Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1035 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 26159
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (15809)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (10350)
Hodnotenie: (27 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (49)  [Verzia pre tlač] Tlač

Cesta okolo Ruska za 80 dní 1/5

 Zdieľať

Pridané: 31.01.2024 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 10391 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Ty si chcel dať Magadan a ani si mi o tom nepovedal? Takže ty si tam chcel ísť sám bezo mňa? Začiatkom leta vyrážame! Ďalší pokus musí byť úspešný. No a zrazu som mal po rokoch nečakane parťáka na cestu.

Prológ

Naše cesty nech už sú kamkoľvek sú plánované dlhodobo dopredu, alebo niekedy len spontánne pár dní pred odchodom. No občas sa stane, tak ako v mojom prípade, že niečo vám nedopustí dosiahnuť cieľ na prvý raz.

Kamčatka - tu sa začína Rusko
Kamčatka - tu sa začína Rusko

Tak to bolo aj v mojom prípade. O celej tejto mojej peripetii som napísal v mojom poslednom cestopise. Dnes je ale iný deň, iný rok a snáď aj iná konštelácia hviezd.

K písaniu tohto cestopisu sa dostávam už pomerne skoro a to ešte na jeseň roku 2023. Pretože materiálu na písanie je také množstvo, že sa obávam aby som stihol dokončiť toto dielo do požadovaného dátumu a to je začiatok mesiaca február 2024.

Pretriediť tisíce fotiek, zo zápisníka vybrať to najpodstatnejšie a hlavne z hlavy dostať všetky tie myšlienky, emócie a pocity skôr ako sa to všetko zleje do jednej kaše. Kto niekedy niečo písal, vie veľmi dobre, že základ všetkého je si pamätať podstatné veci a tie potom čo najvernejšie priblížiť čitateľovi.

No ak sa k písaniu dostanete po dlhšej dobe, tak z príbehu vyprchá to čaro a náboj originality. Človek sa vráti do rytmu života a nechá sa strhnúť vlnou, ktorá ho vezie ďalej životom a po pár týždňoch je z celej cesty len nejaký hmlistý, nekonkrétny opis udalostí.

Tejto situácii sa snažím vyhnúť poctivým zapisovaním aj malých detailov o ktorých si v daný moment myslím, že sú dostatočne uložené v pamäti. No ako som sa už neraz presvedčil, aj veľmi silný zážitok, alebo situácia sa po pár dňoch zmení na rutinu a spomenúť si ma meno osoby, alebo miesto udalosti je nieže ťažké, no často až nemožné.

Viem veľmi dobre o čom píšem, často sa mi stalo, že som pozeral na fotku a vôbec som netušil kde a čo vidím. A nejaké meno osoby? To už dávno vyfučalo z hlavy. Preto by ma strata môjho zápisníka mrzela. Počas mojich ciest si cením hodnotu zápisníka približne rovnako ako hodnotu môjho cestovného pasu.

Nestratil som cestou ani jedno ani druhé a maratón písania začína práve teraz. A že bude dlhý, to je už žiaľ v mojich príbehoch faktor, ktorý niekoho teší ,iného odrádza od čítania. No pri pohľade na titulnú fotku sa sám pýtam „dala sa taká cesta opísať v krátkosti?“. Posúďte sami priatelia.

Tu je orientačná mapa od môjho domu do Magadanu. Len tak z bodu "A" do bodu "B". Samozrejme toto je len obrázok, ktorý ponúka mapa cez internet. Aká bude realita uvidíme neskôr. Na konci cestopisu bude podrobná mapa celej prejdenej trasy.

Pobedim - Magadan priamo
Pobedim - Magadan priamo

Biele miesta, sú tie, ktoré chceme niekedy raz odfajknúť pomyselnou fajkou, na ešte pomyselnejšej mape v našich hlavách. Niekto túto mapu zapĺňa horami, niekto ostrovmi, niekto pamiatkami v mestách a tak ďalej. V podstate každý z nás je akýmsi cestovateľom svojho života. Skúšame veci nové a nové.

Chceme dosiahnuť viac a viac. Riskujeme a máme pocit, že toto je to čo sme hľadali. Závidíme a cez plece sa obzeráme, či sa za nami niekto neblíži, či uspejeme byť prvý v našom virtuálnom cieli, ktorý sme si vysnívali a ku ktorému sa prebíjame.

Dosiahli sme ho? Užívame si svojej chvíle slávy a úspechu? Opája nás pocit, že toto nám chýbalo. Dali sme do toho všetko a teraz príde pocit vytriezvenia alebo rozčarovania. A čo ďalej? Kam ďalej?

Zrazu do seba zapadá všetko to, čo tu ešte nedávno viselo vo vzduchu ako nezodpovedaná otázka. A cesta nazad bude ešte ťažšia a horšia, ako tá o ktorej som si myslel, že je správna. Snívať a nechcieť sa prebudiť z toho sna a nechať sa klamať sám sebou, snívať o živote presne takom aký žijem práve teraz. Alebo sa precitnúť, zobudiť a prijať všetko tak ako to prináša realita.

Z podobného sna sa zobúdzam aj ja sám. Vedel som, že zaradiť sa do bežného života bude ťažké. No ale že až takto? Dnes už plne chápem pohľad niektorých cestovateľov, ktorých som mal česť stretnúť na mojich potulkách svetom. Na moju otázku „kedy plánujú návrat domov?“ sa so zvláštnym výrazom tváre zamysleli nad danou otázkou a odpovedali, niečo v tom zmysle „veď sme doma“.

Vtedy som pochopil, že pre niekoho je nepredstaviteľné sa niekam vrátiť a niečo zakončiť len tak. Niekoho život je spojený s pohybom a voľnosťou. Píšem o cestovateľoch s ktorými sa ja, ani mne podobný bežný človek nevie porovnať. Ich jedinou a bezkonkurenčnou devízou bol najdôležitejší faktor. Veličina menom „čas“.

Ak vám niekto povie, že je na cestách takmer rok, tak to ešte dokážete prehltnúť v porovnaní s vašou cestou, ktorá trvá v našich bežných podmienkach, pri práci, rodine a iných okolnostiach priemerne 10 – 20 dní, občas aj niečo viac. To beriem tak približne priemerne z toho, ako čítam cestopisy iných kolegov, čo píšu z ciest na motocykloch.

No ak stretnete niekoho, kto vám povie, že je na ceste už sedem rokov a vo svojej krajine si prakticky vybavuje len veci týkajúce sa dokumentov a podobne, tak v tej chvíli sa nezmôžete ani na slovo. Tu som sa ale dostal už do extrémov a podobných stretnutí fakt veľa nebýva. Vrátim sa k tomu, čo som týmto vlastne chcel povedať.

Asi len toľko, že ešte dnes pri písaní týchto riadkov sa stále celkom neviem dostať nohami na zem a prispôsobiť sa realite. Stále som akoby jednou nohou tam niekde na cestách. Asi to potrvá ešte dlho, no snáď počas zverejnenia tohto cestopisu, už budem mať tie príjemnejšie starosti, ktorými sú prípravy na novú cestu.

Teraz sa možno niekto z vás pozastaví a povie si „o čom to tu stále trepeš?“. Jednoducho, pre mňa bola táto cesta časovo najdlhšia. Preto sa to takej dobe veľmi ťažko viem z toho dostať do normálu. Ako píšem vyššie, niekto sa dokáže odtrhnúť maximálne na víkend, niekomu dajú v práci týždeň, niekto si vyhodí z kopýtka na dva, tri týždne. No keď sa pozriem na názov cestopisu a číslovku „80“, tak viem, že absolútna väčšina čitateľov sa pri tom čísle len pousmeje so slovami „u mňa bez šance“. [clanok null ]

nezblázniť sa po príchode...
nezblázniť sa po príchode...

A kto niečo také nezažil, si nevie ani predstaviť, že najnáročnejšie na celej ceste je to, ako sa po ukončení vrátiť sám do seba a nezblázniť sa z toho.

>

Pridané: 31.01.2024 Autor: NostalgicRider Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (27 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (49)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: