Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 907 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 8569
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 59% (5028)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 41% (3541)
Hodnotenie: (12 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (15)  [Verzia pre tlač] Tlač

O Hnilových veľkonočných guliach alebo tak zjari do Rumunska

 Zdieľať

Pridané: 12.11.2014 Autor: corvette
Čitatelia: 6407 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Šibačka, kraslice, korbáče, asi taká typická predstava veľkonočných sviatkov. Pre mňa to je pár dní voľna, ktoré môžem využiť tým najkrajším spôsobom aký si viem predstaviť.

Do Hnila už nejaký ten čas hustím o výlete na Veľkú noc, ale s tým chlapom to naozaj nie je jednoduché.
"Hnilo, poďme do Benátok!"
Muro, Benátky sú moc drahé, vymysli niečo iné.
"Tak poďme do Slovinska do Álp!"
Muro, tam bude moc zima. Poďme do Čiech.
"Do Čiech?! Robíš si srandu? Však ja bývam skoro na hraniciach, to za zahraničie ani nepočítam! Poďme teda do Maďarska, to už mám ďalej, a pri Miskolci sú jaskynné kúpele, kde by sme sa mohli okúpať."
Muro, ja sa nechcem kúpať, ja chcem jazdiť.
"Ty chceš jazdiť, ale nechceš jazdiť moc ďaleko, lebo nemáš peniaze! Benátky drahé, Alpy studené, kúpanie sa ti nepáči, do Čiech ja nepôjdem, tak nám ostáva už iba Rumunsko!"
Murko naplánuj, zariaď a ja pôjdem.

Sľubujem mu hory doly, modré z neba a to, že on len pôjde a všetko budem vybavovať ja.
A tak som po dlhých vyjednávaniach a rokovaniach Hnila zlomila na Rumunsko, menovite časť severnú.

Na stretko v Žiline ako vždy meškám a už počas zvonenia intercomu si nacvičujem ako mu jemne oznámim, že tam budem až tak za pol hodinu. Po tom ako mi oznamuje, že ma čakať nebude a vyráža a že ho mám dobehnúť cestou ľutujem, že som naňho chcela byť milá.

A tak cestou moje nahnevanie zo mňa vyprcháva, lebo sa stretávame až na diaľničnom odpočívadle pri Štrbe.
Muro, ty sa tam sťahuješ? Sú Hnilove prvé slová, keď ma zbadá. Veľa miesta mi zaberá nový stan, ktorý so sebou beriem v očakávaní, že ho v Rumunsku skolaudujem. Hnilo je však fajnovka a tak mi kázal zobrať ho iba v prípade núdze, ak by sme naozaj nesplašili žiadne ubytovanie pevného charakteru.

Slovensko opúšťame zapadákovom Seňa, a cez celkom pekný Tokaj pokračujeme -házami až k Rumunskému Satu Mare. Chceme sa dostať čo najbližšie k tomu najveselšiemu cintorínu, rumunsky cimitirul vesel. Po minutí odbočky sme kvôli úspore času nútení risknúť to po bielej spojovačke. Biela v Rumunsku je veľmi neistá, lebo to môže byť krásny asfalt, ale aj úplne rozbitá necesta. Našťastie je to ten prvý prípad a tak sa napájame na správnu cestu č. 19, ktorou smerujeme na sever.

Prichádzame do nejakého mestečka. Nikdy nezabudnem na ten pohľad ako Maserati na prechode púšťa babičku s káričkou. Ferrari, mustangy, baworáky, meďáky, audiny kam oko dovidí a okolo nich vyštramandení opálení fešáci. Obrovské viacposchodové baráky, každý v štýle malého luxusného hotela. Hlava mi počas prejazdu cez mestečko behá z jednej strany na druhú a neviem na ktorý dom sa mám pozerať skôr. Korunuje to však vymramorovaný dom v antickom štýle aj so sochami. Ani nevnímam tú malú štvornohú háveď, ktorá tam všade pobehuje. Myslím, len na to, že Certeze, to je to miesto kde sa chcem priženiť. Od Certeze sa však vzďaľujeme a mne sa môj sen šťastného života v krásnom baráku po boku opáleného fešáka s maserati začína rozplývať. Cesta začína prudko stúpať a kľukatiť. Až do hôr Maramuréšskych. Chcem fotku s ceduľou kraju Maramureš a tak skáčem do nejakej diery plnej lístia pri ceduli v nádeji parádnej fotky. Fotka však stojí za prd, však fotil Hnilo a ja som sa chvíľu zabavila s vyhrabávaním sa z diery. Pomaly sa začína stmievať a tak ma Hnilo posiela k miestnym penziónom spýtať sa na ubytovanie. Chvíľu sa odhodlávam a po nacvičení na ubytovanie sa pýtajúcej frázy Hnilo odmieta, že to je dráhe. Pokračujeme teda až do Sapanty, kde to zapichávame hneď v prvom penzióne, ktorý sa už pánovi Hnilovi pozdával. Večer Hnilo stiahne silnú časť fľašky slivky sám, a v duchu hesla som alkač pokračuje v upíjaní aj počas noci. Ráno o desiatej nás prekvapuje príjemných aprílových 17 stupňov. Po vzhliadnutí mojej prilby Hnilo zahlási: "Muro, ty nemusíš ísť pozerať cintorín, ty máš cintorín na prilbe." A veru mám na nej nachytanú háveď od Tokaja až po Sapantu a od malých mušiek až po lochnesské príšery. Aj napriek prehliadke môjho súkromného cintorína na prilbe sa však vydávame na pravý veselý rumunský.

Motorku parkujem na kraji cesty, a noha stojanu je už skoro na mriežke kanalizácie. Pri zistení, že sa tam predávajú lístky, síce tajne ale úplne zbytočne dúfam, že Hnilo nevyšle ako kupujúceho mňa. Ale keďže to je kamoš, tak sa už pri okienku snažím vypýtať lístky, čo sa mi aj podarilo, ale zaplatiť mám v lei, ktoré nemám. Chvíľu sa tam dohadujeme a už to začína vyzerať, že si cintorín pozriem od hlavnej brány. Zrazu však predo mňa skočí nejaký Rumun, hodí lístkarovi požadovanú bankovku lei a podá nám vstupenky. Vyjavene s Hnilom na seba čumíme, reku mňa tu mali okradnúť, nie ja tu mám Rumunov o lei pripravovať. Náš záchranca však niečo začne nahlas riešiť so svojou drahou, príde k nám zoberie vstupenky a ide k lístkarovi. Nesie nám ešte pohľadnice, ktoré zbadali, že nemáme a ktoré sa dostávajú k vstupenke. Rozpŕchnem sa po hroboch, zatiaľ čo Hnilo sa len tak obšíva dookola keďže tu už bol. Maľované pomníky obzerám z jednej aj z druhej strany, a tak sa dozvedám čo nebožtík robil za živa a čo ho dostalo na onen svet. Cintorín nie je až tak rozľahlý ale štíhlych atypických náhrobkov je na obzeranie dosť.

Veselý cintorín, Sapanta
Veselý cintorín, Sapanta

Veselý cintorín, Sapanta
Veselý cintorín, Sapanta

Niektoré ako namaľované včera, iné už trochu nahlodané zubom času. Mnoho náhrobkov je naozaj kurióznych a celkom som sa pri pozeraní zabavila. Keď sa však vrátime k motorkám smiech ma rázom prejde. Medzičasom začali čistiť kanály a dali preč mriežky od ktorej bol môj stojan len na pár milimetrov. Ten pohľad na tú obrovskú dieru pod mojou milovanou CBF-kou. Jemne ju presúvam na bezpečné miesto, kde si kupujem mini atypicky náhrobok, magnetku a môžeme pokračovať ďalej. Blízkosť Ukrajiny naznačujú dodatkové tabule pod názvami miest v podobe znakov, ktorým ani pán boh nerozumie. Cez Sighetu Marmatiei smerujeme cestou 18 k tajomným horám Maramurešu. Najprv krásna nová európsko-únijská cesta, že aj v Rakúsku by zbledli závisťou, ktorou sme vystúpali a potom zase sklesali. Chvíľu uvažujem, či naozaj nie som na nejakom tom menšom rakúskom passe. Európska cesta však onedlho končí a začína slušne rozbitý asfalt.

Začína sa nám odkrývať pohľad na majestátne hory ale aj pohľad na posledné dieliky ukazovateľa paliva. Zastavujeme na benzínke, kde ten protivný Hnilo nejde ani vodu kúpiť, a tak zasa musím ísť ja.

Navariť si chceme niekde v Maramureši, aj s Hnilovým dodatkom, že chce na varenie švajčiarske miestečko. A tak nad cestou zbadám búdu a kúsok od nej krásny stôl s lavičkami ladený v typickom maramurešskom štýle. Zastavujem preto pri ceste a pýtam sa ho, či ideme tam? A on že kam? Ty si si nevšimol to švajčiarske miesto na obed? Nie. Ale tak poďme tam.

Vydriapeme sa nad cestu k stolu a začíname s varením. Neustále zdôrazňujem aké som našla sofistikované miesto na stolovanie. Rumuni jazdiaci hore aj dole na nás len nechápavo pozerajú a sem tam mávajú. Po jedle pokračujeme ešte pár zákrut až na vrchol, kde sa nachádza kostol, nejaký pamätník a pomyselná brána Maramurešu. Od chvíle ako sme vkročili do tohto pohoria už pre Hnila nie som Muro, ale Muromareš.

Maramures
Muromareš a brána do pohoria Maramureš

Kričím na Hnila: "Pozri, tam vzadu na horách asi sneží." Hnilo moc nevníma a začína mi robiť fotku, na ktorej zachytáva aj prichádzajúce sneženie. To naplno prepukne do pár sekúnd a tak som atakovaná tvrdými snehovými vločkami, ktoré mi udierajú na prilbu. Hnilo, ovenčený skúsenosťami so snežením z Álp sa dosť vystraší a zahajuje útek z hôr klesaním. Ako mi tak na prednom plexi pribúda snehová nádielka neskutočne sa z toho teším, lebo je to moje snežné poprvé. Po pár klesajúcich zákrutách sa však sneženie mení na dážď, ktorý sa ešte o pár zákrut nižšie mení na rozplývajúcu sa oblačnosť a slnečno.

Národný park Rodna s Maramurešom za nami a pred nami Bicazská úžina. Cestou cez nejaké hory začína pršať a ja sa obliekam do nepremoku, Hnilo ma nečaká a tak sa stretávame až na nejakej vyschnutej priehrade pred Bicazom. Do úžiny prichádzame až za tmy a Hnilo ma ako inak vysiela po miestnych penziónoch zajednávať ubytovanie. Posledným pokusom je penzión na okraji úžiny, kde však nikto nehovorí rečou môjho kmeňa. Mladá recepčná neovláda ani základne anglické slovíčka, ktoré už ovládam aj ja. Zahajujem ukážkovú komunikáciu rukami a nohami, avšak ani tá nevyzerá nádejne a tak beriem papier a pero zo stola a začínam kresliť. Dvaja panáčikovia, posteľ a suma. Recepčná mi to odkýva a tak sa začíname vybaľovať. Ako tak kvôli noseniu veci točím trasu motorka - izba asi tretí raz nadávam a zaprisahávam sa, že penzión už nikdy. Keď idem štvrtý krát, už viem, že stan vedľa ktorého stojí motorka aj s vecami a ja ich nikde nemusím prenášať je na nezaplatenie.

Ráno je zatiahnuté, no ja správne konštatujem, že to je hmla a že neskôr bude pekne. Noc bola aj s raňajkami, čo zisťujeme až ráno, keď sme už na odchode a mňa recepčná začne ťahať k stolu. Ja tam ešte dotiahnem Hnila a tak sa napchávame, ani neviem čím, ale je to veľmi dobré. Pred obedom sa vymotávame od raňajok a ideme sa previezť úžinou. Hnilo zahlasuje, že oproti tomuto je Manínska tiesňava len taký krtinec a ja s ním musím súhlasiť.

Bicazska uzina
Bicazská úžina
Bicaz Chei
Bicaz Chei

Vracáky, zarezávajúce a do skál aj s po dažďoch rozdivočeným potokom. Pár krát si to prechádzam hore dole, nakupujem nejaké náramky a pokračujeme ďalej. Kúsok za Bicaz Chei sa nachádza jazero Lacul Rosu, ktoré je povestné trčiacimi kmeňmi stromov. Vďaka zdvihnutej hladine jazera však žiaľ nevidíme skoro žiadny z vytŕčajúcich kmeňov.

Jazero Lacul Rosu
Jazero Lacul Rosu

Od jazera začíname zahajovať presun čo najbližšie k hraniciam, kde chceme poslednú noc prespať. Celkom solídnymi európskymi cestami sa presúvame na Cluj-Napoca. Hnilo sa trmáca dakde vzadu zatiaľ čo ja sa snažím trošku poponáhľať. Pri tankovaní sa ukazuje, že to jazdenie s Hnilom má aj nejaké výhody. Na 13 litrov zajazdiť po Rumunsku 490 km je celkom slušný výkon. Búcham tak do Hnila, že pozri tam pristáva lietadlo. Hnilo na to konštatuje, že to Cluj-Napoca asi nebude až taká diera. Cestou na Oradeu sa ozýva moje brucho, a tak zastavujeme pri nejakej reštike. Napodiv sa s čašníkom dalo v rozumnej reči dohovoriť a jedlo bolo celkom jedlé. Ako tak znova sadáme na motorky a ja mám plné brucho, čo znamená, že už môžu prísť aj jazdci apokalypsy a netrápi ma to, začínam sa pohrávať s myšlienkou potiahnuť to na šupu domov. Hnilovi sa to jemne snažím oznámiť až niekde pred Oradeou v rámci myšlienky, že tu už penzión asi nenájdeme. Hnilo sa tvári, že nemá problém ísť domov celú noc a tak sa tohto nápadu naozaj chytám.

Hnilo nastavuje navigáciu, a ide prvý. V Oradei z ničoho nič odbočí z obchvatu a smeruje na miestne sídlisko. Jednosmerkami pomedzi panelákmi nasledujem Hnila zatiaľ čo miestny na nás vyjavene pozerajú. Po hodnej chvíli motania zas smerujeme na hlavný ťah a Hnilo len na chvíľu zastavuje a kričí mi, že to mi len chcel ukázať miestny život na sídlisku. Na Rumunsko - Maďarských hraniciach sa nám začína stmievať tak celé Maďarsko nasledujem len malinké koncové svetlo na tenere. Tempo 100-110 a ja sa celú cestu modlím, aby mi do cesty neskočilo nič z tých svietiacich očí okolo cesty. Maďarskými rovinami pri celkom príjemnej teplote 15 stupňov preletíme celkom rýchlo. V poslednej dedine pred slovenskými hranicami pri Trebišove nás zastavujú dvaja mladí maďarskí policajti. Pýtajú sa nás odkiaľ a kam ideme a obzerajú mi nálepky na kufroch. Pýtajú sa ma čo za krajina je ta HR, snažím im vysvetliť, že to je ich susedné Chorvátsko. Pokračujeme ďalej na Košice, kde sa radšej na značky ako ďaleko je Žilina ani nepozerám. Sem tam zastavujem a pýtam sa Hnila, či sa mi náhodou nechystá zaspať. On len odvrkne, že je mu taká zima, že nezaspí určite. Na Slovensku sa už trošku ochladilo a tak je pre nás tunel Branisko pár kilometrovým potešením pri teplote okolo 16 stupňov, ktoré pri výjazde z tunela začnú prudko klesať na 6 stupňov. Niekde pri Poprade si začínam predstavovať ako si tu niekde na lúke pri lese postavím stan. Hnilo sa mi však nejako začína strácať v späťáku a tak zastavujem a pýtam sa ho čo je vo veci. Odpovedá mi, že mu je zima a že viac ako 70 ísť nechce. Snažím sa mu vysvetliť, že čím rýchlejšie pôjde, tým rýchlejšie bude doma, a že 70 môže ísť keď zídeme z diaľnice. Dal si celkom povedať a tak kilometre plynú, diaľnica končí, a za Ružomberkom je hmla, že ani cestu nevidno. Rozdeľujeme sa v Žiline, kde sa Hnilo so mnou lúči so slovami, že to bola najväčšia hovadina v jeho živote na ktorú sa dal a že na to nikdy nezabudne. Ale mal gule, teda veľkonočné gule, keďže bol prelom veľkonočnej nedele a pondelka, dať sa na to. Ja domov prichádzam o piatej ráno na veľkonočný pondelok, a matka ma víta so slovami: "Ty si sa už úplne zbláznila..."

Za nami 3 dni, 2 noci + jedna počas ktorej sme nespali a približne 2000 kilometrov.

Pridané: 12.11.2014 Autor: corvette Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (12 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (15)  [Verzia pre tlač] Tlač
Advertisement

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria