Bulharsko - Turecko 2018 3/3

Pondelok 23.04.2018 vstávam okolo 7-mej miestneho času, balím veci do kufrov, naložím motorku a smerujem smer juh. Mám predstavu o smere mojej jazdy a dneska by som sa chcel dostať do Pamukkale, preto nahadzujem toto miesto ako cieľ cesty do navigačky. Z Istanbulu som sa relatívne ľahko dostal a prichádzam k veľkému mostu, ktorý rozdeľuje Istanbul na európsku a ázijskú časť. Nedá mi, aby som pred ním nezastavil a neurobil si nejakú fotku. Cez most je trojprúdová cesta v každom smere a na moste nie je možnosť zastaviť a urobiť nejaké fotky, preto radšej nezastavujem a prechádzam ho. Most je dlhý asi 3,5 km.

Istanbul most do Ázie

Takže pokračujem ďalej na juh a prichádzam k ďalšiemu obrovskému mostu, ktorý je snáď ešte väčší ako ten v Istanbule. Taktiež zastávam pred ním a robím nejaké fotky. Prechádzam cez most, za ktorým sa nachádza mýtnica, kde platím za prejazd tohto mosta, ak si dobre pamätám, nejakých 40 Tl, čo je 10 euro. Toto bolo jediné miesto, kde som platil mýto. Ozaj, motorky neplatia diaľničné poplatky v Turecku. Prechádzam Tureckom a snažím sa vyhýbať diaľniciam, takže idem po cestách I. triedy, aby som videl aj samotný život vo vnútrozemí Turecka. Aké som mal obavy z cesty do Turecka, tak každým kilometrom, každou minútou sa moje obavy viac a viac rozplývajú, pretože Turci sú veľmi vyspelý, kultúrny národ, ich krajina je neskutočne vybudovaná, čo sa týka infraštruktúry, cesty sú v perfektom stave a aj dedinky a mestá, ktorými prechádzam sú veľmi čisté, krásne vybudované, vidno, že sa tam buduje, nakoľko je tam plno novostavieb. Som očarený Tureckom. Zastavujem sporadicky a to len natankovať, dať si cigu, niečoho sa napiť a pokračujem ďalej. Aj pri mojich zastávkach, poväčšinou na benzínkach, sú miestni veľmi milí, zaujímajú sa odkiaľ som, ako to mám ďaleko, proste veľmi príjemní ľudia. Blíži sa večer a ja som dorazil do Pamukkale. Jedná sa o takú väčšiu dedinku. Odbočujem do jednej z uličiek, kde ma naviedla informačná tabuľa, že by sa tam mali nachádzať nejaké penzióny. Asi po 150 m na pravej strane vidím vo dvore odparkovanú motorku BMW GS 1150 s ŠPZ Talianska. Zastavujem na ceste a pýtam sa, či majú voľné ubytovanie. Z domu vybehne mladý Turek s úsmevom na tvári a ponúka mi ubytovanie s tým, že motorka môže parkovať vo dvore pod strieškou. Pýtam sa na cenu, ktorá je veľmi prijateľná, myslím, že 10 euro na noc. Po skúsenostiach s Istanbulom som si radšej išiel pozrieť ponúkanú izbu, kde som ostal veľmi milo prekvapený, nakoľko izba bola veľmi priestranná, čistá, s klimatizáciou. Super, takže ostávam tu. Domáci pán bol veľmi ochotný, pýtal sa, či chcem niečo večerať, prípadne niečo piť. Po dlhej ceste v teplom prostredí sa mi žiadalo pivko, preto sa ani nevybaľujem a sadám si na terasu a dávam si miestne turecké chladené pivo v sklenenej fľaši. Vau, úžasné. Asi po treťom pivku som sa vôbec odhodlal vybaliť motorku a ubytovať sa. Po osprchovaní som si dal u domácich večeru a ešte asi jedno pivko, prehodil pár slov s Talianmi, ktorí boli na BMW a už sa tešil na ráno, kedy si pôjdem pozrieť prírodný úkaz.
Istanbul – Pamukkale 680 km

Ráno vstávam okolo pol 8-mej. Zabudol som spomenúť, že ubytovanie je aj s raňajkami. Takže idem na raňajky, ktoré sú tvorené ovocím, miestnym syrom, natvrdo uvareným vajíčkom a pečivom, k tomu čaj a káva. Podľa predpovede má byť krásny deň, preto si dávam nohavice a hore len tričko. Domáci mi ukazuje trasu, ktorou by som mal ísť, čo by som mal vidieť a upozornil ma, že na vápence musím ísť bosí, preto si obúvam len šľapky a vyrážam.

Pamukkale

Nakoľko je toho veľa, čo chcem vidieť, s domácim som sa dohodol, že ostávam ešte na jednu noc, lebo ináč by som musel do 11-tej vypratať izbu a to by som sa len naháňal a nič riadne nevidel. Asi po 200 m od ubytovania prichádzam k pokladni, kde si kupujem vstupenku a som fascinovaný tým, čo vidím. V podstate sa jedná o kopec, po ktorom za nejaký dlhý čas stekala vyvierajúca voda a priebežne ukladala vápenec obsiahnutý v nej a vytvorila v podstate jaskyňu nad zemou. Vápencové usadeniny sú neskutočne biele a na slnečnom svetle sa javia, ako keby to bol sneh, ktorý neskutočne oslepuje. V tejto nadzemnej jaskyni je chodník, po ktorom môžu turisti ísť – bosí. Bol som snáď vo všetkých jaskyniach na Slovensku, človek si povie, že je to pekné, ale takto na povrchu za denného svetla sa mi toto javí ako neskutočné dielo prírody. Pomaličky kráčam chodníkom, každú chvíľu sa zastavujem a veľa fotím. Vo vyššej časti tohto útvaru zisťujem, že voda vytvorila akési terasy, malé jazierka, v ktorých je plytká voda zhruba do pol lýtok a táto pomaličky steká po stenách vytvorených terás. Ako postupujem vyššie, začína sa riadne otepľovať a zisťujem, že mi riadne páli na hlavu, až sa obávam, že dostanem nejaký úpal, preto som si vyzliekol tričko, z ktorého som si urobil malý turban na hlavu. Tesne pred vrcholom sa dostávam k žľabu, v ktorom tečie asi 35 stupňová minerálna voda, ktorá vytvorila celý tento prírodný úkaz. Je tu množstvo turistov, ktorí sa v terasách kúpu, močia si nohy. Keď som vyšiel hore na kopec, bolo tam pár stánkov s občerstvením, kde som si kúpil vodu 5x drahšiu ako dole v obchode, ale čo už bol som smädný. Hore boli ruiny starého mesta pomedzi ktoré boli krásne chodníky pre turistov. Dokonca tam bolo prírodné kúpalisko, kde sa za mierny poplatok kúpali ľudia priamo v prameni vyvierajúcej vody, ktorá mala cca 38 stupňov. Nad ruinami mesta sa nachádza veľký amfiteáter, ktorý ma očaril svojou veľkosťou a podľa informačných tabúľ sa do tohto amfiteátra zmestilo 10.000 ľudí.

Pamukkale

Nemá význam všetko opisovať slovami, lebo by som mohol z toho napísať knihu. Vrele odporúčam si to pozrieť na vlastné oči a presvedčiť sa. Tak si aspoň pozrite priložené fotky. Strávil som tu skoro celý deň a na ubytovanie som sa vrátil až okolo 4-tej poobede. Po ceste som sa zastavil na neskorý obed. Večer sa ma domáci pýtal, že či budem večerať, že mi pripravia miestnu špecialitu. Neodolal som. Večera je tvorená z jahňacieho mäsa, ktoré bolo veľmi chutné a mäkké s množstvom zeleniny. Pýtal som sa domáceho, ako to bolo pripravené a on mi vysvetlil, že urobia veľký oheň, na ktorom zohrejú kamene, vyhrnú popol, mäso so zeleninou zabalia do zelených listov – nepochopil som ktorej rastliny – takto to položia do ohniska a prikryjú horúcimi kameňmi. Bolo to veľmi dobré, chutné a tak špecificky dochutené. Večer si dávam pivko, rozprávam sa s domácim a okolo 10-tej idem spať. Nedá mi, aby som nespomenul, že turisti boli tvorení veľkou časťou Rusmi a Číňanmi.

Ráno balím motorku a po raňajkách okolo 9-tej vyrážam smer Aydin a Izmir. Kochám sa miestnou krajinou, krásnymi cestami lemovanými poľami, na ktorých rastú kultúrne plodiny. Všetko je čisté, polia obrobené, proste perfektné. Cieľom mojej dnešnej cesty je Trója. Smerujem ďalej na Ayvalik. Okolo obeda začína pociťovať hlad a obzerám sa, kde by som sa najedol. Popri cestách je množstvo motorestov s terasami, kde ponúkajú jedlo. Ja sa neviem rozhodnúť. Vtedy ma napadol výrok môjho kamaráta, aby som sa na jedlo zastavil tam, kde je veľa áut a kamiónov, čo značí, že jedlo bude dobré. Preto zastavujem pri jednom motoreste, ktorý na prvý pohľad nevyzerá veľmi honosne, ale stojí tam veľa áut a kamiónov, tak zastavujem. Vstupujem pod krytú terasu a pristupujem k teplému pultu, na ktorom sú vystavené polotovary jedla rôzneho druhu mäsa, zeleniny. Pretože som v Turecku, chcem ochutnávať miestne špeciality, vyberám si jahňacie kotletky, miestny posúch a grilovanú zeleninu. Kotletky priamo predo mnou kuchár chodil na rozpálený gril, nie elektrický, ale vykurovaný dreveným uhlím a priamo predo mnou mi to jedlo pripravoval, takže bolo absolútne čerstvé. Na jednom tanieri kotletky, na ďalšom grilovaná zelenina s pikantnou omáčkou a miestny posúch. Znova neskutočne dochutené jedlo, ktoré bolo fantastické a mal som problém celú porciu zjesť. K tomu nejaká voda a celé ma to stálo nejakých 15 Tl, čo je cca 3,50 €. Najedený, oddýchnutý pokračujem ďalej, pričom sa vyhýbam diaľniciam a prechádzam cestami prvej triedy. Západné pobrežie Turecka je veľmi krásne, čisté, užívam si cestu. V čase o cca 17.00 hod. prichádzam do Tróje.

Čo asi ?

Pred vstupom si kupujem lístok za cca 20 Tl a vstupujem do samotného mesta. Po vstupe je imitácia veľkého dreveného trójskeho koňa a po jednotlivých turistických cestičkách vchádzam hlbšie do mesta. V podstate sa jedná o ruiny mesta a som z toho hodne sklamaný, lebo takéto ruiny nájdete u nás v podstate na každom kroku. Nič, čo by ma zaujalo, ohromilo – som sklamaný. Asi po 30 minútach z Tróje odchádzam smer Canakkale a postupne si začínam hľadať ubytovanie. Z hlavnej cesty odbočujem k moru, ale v malých dedinkách napodiv sú všetky penzióniky a hotely obsadené, preto pokračujem ďalej. Dostal som sa až do Canakkale, kde je taktiež všetko ubytovanie obsadené. Už sa zotmelo a začínam mať obavu, že či si vôbec nájdem ubytovanie. Asi v 15. hotely mi povedali, že majú voľnú izbu, ale stála asi 30,- € na noc s raňajkami, neriešim, nemám na výber a tak sa ubytujem. Bolo cca 21.00 hod., kedy som ešte vybehol do miestnych potravín, kúpil si pár pív v skle a ubytoval sa. Na balkóne som niečo zjedol, dal pivko a líham spať.
Pamukkale – Canakkale 635 km

Ráno o 05.30 hod. mi zvonil telefón, volali mi z domu. Ešte rozospaný pozerám na telefón, nechápem, čo sa deje a dvíham telefón. Dozvedám sa smutnú správu o úmrtí mne veľmi blízkej osoby. Chvíľu sa spamätávam, snažím sa pochopiť, čo mi bolo do telefónu povedané. V momente som sa prebral a rozmýšľam, ako sa čo najrýchlejšie dostanem domov. Narýchlo sa idem naraňajkovať, balím motorku a vyrážam smer k Mišovi do Svilengradu. Priamo z Canakkale trajektom prechádzam cez záliv do Eceabatu a keďže sa nechcem vracať do Istanbulu, smerujem to do Grécka cez Kesan na Ipsala a dostávam sa na turecko-grécku hranicu, cez ktorú prechádzam v podstate bez problémov.

Trajekt z Canakkale

Turci na hranici mi len kývli rukou a Gréci, keď videli pas EU len veľmi symbolicky urobili kontrolu a pustili ma ďalej. Ešte som sa zastavil v Alexandrupolise, čo je veľký grécky prístav. V podstate som ho prešiel len na motorke, zastavil a v prístave a už smerujem na Svilengrad. K Mišovi som prišiel okolo 17.00 hod. Povedal som mu, že mám doma veľmi smutnú udalosť, preto som nabalil zvyšné veci, čo som nechal u neho a rozhodol sa, že to potiahnem smer domov pokiaľ sa bude dať. Rozlúčil som sa s Mišom, poďakoval a okolo 18.00 hod. vyrážam zo Svilengradu. Rozhodnutý dostať sa domov čo najrýchlejšie, idem výhradne po diaľnici, ale snažím sa ísť s rozumom, max. do 150 km/h. Nakoľko je ešte len apríl, dni sú ešte krátke, dostávam sa za Plovdiv, kde si hľadám ubytovanie. Na bookingu nájdem malý penziónik za 15 € s raňajkami. Unavený, hlavne psychicky, som si dal pohár vína a v čase okolo 23.00 hod. idem spať.
Canakkale – Plovdiv 524 km

Ráno vstávam s myšlienkou čím skôr sa dostať domov. Rýchlo nasilu niečo hodím do úst, sadám na motorku a cez Sofiu smerom na Srbsko. Na hranici sú dlhé rady, ktoré ale ignorujem a dlhé kolóny predbieham až sa dostávam za hranicu. Ďalej smerom na Niš. Zastavujem len tankovať, niečo rýchle zjesť, dať cigu a v podstate bez dlhšej zastávky idem smer Maďarsko, Budapešť, Hatvan, Lučenec a v čase okolo 19.30 hod. dorazím domov.
Plovdiv – Lučenec 1.100 km

Ako som mal mierne obavy z Turecka, bol som z neho veľmi milo prekvapený, či už z Istanbulu, ako aj ostatných miest, kde som sa zastavil, všade som sa stretol len s príjemnými, ochotnými ľuďmi. Turecko je krásna, vyspelá krajina, takže vrele môžem odporúčať. Škoda len ten nepríjemnej udalosti u mňa doma, ale život nie je jednoduchý a prináša aj takéto smutné udalosti. Pôvodne som sa chcel vracať cez Rumunsko, ale to už na vzniknuté okolnosti nebol prípustné, takže domov som sa vrátil o tri dni skôr, ako som zamýšľal.
Prejdené štáty: Slovensko – Maďarsko – Srbsko – Bulharsko – Turecko – Grécko a späť.
Najazdené kilometre: 5.600 km.
Celkové náklady: 800,- €.
Na budúci rok mám znovu naplánované Nórsko, hlavne juh okolo Stavangeru, Bergenu a späť asi cez Švedsko.