ISSN 1336-6491 | Online: 1417 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk www.styx.sk/

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 29914
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 59% (17670)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 41% (12244)
Diskusia Diskusia k článku (26)  [Verzia pre tlač] Tlač

Víkend pri Solinskom jazere

 Zdieľať

Pridané: 03.02.2005 Autor: Pilgrim
Čitatelia: 35786 [Mototuristika - Európa - Výlet]

Bola to taká neplánovaná akcia. Proste sme sa ja, syn a motorka prebudili do slnečného sobotňajšieho rána, pozreli na seba a vedeli, že musíme vyraziť. Anywhere...

Balíme sa rýchlo, veď to nie je po prvý krát. Všetko potrebné mám pripravene na jednom mieste. Od pasu a hromádky eur, cez veci na varenie, oblečenie, až po stan a spacáky. Zvyk z dávnych čias, keď rozhodnutia na dvoj-troj týždenný pobyt v balkánskych horách často padli jeden deň večer a ráno sa už cestovalo.

Takže balenie je v pohode. Problém, ako to navešať na Dylana sme vyriešili už pred rokom, pri prvej ceste do Rakúska. Jedinou neznámou je teda cieľ. Nemáme chuť na žiadnu diaľkovú jazdu. Aj preto voľba padla na Solinske jazero v juhovýchodnom cípe poľských Beskýd. Pred časom mi ich pri Balatone odporučil jeden poľský motorkár. A keďže to z Kysaku je len niečo cez 200 km, nastal čas tip vyskúšať.

V predpoludňajšom Prešove si neodpustíme krátku návštevu Yamahy. Hondu, keďže je v sobotu zatvorená, míňame bez povšimnutia a v serpentínach za Šarišským Štiavnikom si trocha zvyšujem adrenalín. Nie zatáčkami ale vďaka ose, ktorá mi vošla pod prilbu. Bodnutie ešte neprestalo štípať a už je tu Svidník. A za ním údolie so zabudnutými tankami, delami a lietadlami - neklamný znak, že sa blíži Dukla a hraničný priechod. Rýchlo tankujeme a za päť minút sa nám už šarmantná poľská colníčka díva do očí. Veď pod odklopeným štítom prilby ani nič iné vidieť nemôže. Ale to nevadí. Akáže kontrola. Už sme jedna EU-rodina...

 Pri jazde Beskydami si môžete odpočinúť, zajesť, osprchovať aj nazbierať huby
Pri jazde Beskydami si môžete odpočinúť, zajesť, osprchovať aj nazbierať huby

Sedem kilometrov za hranicou, v obci Tylawa odbočujeme vpravo na hradskú č. 897 a pokračujeme na východ súbežne so slovensko-poľskou hranicou. Cesta vedie zvlneným údolím Beskýd, lesné úseky striedajú kilometre vinúce sa cez polia a pokosené lúky. Asfalt nie práve najlepšej kvality ma núti zvoľniť. Dylan, plný kladov, tu ukazuje jeden z mala svojich nedostatkov. 13“ predné koleso pri rýchlosti 75–80 km/h na pozdĺžnych nerovnostiach cesty začína „plávať“. Keďže sa nikam neponáhľame, žiaden problém. Stačí trocha ubrať plyn. Veď dva superšporty, ktoré vedľa nás preleteli stejne nedoženieme.

Ale to sa už o slovo hlási žalúdok. Zastavujeme preto v jednom z minikempov, roztrúsených vedľa cesty na každých 20–30 km. Žiadne hviezdičky. Len drevenými kolmi ohradená trávnatá plocha pre 5-10 stanov, niekde aj pár 2-4 miestnych chatiek, provizórna sprcha, gril. Za pár korún. Vlastne zlotých.
Všetko raz končí. Životná púť štyroch pečených klobások sa naplnila, aj náš oddychový čas vypršal. Niečo nové vždy prichádza a pred nami sa z lesného porastu vynára Cisna, jedno z mnohých turistických stredísk oblasti. Reštaurácia, piváreň, horáreň, dva kempy, dve agroturistické ubytovne, východiskové body turistických trás. Ale aj rázcestie. A s ním spojená nutnosť rozhodnutia. Buď na sever k Baligrodu a veľkou obchádzkou do Soliny, alebo priamo severovýchodne cez Terku k jazeru. Volíme druhý variant, aj keď s neistotou cesty tretej triedy. Veď risk je zisk. Ale nie dnes...

 Solinske jazero vzniklo umelým zatopením rozvetveného údolia /Pohľadnica/
Solinske jazero vzniklo umelým zatopením rozvetveného údolia /Pohľadnica/

Po troch kilometroch, hneď za mostom cez riečku Solinka, ktorá spolu s riekou San a Czarnym potokom napája priehradne jazero, je odbočka na Terku. Odbočka v podobe 12 kilometrovej prašnej a kamenitej cesty. Vracať sa však nebudeme.
Trvá pol hodiny, než pri 20-25 kilometrovej rýchlosti, v neustálych obavách či cestné pneu vydržia nápor ostrých kameňov, znova pocítime pohodlie asfaltu. Ale to sa nám už po pravej strane otvára príkre údolie a na jeho dne sa v slnku ligoce vodná hladina. Po hlavnej ceste 894 vchádzame do najväčšieho turistického strediska jazera – mestečka Polanzyk. V meste preplnenom rekreantmi je viacero lodeníc, bezpočet hotelov a chát, detské a vodacke tábory, no nájsť v ňom verejný kemp sa nám nedarí. Preto štartujeme a skúšame šťastie v ani nie 5 km vzdialenej Soline, ležiacej na západnej strane priehradného múru. Znova márne, ale aspoň máme tip: Kemping Jawor na východnej strane hrádze.

 Jazero sa stalo jachtárskym rajom
Jazero sa stalo jachtárskym rajom

Cez priehradný múr je to sotva kilometer. Lenže motorové vozidlá tu majú vstup zakázaný. A tak sa serpentínami spúšťame až ku dnu priehrady, cez most prekonávame Jazero Myczkowske, ktoré tvorí vyrovnávaciu nádrž svojmu veľkému bratovi a potom veľkým oblúkom stúpame k jeho múru. 19 zlotých mení majiteľa a náš stan znova raz vidí svetlo sveta.

 Štýlová cukráreň a reštaurácia
Štýlová cukráreň a reštaurácia

V kempe spôsobujeme menší rozruch. Zrazu chce každý vedieť odkiaľ sme, či sme sa sem dostali na tomto skútriku a čo je to vlastne za mašinka. Keď po tretí krát opakujem jeho parametre a pripadám si ako díler Hondy, prestáva ma to baviť. Beriem uterák a hajde na pláž.
Večer si obzeráme celý turistický komplex. Obchody, grily, reštaurácie, lunapark. Všetko, čo rekreant môže potrebovať. Hľadáte disco, dobré pivo, jedlo či miesto na romantickú prechádzku? Stačí si vybrať.

Noc bola krátka. Ranne slnko a hlad nás vyháňajú zo stanu. Dopoludnie využívame na kúpanie a prehliadku priehrady, ktorej hladina je posiata desiatkami bielych plachiet jácht a katamaranov. Na móle pod priehradou odpočívajú dva vrtuľníky poľských elektrárni. Prechádzame po priehradnom múre do Soliny a túlame sa okolo všadeprítomných stánkov.

Balenie, obliekanie, prilba, štartér. Návrat začína. Domov ideme dlhšou cestou cez Lesko na severe. Viem, že Dylan nie je žiaden závodník a keď si v spätnom zrkadle všimnem svetla motoriek, spomalím a s pozdravom ich nechávam ísť dopredu. Tým to však trvá akosi dlho. Spozorniem. Tri čopre s prešovskou ŠPZ-kou. Keďže ich tempo nie je nijak oslnivé, v pohode sa ich držím. A keď mi na dlhej rovinke trocha ujdú, v zákrutách ich doženiem. V tých ostrejších ma dokonca pre dlhé, nízko položené stúpačky zdržiavajú.

Po prejdení jednej z križovatiek nastáva rozruch. Vodca smečky viditeľne ignoruje späťák, nereaguje na blikanie a mávanie svojich súputníkov v čiernej koži. A im trvá hodnú chvíľu než ho predbehnú a zastavia. Zastavujem tiež. Veď je to možnosť na pozdrav a pár slov s krajanmi. Zjavne máme spoločnú cestu a tak by som aspoň časť z nej nemusel ísť sám. Lenže čo to? Nastáva hádka či bolo treba odbočiť a či nie. Moju snahu nadviazať rozhovor ignorujú. Takže štartujem a so synom pokračujeme znova sami :-(

 Ceste nechýbajú zákruty ani pekné výhľady
Ceste nechýbajú zákruty ani pekné výhľady

Ale to nás už znova víta Dukelský priesmyk a v reštaurácii pri benzínke sa nám vracia dobra nálada. Za dve hodiny už máme doma vybalené. Na tachometri pribudlo štyristopäťdesiat nových kilometrov a v spomienkach vydarený víkend.

Pilgrim

/Foto: Pilgrim, ©2004/

Pridané: 03.02.2005 Autor: Pilgrim Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (26)  [Verzia pre tlač] Tlač
aci-03-main

Galéria ku článku:

Galéria

Moto Guzzi

Aprilia-side-03-2025

Vtip

Pridal:
Princípy moderného inžinierskeho designu
Štandardizovaný rozchod koľají na železniciach v USA činí 1435 mm (4 stopy a 8,5 palca). To je ale neobyčajne divná hodnota. Prečo je rozchod práve toľko? No pretože tak stavali železnice v Anglicku a železnice v USA stavali emigranti z Anglicka.
Prečo to Angličania stavali práve tak? Pretože prvé železnice boli postavené ľuďmi, ktorí predtým stavali električkové trate a tie mali taký rozchod.
A prečo ti použili taký rozchod? Pretože ľudia, ktorí stavali električkové vozidlá, na to použili rovnaké nástroje ako pri stavbe kočiarov, ktoré mali taký rozostup kolies.
Fajn! A prečo teda mali kočiare práve taký divný rozostup kolies? No pretože keby skúsili urobiť kočiar s iným rozostupom, tak by sa kolesá na starých cestách v Anglicku mohli ľahko zlomiť, pretože na nich boli vyjazdené koľaje práve toho rozostupu.
A kto postavil tie staré cesty s koľajami? Prvé dlhé cesty v Európe (a Anglicku) postavili v Rímskom impériu pre legionárov. Od tej doby sa používajú.
A koľaje? Pôvodné koľaje, ktoré každý rešpektuje zo strachu zo zničenia kočiarov, boli vyjazdené rímskymi vojnovými vozidlami. Od doby, keď boli vozidlá stavané pre Rímske impérium, mali všetky podobný rozostup kolies.
Tak sme sa konečne dobrali k odpovedi na pôvodnú otázku. Rozchod koľají železníc v USA je odvodený z pôvodnej špecifikácie vojnových vozidiel Rímskeho impéria.
Byrokracia a špecifikácie sú nesmrteľné. Takže až budete zase študovať nejakú špecifikáciu a čudovať sa, čo to tam je za konský zadok, môžete tým trafiť klinec na hlavičku – pretože vojnové vozidlá Rímskeho impéria boli široké tak akurát na dva zadky vojnových koní.
A ešte niečo. Keď sa pozriete na raketoplán na štartovacej rampe, uvidíte po stranách palivovej nádrže dva pomocné raketové motory. Vyrába ich spoločnosť Thiokol v továrni v Utahu. do toho tunela vošli. Tunel je o málo širší ako železnica, a železnica má rozostup koľají asi tak na dva konské zadky.
Takže taká dôležitá vlastnosť najpokročilejšieho dopravného prostriedku na svete bola určená šírkou dvoch konských zadkov!



Ďalšie vtipy »