S Jawou k Delte Dunaja 2015

"Na Jawke sa báť netreba, čo neprichystáš pred cestou, spravíš po ceste!"

Jeden by povedal, že takýto výlet treba plánovať a chystať dlho dlho predtým, ako sadneme na motorky. Jedna vec je pravda, vedeli sme, že sa sem chceme vrátiť, že to bude znova delta a že pôjdeme niekedy na jar. Že to budú Jawy padlo... už ani neviem ktorý večer pri pive. Ale že by sme to plánovali a generálkovali stroje tak, ako by sa na tak staré kusy patrilo- to vôbec.

Kývačka bola odskúšaná minuloročným výletom a Maroš sa riadil heslom dobré- nechytať, Panelku som kúpil mesiac pred výletom v dezolátnom stave, prvý štart zažila deň pred odjazdom (expresné zadretie povinnosťou), Športka mala motor z rámu viac vonku, ako v ňom, za posledný týždeň pred štartom asi štyrikrát rozpolený skrz stále vibrácie a Ondrej... Ondrej mal predsa novú motorku, nemal dôvod niečo robiť... či? Nerobil.

Prečo by sme šli na rovnakých, keď môžeme ísť každý na inej?

Vyrážame teda na cestu, s Milanom a Ondrejom sa stretávame na pumpe, kde po nákupe plného náručia M2T- čka nám obsluhujúca pani odporúča nepiť nalačno. Tankujeme a razíme smer Detva, kde prvýkrát varíme, čakáme a pripája sa posledný člen výpravy- Maroš. Snažíme sa nekochať a upaľujeme 90 kilometrovou rýchlosťou, pretože cieľ je tentokrát Delta, nie cesta. Mysliac si, že to máme na miesto okolo 1000 kilometrov, rozplánovali sme si to na 6 dní. Postupom času sa však vzdialenosť mení najskôr na 1100, 1200,... z čoho nakoniec bolo 1300km do Tulcei a ktovie koľko ešte ďalej na východ. Ale čas rovnaký. Denne teda robíme /okrem prvého dňa a dňa na Delte Dunaja/ nechutných 500 kilometrov, čo je dosť aj na veľkú motorku, osobne si dovolenkové tempo totiž už predstavujeme inak.

Kto nepadá jazdí pod hranicu svojich možností... Alebo sa nestihne vyhnúť psovi- samovrahovi

Nenavyberáme si, prvý deň spíme kdesi v Maďarsku, druhý deň ráno... padám.

Zrážam psa, trhám kombinézu aj vidinu pekných fotiek čerstvo naliatej Panelky na Delte, ohýbam /okrem iného/ prednú vidlicu, prekopávam kastlík, ... rozoberáme, naťahujeme na nájdenom bágri značky Беларусь, skladáme a valíme ďalej, času je málo. Sem- tam nejaký ten pripchatý karburátor, Marošova vypálená poistka, zadieram,... nič čo by stálo znova za rozpisovanie. Spíme niekde v strede Rumunska, kde sa v hustom daždi rozkladáme pod terasou akejsi reštaurácie.

"Two strokes & dirty hands, You made my day men!"

Ráno zasa nasadzujeme tempo a stojíme až na tankovačke, kde k nám prichádza Rumun na HDčku hovoriac „You made my day!“. Prehadzujeme zopár viet, baví sa na našich dvojtaktne špinavých rukách a s prianím štastnej cesty sa rozchádzame každý iným smerom. Cesta pekná, niekde len roztiahnutý makadám, hory. Stojíme za jednou z mnoha dediniek, Maroš rachotí ako sejačka, tak zhadzujeme válce. Kľuka vydrží, ľavý piest dobrý, pravý prebrúsime, zapečený krúžok, čo pri sťahovaní zlomíme vymeníme, válce vylietané, brúsime, dekarbonujeme a domov musia prísť. Rachot ale nekončí, dôvod je vybitý stredový diel kľuky, čo sa nám ale riešiť nechce, tak skladáme a ideme ďalej. Dochádzame podľa plánu do Tulcei neskoro večer a po tme, nechytáme otvorený obchod a tak to ďalej nesilíme. Podľa mapy by tu mal byť kemp, nikto z domácich o tom však nevie a posiela nás do Murighiol, čo je ale 40km nie naším smerom- zamietame. Mladík mi ešte stíha potichu povedať, že sa možno dá kempovať pri vode na kraji mesta, ale vraj „problem policíja“. Problém, neproblém, berieme to všetkými desiatimi a už sa tam váľame.

Kývačka, Panelka, Športka a Konopnica na túre po Delte Dunaja

Ráno nás budí pastier s ovcami, milý chlapík, po ňom geodet, čo tu asi vymeriava nákupné centrum. Poďme preč. Kompami a polňačkami sa dostávame k bodu, kde sme rok dozadu končili. Teraz však valíme ďalej zákaz, nezákaz; cesta, necesta; chcela, nechcela... Niekoľkokrát prekonávame vykopané jamy pre autá, aby nechodili po roli, ktorá je rovnejšia, ako cesta samotná, buriny po kolená, o chvíľu zasa ideme po štrkovej hrádzi samotného ramena Dunaja prerušovanej hlbokými kanálmi. Prenášame teda 3krát motorky skrz najprv tam, o chvíľku však zasa späť, pretože tadiaľto cesta nevedie a po pár desiatkách kilometrov končí. Skúšame teda cestu inú, obchádzame močiare, dostávame sa na "dvokoľajku", ktorá sa ale tiež časom stáva takmer neprejazdnou. Pre nás ale končí až v čase, keď sa ďalej nedá ísť vôbec, navyše v tom momente netušíme, ako sa v tom chraští vôbec otočíme, aby sme šli späť.

Chalani vzadu to dali, ja s Ondreom už trocha ťažšie, navyše Panelka si povedala, že si potrebuje oddýchnuť. Vypili sme teda pri nej teda trojlitrového Norca, volám Milanovi, ktorý je s Marošom už u nejakého domorodca a vraví im to, čo sme zistiť nechceli. Nedá sa! Sulina je definitívne dosiahnuteľná jedine po vode!

Po hodine bez zistenia závady motorka konečne štartuje a ideme späť ku zbytku posádky. Ujco nám rozdáva pníky na posedenie, na oplátku ho ponúkame Rumunskou vodkou. Odlieva si a s fľaškou, do ktorej si ochotne odlial sa stráca vo vode Dunaja. Dávame si ochotne tiež, ešte chvíľku posedíme a dohadujeme sa, že skúsime spomínaný kemp Murighiol južne od nás, nakoniec, sprcha by už bodla. Po hodinovom motokrose dávame teda spoločnú fotku pri bráne, kde sme pred rokom končili. Ešte tankujem z bandasky a moto mi padá zo stojana na Milanovú, pričom vylejem polovicu z práve dotankovanej nádrže. Nič to, valíme a po príchode do Murighiol nás najprv šéfko sprdne, či nevidíme čiaru, kde zastaviť pri príchode, fotia si nás Litvánci na ich Dreamroute a pani domáca ma ťahá ku plagátu s pravidlami kempu. Vravím si ok, disciplína musí byť, ale... Ale. Padlo 22°° a každých 15min. nás domáci chodil doslova vyháňať do stanov, aby sme šli spať alebo preč. Kiežby človek nezastal v prvom kempe, čo zbadá, ale kto mal vedieť, že ide o dedinku plnú kempov.

Ráno balíme trošku sklamaní z tiežkempu, ešte viac z nedosiahnutia mora, ale treba ísť. Vcelku nudné rovinaté oblasti sa ku koncu dňa menia v kopcovité, až zastavujeme v momentélne ešte nefungujúcom turistickom centre. Čašník z baru mi na otázku, či si môžeme postaviť stan odpovedá „nájdi si miesto“, ale ako si vypýtame 4 orosené, spomína mi minichatky, jedna v prepočte asi za 12€ so 4 posteľami. Neváhame, pijeme ešte 4, Maroš hromží na stále viac a viac tečúcu nádrž, lepí izolačkou a už onedlho padáme do postelí.

Maroš: "Veď tej polštine v pohode rozumiem!" My: "Maroš, on hovoril po slovensky..."

Ďalší deň ráno vyrážame do sychravého počasia, prekonávame horský prechod vo výške cca 1800m.n.m., kde teplomer ukazoval 12°C a 75% vlhkosť, čo bol na pocit slušný chlad.

Na vrchole varíme polievky a čaje, zastavujú pri nás poliaci brázdiaci miestne hory na endurách. Maroš zistil, že vie po poľsky, až neskôr však zisťuje, že poliak hovoril po slovensky.

"To dá, to domov určite dôjde!"

Panelka, ako jediná 250 v pelotóne a jediná idúca na kladive každou hodinou dáva vedieť, že nonstop plný plyn jej nerobí dobre a ku koncu dňa už neštartuje a skoro nejde. Neriešime, roztláčame a zastavujeme až pri kompe, kde ďaleko naokolo nieje podľa slov domácich most. Síce trochu neradi, chceli sme spať na domácej pôde, ale rozkladáme teda posledný kemp pár kilometrov pred Slovenskou hranicou.

To nedala...

Ráno to dotiahneme až do Kráľovského Chlmca, kde už je nevyhnutné motor rozobrať, i keď... Skladéme nádrž, hlavu, válec... a mám z troch jeden, aj to zapečený krúžok a piest krásne dohlodaný- súci do vitríny s popisom „Stále funkčné“. Šťastie v nešťastí nám hádže do cesty miestneho pána venujúceho sa renovácii práve starých Jawičiek, od ktorého po nevídanej ústretovosti odchádzam so zabehnutým válcom a piestom k nemu.

"Všade dobre, doma tiež!"

Naladení opäť tak, ako keď kdesi na lazoch dostanete od tetušky 3 vajcia a pohár čerstvo nadojeného mlieka hltáme posledných pár stovák kilometrov domov. Aj toto sú momenty, pre ktoré radi cestujeme a je skvelý pocit vedieť, že takýchto ľudí máme stále ešte aj medzi sebou tu- na Slovensku.

Cestopisom v žiadnom prípade nechceme odradiť potenciálnych návštevníkov Delty Dunaja od cesty, práve naopak, znova a znova by sme sa sem kľudne vracali, stále je tu na čo pozerať s padnutou sánkou, podobne ako v celom Rumunsku, nakoniec, možno o rok znova... :) ale treba ísť ďalej. Rovnako tak nechceme zosmiešňovať alebo odradzovať od veteránturizmu. Kto nezažil Deltu, tak by určite mal. Kto necestoval na Jawe, nepochopí... ...o rok RussiJA-WA zdar!

Video: S jawou k delte dunaja..."cesta konči"