Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 787 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

DS auto Sumoto Brno

Anketa:

Mal by sa podľa teba Dakar vrátiť do Afriky?

Spolu odpovedi: 2930
Áno, to sú terény kam patrí: 58% (1694)
Nie, južná amerika je super: 42% (1236)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (5 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (5)  [Verzia pre tlač] Tlač

Bulharsko - Turecko 2018 2/3

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 25.01.2019 Autor: Pepe147
Čitatelia: 4431 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Ráno som sa zobudil okolo 8-mej, kde ma potešilo vychádzajúce slnko a bezoblačná obloha. Nakoľko som predchádzajúci deň nesedel na motorke, už ma to pálilo, preto som sa s Mišom rozlúčil, časť vecí som si nechal u neho a zamieril smer Istanbul. Bola sobota ráno, takže na hranici bol dosť nátresk, ale to pre motorky neplatí, išiel som dopredu, kde ma bez problémov pustili. Bulharskú stranu hranice som prešiel veľmi rýchlo, ale turecká časť bola náročnejšie, kde odo mňa chceli všetky doklady, osobné ako aj od motorky, dokonca som musel pootvárať všetky kufre, kde mi vykonali riadnu kontrolu. Musím ale povedať, že boli veľmi zdvorilí a sluší, takže po chvíli som pokračoval ďalej. Nechcel som sa zdržiavať, preto som si to po diaľnici zamieril až do Istanbulu. Istanbul má asi 15 mil. obyvateľov a nechcel som nechať ubytovanie na blind, preto som si ešte predchádzajúci večer od Miša bookol ubytovanie v podstate v centre Istanbulu, za dve noci 75 €, čo bola na Istanbul veľmi prijateľná cena. Pred Istanbulom som si do navigačky nahodil konkrétnu adresu ubytovania a mieril som do cieľa. Nebolo to zase až také jednoduché, lebo už asi 20 km na diaľnici pred Istanbulom sa začali na štvorprúdovej ceste tvoriť riadne kolóny, ale našťastie pre motorky zápchy neplatia. Minulý rok v Taliansku taktiež majú motorky svoje privilégiá, kde idú stredom medzi jednotlivými jazdnými pruhmi, ale v Turecku to neplatí, tam vás stredom nikto nepustí, ale pravý odstavný pruh ako keby bol vyhradený pre motorky, skútre, cyklistov. Takže som to vzdal prebíjať sa stredom, presunul sa úplne doprava a tak som obchádzal dlhé kilometre kolón. No aj napriek tomu som sa riadne zapotil, pretože ak sa kolóna len trošku uvoľnila, išlo sa aj viac ako 100 km rýchlosťou, pričom som musel dávať pozor na všetky strany. No musím povedať, že som nemal pocit nejakého ohrozenia alebo inak vyhrotenej situácie. K ubytovaniu som dorazil okolo 16-tej hodiny, kde ma navigačka perfektne naviedla. Keď som si bookoval ubytovanie, malo to byť aj s parkovaním, avšak realita bola iná, motorku som mal nechať na ulici, čo pre mňa bolo neprijateľné. Argumentoval som tým, že k ubytovaniu mala byť garáž, čo sa mi domáci aj ospravedlňoval a asi 100 m od ubytovania bolo súkromné strážené parkovisko, kde mi vybavil, že tam môžem odložiť motorku za 80 lír na dve noci, čo je 20 €. Jednoznačne som s tým súhlasil. Keď som sa ubytoval, domáci sa ma pýtal, či som to zaplatil na bookingu, ja som odpovedal, že nie, len som to rezervoval, preto som mu na mieste v hotovosti vyplatil 300 Tl. Fajn, ubytoval som sa a keďže bol ešte dobrý čas, vybral som sa do mesta. Do centra som to fakt mal asi 2 km, preto som išiel peši. Neviem, či preto, že bola sobota, alebo je to tak stále, v meste bolo strašne veľa ľudí, ale v 15 miliónovom meste je to asi normálne. Mostom som prešiel na druhú stranu a ako prvú som išiel pozrieť mešitu, názov som si nezapamätal. Cestou ku nej aj od nej som prechádzal miestnym bazárom, z ktorého som bol unesený, ale zase nie nadšený, bazár obdobný ako v Edirne.

Istanbul bazar
Istanbul bazar

Ako som sa túlal uličkami, vyhladol som, preto som sa zastavil v jednom stánku s kebabom a objednal si. Musím povedať, že som mal asi smolu, lebo kebab pozostával z placky, do ktorej dali zemiakové pyré a na to mäso, ktoré som nevedel, aké je. Až po ochutnaní som zistil, že sa jedná o baraninu, to by ale nebol najväčší problém, lebo ja baraninu celkom ľúbim, ale toto bolo nedochutené, so strašne výraznou baraňou chuťou, až som mal problém to dojesť. Ešte k tomu stál nehorázne peniaze, myslím, že 40 Tl, čo je na Turecko strašne veľa. Pripisujem to turistickej neskúsenosti, pretože som to kupoval na bazári, nespýtal sa dopredu, koľko stojí, takže predávajúci si buchol cenu, ako mu vyhovovalo, a ja blbý som tú cenu akceptoval. Ponaučenie: Vždycky sa pýtajte na cenu dopredu, v Turecku zásadne zjednávajte a keď vám aj tovar podáva do ruky, môže sa cena zmeniť, neváhajte, otočte sa a tovar nezoberte, on aj tak za vami dobehne a pristúpi na skôr dohodnutú cenu. Začalo sa už zmrákať (v Istanbule je o 2 hodiny viac ako u nás), pomaličky som sa vracal na ubytovanie. Po ceste som si kúpil pivko s tým, že si večer posedím a naplánujem si nasledujúci deň. Bolo príjemne teplo, tak som sedel na malom balkóniku, popíjal si pivko a užíval si atmosféru Istanbulu. Bolo asi 23.00 kedy ulice žili, rozhodol som sa, že zbehnem do malého obchodíka, ktorý bol asi 150 m od hotela a kúpim si ešte nejaké pivko. Teda v kraťasoch, v tričku, v šľapách som zbehol do obchodíku, z chladničky vyberám pivo, idem k pokladni, že zaplatím a predavač mi hovorí, že mi ho nemôže predať. Nechápal som, o čo ide a on mi rukami, nohami vysvetlil, že po 22. hodine je zakázané predávať alkohol. Nechápal som, naznačujem, že mám 100 m na hotel, aby mi predal, ale tvrdí, že ak by ma chytil policajt s pivom na ulici, dostanem pokutu ja aj on, že mi to predal. Vraciam sa na hotel bez piva. Čo už, idem spať.
Svilengrad – Istanbul 360 km

Je nedeľa 22.04.2018. Vonku je nádherne, na oblohe ani mráčik, vstávam okolo 7-mej. Rýchla ranná hygiena a vyrážam do mesta. Prebehnem hlavnou obchodnou ulicou a prichádzam na električkovú zastávku, kde sa snažím opýtať na cestu do „Grandbazáru“. Mal som šťastie, natrafil som na dve mladé baby, ktoré mi plynule anglicky opisovali cestu. Až som sa trápne cítil, lebo moja angličtina je len taká kuchynská. Pochopili, že som im nerozumel úplne, preto jedna veľmi ochotne niekam odbehla a doniesla mi plánik Istanbulu. V podstate jednalo sa o plánik „Big Busu“, čo je turistický sprievodca po veľkých svetových mestách. Je to trasa, ktorou prechádza tento poschodový turistický autobus. Vysvetľovali mi, že Big Bus je asi 120 € lístok, ale prevezie ma po všetkých kultúrnych a historických pamiatkach mesta. 120 € je pre mňa dosť, preto sa rozhodujem, že pôjdem časť električkou, odveziem sa ku Grandbazáru a naspäť pôjdem peši. Aj vstup na električkovú zastávku je zaujímavý, pretože kúpite si lístok v automate (čo som nezvládol, musel som požiadať o pomoc, lebo hlasové povely boli len v turečtine), prejdete cez turniket, ako keby ste vchádzali do metra, máte časový lístok a tento vám už platí na všetky hromadné dopravné prostriedky. Takže električkou som sa doviezol ku Grandbazáru, kde som sa tešil, no moje nadšenie rýchlo ochladlo, pretože v nedeľu je jediný deň, kedy je Grandbazár zavretý. Smutný odchádzam a niečo som si frfľal popod nos, keď zrazu za mnou sa ozve „Mladý muž zo Slovenska?“, otočím sa a vidím pána a pani v dôchodkovom veku. Dávame sa do reči, kde sa tu beriem, čo tu robím, vysvetľujem im, že som na motorke a chystám sa až na juh do Antálie. Oni uvádzajú, že prileteli v piatok na predĺžený víkendový pobyt a sú, myslím, zo Žiliny. Oni sú už v Istanbule po tretíkrát a na mape Big Busu mi krúžkuje jednotlivé kultúrne pamiatky, ktoré by som mal vidieť. Poďakujem sa a každý ideme svojou cestou. Smerujem asi k najznámejšej mešite Blue mosque (modrá mešita).

Istanbul
Istanbul

Už z diaľky vidieť jej majestátnosť s modrými kopulami a ako jediná mešita má 6 minaretov, ostatné majú len po 4. Dostávam sa na nádvorie, kde ma smola neopúšťa a zisťujem, že je v rekonštrukcii a dovnútra je vstup zakázaný, preto prechádzam jednotlivými nádvoriami a fotím si ju aspoň zvonka. Som unesený jej veľkosťou a majestátnosťou. Asi o 300 m vedľa je druhá mešita, tiež známa ako Hagia Sofia. Vstup do mešity je asi 20 Tl, čo je asi 5 €. Neváham a vstupujem. Keď chcete vstúpiť do mešity, vonku sa musíte vyzuť a buď si obuv odložíte do poličiek, alebo si zoberiete malú igelitovú tašku, do ktorej si obuv vložíte a tak naboso môžete vstúpiť do mešity. Videl som, že turistky, ktoré sa chceli ísť pozrieť do mešity a nemali pokrývku hlavy, mali k dispozícii požičovňu na šatky, ktoré si museli dať na hlavu. V mešite sú ženy osobitne od mužov. Hagia Sofia bola pôvodne kresťanský kostol, ktorý bol až v nejakom 15. storočí prestavaný na mešitu. Vo vnútri je tiež v rekonštrukcii ale aspoň z časti je sprístupnená verejnosti. Na jednej fotke vidieť lešenie vo vnútri, čo dáva aspoň predstavu o jej výške. Idem ďalej do tzv. „cisterny“. Jedná sa o podzemný rezervoár vody, myslím, že zo 6. storočia, ktorý bol vybudovaný za vlády byzantského cisára Justiniána. Celý podzemný priestor je veľmi slabo osvetlený, preto aj fotky z neho nie sú v podstate žiadne, ale oplatí sa tam ísť, lebo tam cítite tú silu histórie, ktorá na vás dýcha na každom kroku. Už mi aj poriadne vytrovilo, preto prichádzam k jednému stánku a kupujem si fakt perfektný kebab so všetkým, čo k tomu patrí za 15 Tl. Podľa mapky smerujem do sultánových záhrad, kde za mierny poplatok, myslím 10 Tl, aj vstupujem. Záhrady sú neskutočne udržiavané, trávnik je krásne pokosený a ňom len tak sedia ľudia a bavia sa. Pretože ma od rána už celkom slušne bolia nohy, sadám si aj ja na trávnik, zapaľujem si cigaretu a pozorujem ľudí okolo seba.

Istanbul sultánové záhrady
Istanbul sultánové záhrady

Islamská kultúra je hodne odlišná od našej, pretože vidím prichádzať evidentne miestny manželský pár, pričom žena je komplet zahalená a muž so synom idú dva metre pred ňou. Prichádzajú na trávnik, muž so synom si sadajú, hrajú sa, smejú a žena si sadá minimálne 2 metre od nich, ako keby ku nim ani nepatrila. Muž s chlapcom sa vyzuli a ležia na tráve. Asi po 20 minútach muž vstáva, žena prichádza ku chlapcovi, obúva mu topánky, muž so synom odchádza a ona ako verný pes ide dva metre za nimi. Mmmm, je to smutný pohľad. Pozorujem ďalší mladý pár muža a ženy, zjavne turisti, kde taktiež ležia na tráve a prejavujú si city aj tým, že si dali niekoľko bozkov. Okolo sediace moslimské rodiny to zjavne pohoršilo, pretože som si všimol, ako jeden pán si nad ich konaním odpľul. Proste, sme iné kultúry a v ich kultúre asi nie je prípustné si prejavovať vzájomnú náklonnosť na verejnosti ani prípadnou pusou. Proste je to tabu. Asi po hodine vstávam a idem ďalej do záhrad, v ktorých sú veľké plochy naaranžovaných živých kvetov rôznych farieb, tvoriace rôzne obrazce. V parku je množstvo ľudí, rodín s deťmi, ktoré tam trávia nedeľné popoludnie. Pomaličky sa vraciam späť do hotela, ale ešte predtým sa zastavujem na brehu rieky, kde kotvia tri bárky a tvorí sa okolo nich veľký dav ľudí. Idem sa pozrieť, čo sa tam deje. Na tých bárkach sú grily, kde grilujú ryby a robia jednoduché sendviče a tieto podávajú na breh, kde stojí predávajúci a tieto sendviče predávajú. Tvorí sa tam dlhý rad, preto neváham a staviam sa do radu. Za 10 Tl dostávam sendvič, v ktorom je polka grilovanej rybky, zeleninový šalát. Odstúpim vedľa a som fascinovaný rýchlosťou výroby týchto sendvičov. Odhadujem, že každú jeden a pol sekundu sa dostáva sendvič k zákazníkovi. Aj napriek tomu sa tam tvoria rady a sendviče idú nadračku. Opodiaľ sú betónové schody, na ktoré si sadám, ochutnávam sendvič a pozorujem toto neskutočné divadlo. Mimochodom, sendvič je fantastický. Všade po meste chodia predavači, ktorí ponúkajú pitnú vodu v pollitrových fľašiach za 1 Tl. Keď som dojedol sendvič, kupujem si aj ja vodu od miestneho predavača a podávam mu bankovku v hodnote 100 lír. Podal mi vodu a odišiel bez peňazí predávať ďalším vodu. Asi po 5 minútach sa ku mne vrátil a vyťahuje 99 Tl a ja mu podávam 100 Tl. Usmievam sa naňho, je to chalan asi 30-ročný tmavej pleti a dávame sa do reči, pričom on povedal, že je utečenec z Pakistanu a takto sa živý predajom vody na ulici. Nejak mi ho prišlo ľúto, tak som mu dal 10 Tl, načo mi chcel dať 10 fliaš vody, ale ja som odmietol a on pochopil, že je to dar. Mal som z toho dobrý pocit.

< >

Pridané: 25.01.2019 Autor: Pepe147 pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (5 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (5)  [Verzia pre tlač] Tlač
HD-10-2019-main

Galéria ku článku: