stále sedeli na motorke, lebo pensiune nikde navôkol (sám si neverím keď toto čítam ale fakt), začal som si precvičovať hlasivky recitovaním vybraných slov do prilby o intenzite až sa hory museli triasť. A keď sme konečne našli čosi, kde sa dalo v teple prenocovať a maník zadrel, že 300 euro, pýtam sa nie náhodou 30? Pre dvoch len za 300, lacnejšie nemám!!! Nuž toľko Perúnov do mňa vletelo, že by som aj domov došiel. Dodnes rozmýšľam, či v tej cene bola aspoň posteľová spoločnosť.

A tak ten deň, vlastne už po tme, kotvíme v mestečku Orsova rovno na brehu Dunaja, a to sme sa k nemu dnes chcel aspoň priblížiť. Za 300 eur by sme tu spali 30 dní, pritom parádna izba, do ktorej sa so zaondenými crossfireami až hanbím vojsť. A to som netušil, že si tu budeme na zemi kuchtiť na variči, nakoľko nás ltt ubytovali, nie to aby sme ešte stihli kuchára v reštaurácii (niežeby som si na to potrpel,ale zase šetriť za každú cenu mi pripadá smiešne). Líham s pocitom, že mám vážne dosť a zajtra to už bude naozaj smer domov.

Ďalší deň je opäť ako cez kopírak dní predošlých. Nádherné ráno, človek až s radosťou prehadzuje nohu cez sedlo motorky. Na nohách sú síce sáčky, len tá dúha, tá vždy poteší a dodá dobrý pocit. Na viac nás čakajú železné vráta na Dunaji. Takáto ponuka sa neodmieta, aj keď domov je to bližšie trošku inou cestou.

A veru cesta z Orsovej do Moldova Vechce je očistou dňa predošlého. Touto cestou som už síce šiel po opačnej strane rieky, ale megalomanstvo akým pôsobí Dunaj zarazený medzi skaly sa dá užiť istotne aj viac krát. Schuti som si zajazdil, veď zákrut je tu neúrekom. Len keď sme pozorovali pevnosť Golubac na Srbskej strane, opäť mi bolo jasné, že ani dnes to suchou nohou nepôjde.

Tak sa rajder len pevne chopí svojich riadidiel a hrdo vpáli do vodnej steny, ktorá mu stojí v ceste. Moldova Veche – Trebišov, 570 km, to je dosť aj za ideálnych podmienok, v lejaku lahôdka. Veď predsa nejaký fachman raz premenil šmahom ruky vodu na víno, tak sa aj mne táto voda premenila na kvalitnú fľašu vínka, plnú menej tradičných zážitkov.

PS: Áno o ničom cestopis, berte s nadhľadom :-P