Barcelona 2004 1/3

Keďže som Barcelonu poznal iba z lietadla a letištnej haly s obavami som najskôr povedal o mojom sne ísť tam na mašinke na dovolenku môjmu parťákovi Wampírovi. Ten sa hneď nadchol myšlienkou „oslobodiť“ toto doposiaľ nepreskúmané teritórium.

A tak som v zime začal s prípravami trasy a účastníkov. Zohnal som partu nadšencov na začiatku sme boli štyria. Pomocou programu Road 66 som urobil viacero možných trás a spoločne sme ich potom dávali dokopy. Využil som aj kontakty na priateľa Peťa veľkého to moto-cestovateľa a tak sme sa uprostred apríla 2004 spolu s Renom za krásneho počasia – vytrvalý dážď, teplota vzduchu 8°C , teplota vozovky 12°C vydali z TT do Revúcej nabrať skúsenosti z jazdenia po Európe. Keď sme sa úplnou náhodou po hodinovom hľadaní stretli v jednom penzióne v Revúcej o 23:00 v noci s Peťom a naše mašinky sme vďaka majiteľovi penziónu motorkárovi uložili na kľudný spánok v bare tohto zariadenia, mysleli sme si že sa nám to iba sníva. Rady, ktoré sme dostali boli veľmi prospešné a video-zábery z cesty nás ešte viac navnadili. Domov sme prišli celý premočení ale rozhodnutí necúvnuť.

Nasledovali hľadania internetových adries, zháňanie cien kempov, benzínu, diaľničných a tunelových poplatkov, potravín ...Konečná trasa mala merať cca 4.500 km a rozdelená bola na 16 dní spolu s odpočinkovými dňami a viedla cez 10 štátov Europy.

S blížiacim sa odchodom sa menilo zloženie nášho tímu. Nakoniec sme zostali v zostave troch motoriek Wampír, Reno a ja Lucky, jednej ľadvinky Káčatka a doprovodného Safety-caru riadeného Dani.

1. deň Trnava - Berg (A) – Klagenfurt (A) 531 km

Nadišiel deň „D“ 17.7.2005. Stretko na hraničnom priechode v Bergu nám síce nevyšlo načas, ale s asi hodinovým omeškaním sme sa vydali na trasu krížom cez Rakúsko do Klagenfurtu.

Hovorí sa začiatok dobrý všetko dobré,, keď sme sa však po pol hodine jazdy opäť objavili pri hraničnom prechode bolo nám jasné, že vyhýbať sa diaľniciam bez blúdenia asi nebude ľahké. Napriek ešte jednej neplánovanej odbočke do Mariazellu sme bez straty desiatky smerovali na juhozápad.

Popoludní sme mali možnosť vyskúšať nové „Regenkombi“ môžem len odporúčať. Ani po 50 km jazdy v silnej búrke sme neboli premočení. Vo večerných hodinách sme dorazili do Klagenfurtu. Ubytovanie sa nám podarilo zohnať v kempe dosť rýchlo napriek tomu, že už bolo 22:00 hod. Nasledovala príprava večere a stanov a konečne vytúžený spánok.

2. deň Klagenfurt (A) – Kifernheim (I) 381 km

Ráno nás privítalo usmievavým slniečkom a reklamnými balónmi vznášajúcimi sa nad našimi hlavami. Ako sa aj neskôr ukázalo všetko balenie, jedenie a hygiena zabrala toľko času, že odchod sme posúvali z pôvodne plánovaných 8:00 na 10:00.

Cesta sa začala viac kľukatiť a hory naberať na výške. Tak ako je už v Európskej únii zvykom ani sme nezbadali ako sme sa dostali do Talianska. S pribúdajúcimi hodinami pribudol aj hlad. Až skutočnosť, že všetky obchody okolo cesty boli pozatvárané nás upozornili, že je nedeľa a tu sa ozaj svätí. No to by nebol Slovák aby sa nevynašiel.

Zastavili sme na benzínke, pravdaže zavretej a začali sme s prípravou obeda. Keďže vodu sme nemali odkiaľ zohnať poslúžila na prípravu jedla minerálka a polievka z nej uvarená na plynovom variči postavenom rovno nad benzínovými nádržami chutila perfektne. Aj záchody v podobe kukuričného poľa boli ozaj pekné a udržiavané.

Po výdatnom odpočinku sme sa vydali ďalej po ceste do Alp. Cesty boli ozaj kvalitné a vôbec nás nezdržovalo, že sme sa vyhli diaľnicam. Najväčšie vzrúšo bolo zohnať otvorenú pumpu so sucho nádržou... Prišlo prvé tankovanie na Talianskom území a to sme zistili, že bude treba asi rátať s rezervou lebo pumpy sú ďaleko od seba a sú v drvivej väčšine samoobslužné. Využili sme slabé základy Taliančiny a Angličtiny a nechali sme si vysvetliť ako to s tým tankovaním funguje. Dáte bankovku, označíte z ktorého stojana idete tankovať a potom už len tankujete. Až na to, že motorka má malú nádrž a tak ak nechcete aby peniaze prepadli v prospech naftárskej spoločnosti odporúčam tankovať do viacerých mašín naraz z jedného stojana.

Večer sme dorazili do kempu v dedinke Kiefernheim pod priesmykom Passo dello Stelvio. Pekné prostredie, čisté umyvárky, bazén ( ktorý sme žiaľ nemohli vyskúšať z dôvodu jeho zatváracej doby ) jedine sme si museli dávať pozor na živicu kvapkajúcu z borovíc – dosť ťažko sa dáva dole z motorky či stanu.

3.deň Kiefernheim (I) - Passo dello Stelvio (I) – Janov (I) 489 km

Tretí deň bol pre nás veľkou výzvou. Bol to najvyšší bod na našej ceste do Barcelony priesmyk Passo dello Stelvio 2760 m.n.m. Cesta sa spočiatku len kľukatila no potom začala prudko stúpať. Postupne sme sa naučili prechádzať vracáky s pohľadom zamiereným hore, lebo bez prejdenia do protismeru sa tieto vyberať nedali. Nadišla zastávka na fotenie asi v prvej tretine cesty. Nádherné scenérie až chytali za srdce a to sme len matne tušili čo nás ešte čaká. Po výjazde nad hranicu lesa sa nám naskytol pohľad na dlhočiznú húsenicu šplhajúcu sa až niekam na zasnežený vrchol hory. To bola naša cesta.

S využitím len najpomalších prevodov sme sa šplhali ďalej. Tesne pod vrcholom sme to už nevydržali a museli sme sa aspoň po zadku spustiť zasneženým kopcom. Prvý krát zaznelo z našich úst „Slovenskóó, slovenskóó heja heja ...“ a už o pár minút sme na vrchole priesmyku vztýčili slovenskú vlajku obdivovaní miestnymi lyžiarmi.

Na vrchole to vyzeralo ako v ozajstnom mestečku. Obchodíky, banka, kostol, hotel ,spústa krámikov so suvenírmi a pravdaže plno našich kamarátov na motorkách...

Pokochali sme sa krásnymi výhľadmi, nakúpili suveníry na pamiatku a hor sa dole smer Janov. Pohľad na hodinky neveštil nič dobré, bolo 12:30 a za nami len 25 km!

Cesta do Janova bola veľmi zaujímavá. Na mape to vyzeralo tak, že vedie popri diaľnici a je krásna rovná. V skutočnosti to boli serpentíny a tunely, chvíľami pripomínajúce svojim šerím osvetlením počítačovú hru.

Janov nás privítal súmrakom a blúdením. Najskôr sa stratil Wampír no našiel sa. Potom sme stratili Safety-car no tiež sme ho našli. Keď sme sa nakoniec nechtiac rozdelili opäť na dve navzájom sa hľadajúce skupiny, dohodli sme sa telefonicky, že sa stretneme v prvom Kempe za Janovom. Boli sme naozaj prekvapení ale podarilo sa nám to, hoci až o 22:40. Keďže už začal nočný kľud motorky sme na miesto pretlačili ručne, namiesto večere bavorák a zaľahnúť spať.

4. deň Janov (I) – Nice (F) – Monte Carlo (MC) – Cannes (F) 222 km

Ranná idyla podobná Chorvátskej – cikády a diaľnica vedúca dobrých 30m nad našimi hlavami. Pravdaže sme chceli ísť na pláž, museli sme si vstup zaplatiť lebo bol na čipovú kartu. Teplá voda v umyvárkach tiež za príplatok. Inak čisto a pohoda.

Čistí a najedení sa vydávame na cestu po pobreží ..... mora. Cesty sú tu dobré len preplnené a v letoviskách obmedzované rýchlostným limitom 40 km/hod. a retardérmi. Chvíľami človek závidí tím kúpajúcim sa avšak náš cieľ ja ešte v nedohľadne. Občas nejaké to foto na pamiatku a blížime sa do Monte Carla. Jeden z vrcholov našej cesty nás privítal upratanými ulicami a veľmi vľúdnymi policajtami. Vedia pochopiť, keď človek omylom vbehne do jednosmerky z opačnej strany a dokonca nám uvoľňujú bezpečný prejazd cez križovatku. Máme sa ešte čo učiť na Slovensku. Fotenie v prístave a vydávame sa na spanilú jazdu po trase závodov Formuly 1. Je to zážitok vidieť tú trasu na vlastné oči a previezť sa po nej na mašinke. Vďaka preplneným cestám letovísk a obmedzeným rýchlostiam sme mali v tento deň rekordne najnižšiu priemernú rýchlosť len 25 km/hod.

Vydávame sa do nášho dnešného cieľa Cannes. Bolo nám jasné, že ubytovať sa v tomto svetoznámom meste nebude také ľahké a lacné, tak sa vydávame viac na sever. Po dlhšom hľadaní asi o 20:00 nachádzame kemp na kopci s krásnym bazénom a barom nad ním, čistými umyvárkami a spoločnosťou mladých ľudí. Jednoducho paráda.

5.deň Cannes (F) –Saint Tropez (F) - Marseille (F) – Montpellier (F) 425 km

Najskôr sme mysleli, že vynecháme návštevu Saint Tropez, predsa en to bolo trochu bokom od našej trasy, no nakoniec spomienky na Žandára... zvíťazili. Posilnení melónom sme dorazili do tohto svetoznámeho mestečka. Po krátkom hľadaní sme našli slávnu žandársku stanicu. Ignorujúc zákaz zastavenia urobili sme si foto pred ňou. Blikajúce majáky nás však prebrali a tak sme svižným tempom opustili toto mestečko a vydali sme sa na cestu cez Marseille do Montpellier. Nakoľko už únava a čas robili svoje rozhodli sme sa predsa len obísť Marseille po diaľnici. Keď sme videli ten obrovský oblak smogu nad týmto mestom pochvaľovali sme si toto rozhodnutie.

Do Montpellier sme prišli ako tradične až večer. Napriek spúste stanových táborov bol problém nájsť voľné miesto. Nakoniec sa nám to podarilo a tak sme sa vyhladovaní pustili hľadať reštauráciu. Napriek tomu, že sa jedná o výletné miesto hodne navštevované zahraničnými turistami, personál hovorí s Vami iba francúzsky a iba v tejto reči je aj jedálny lístok. Takže sme využili kreativitu a maľovanie na to aby sme vysvetlili inak ochotnej čašníčke, že chceme jesť morské potvory a pivo. Keď nám to doniesla nastal iný problém, čo je v skutočnosti jedlé a čo nie. Ale nakoniec sme to zvládli bez akýchkoľvek žalúdočných potiaží.

6. deň Montpellier (F) – Perpignan (F) – Figuerres (SP) – Barcelona (E) 338 km

Bol to zvláštny pocit ráno vstať s vedomím, že už dnes by sme mali doraziť do Barcelony Z dôvodu rýchlejšieho presunu sme opäť použili diaľnicu a prefrčali sme okolo Perpignanu do Španielska až po mestečko Figuerres známe ako rodisko Salvatore Daliho. Od návštevy múzea tohto skvelého umelca nás odradili obrovské rady ľudí takže sme hu nechali na nasledujúci deň.

Do stanového tábore v Santa Susanne predmestí Barcelony sme konečne prišli včas teda o 17:30 a hneď sme sa vrhli do krásne čistého mora. Stanový tábor bol čistý a vybavený komplet všetkým vrátane vrátnika, strašne čierneho černocha, ktorý svoj omyl že sme zo Slovinska hneď napravil tým, že nás pozdravil „Toprý ten“